2008: Riziko, panika a trocha nádeje

Posledné mesiace zachvátila svet panika z globálnej finančnej krízy. Politici a ekonómovia hovoria o bežnom a prirodzenom jave trhového mechanizmu, iní ohlasujú definitívny koniec neoliberalizmu či kapitalizmu. Pre mnohých je to nádej na zmenu globálnych poriadkov, pre ďalších sa finančná kríza navyše spája s apokalyptickým ohrozením „civilizácie“ a zánikom „tradičných demokratických hodnôt“. Túto obavu zvyšuje jav, ktorý dnes už nemožno obísť bez povšimnutia, a to čoraz radikálnejšie a prevratnejšie dianie v nespokojnom treťom svete. Na scénu a na politickú mapu sveta sa dostávajú krajiny, ktoré len donedávna zohrávali úlohu zadného dvora Západu a v ktorých sa politika cukru a biča neodvratne vymkýna spod kontroly. O finančnej kríze, neexistencii kapitalizmu vo vlastnom slova zmysle, otriasajúcich sa základoch voľného trhu ako aj nezanedbateľnej úlohe Latinskej Ameriky v prebiehajúcich zmenách sa na stránkach Znet.com s Noamom Chomskym krátko pred vyhlásením výsledkov amerických volieb zhovárala kolumbijská fotožurnalistka Simone Brunová. Zhovárala sa Simone Brunová Chcela by som sa s vami rozprávať o finančnej kríze. Ako je možné, že mnohí ľudia si zreteľne uvedomovali jej príchod, zatiaľ čo politici a ekonómovia o tom nechceli počuť, a ani sa na ňu pripraviť? – Podstatu krízy je možné predpovedať a v skutočnosti kríza predpovedaná bola. Časté a hlboké krízy sú základom finančného liberalizmu. Keď sa pred približne tridsiatimi rokmi inštitucionalizoval finančný liberalizmus, začal dominovať trend narastajúcej pravidelnosti aj prehlbovania kríz, čo je opodstatnené a pochopiteľné. Krízy sa totiž viažu na veľmi dobre známe nedostatky trhu. Ak spolu napríklad my dvaja urobíme obchod, povedzme, že mi predáte auto, obaja z toho budeme mať úžitok, ale neberieme pri tom do úvahy dopad na ostatných. Ak si od vás kúpim auto, zvýši sa dopyt po benzíne, zvýši sa znečisťovanie ovzdušia, dopravné zápchy a tak ďalej. Ale na to nemyslíme. Tieto javy ekonómovia nazývajú externalitami a v trhových kalkuláciách sa s nimi nepočíta. Externality však môžu mať veľké rozmery, a v prípade finančných inštitúcií sú obzvlášť ďalekosiahle. Úlohou finančnej inštitúcie je podstúpiť riziko. Ak ide o dobre fungujúcu inštitúciu, napríklad Goldman Sachs, tá si vlastné riziko uvedomuje. „Vlastné riziko“ je podstatný pojem. Ak Goldman Sachs utŕži veľkú stratu, nebudú sa brať do úvahy systémové chyby celého kolobehu. Risk je teda neoceniteľný. Lenže sa podstupuje väčšie riziko, ako by bolo únosné pre dobre fungujúci a výkonný systém. Toto podceňovanie je prirodzenou súčasťou trhu a finančného liberalizmu. Dôsledkom podceňovania je fakt, že risk je čoraz častejší a náklady za tieto chyby sú vyššie, ako sa priznáva. Častejšie teda dochádza aj ku krízam, ktoré sú čoraz hlbšie. Samozrejme, všetko ešte väčšmi prehlbuje fanatizmus trhových fundamentalistov, ktorí rozobrali regulačný aparát a umožnili tak vznik čudných a zahmlených finančných nástrojov. Tento fundamentalizmus je veľmi iracionálny, pretože je celkom zreteľné, že oslabené regulačné mechanizmy trhového systému v sebe nesú zákonitý predpoklad zničujúcej finančnej krízy. Je to nezmyselný krok, ak samozrejme nehovoríme o krátkodobých záujmoch tých, ktorí riadia ekonomiku a spoločnosť. Finančné korporácie mali a majú obrovské krátkodobé profity z podstupovania mimoriadne riskantných krokov – mám tu na mysli predovšetkým dereguláciu, ktorá negatívne ovplyvňuje celosvetovú ekonomiku, ale nie ich samotných. Presný moment ani hĺbka prepuknutia veľkej krízy sa nedajú určiť, ale súčasná kríza bola celkom zrejmá. V období narastajúcich deregulácií sa v skutočnosti odohrali viaceré krízy. Rozdiel tkvie len v tom, že natoľko nezasiahli centrá moci a koncentrácie majetku, ale zväčša len tretí svet. Pred desiatimi rokmi vyšla kniha uznávaných ekonómov Johna Eatwella a Lanca Taylora s názvom Globálne financie v ohrození (Global Finance at Risk), v ktorej autori rozobrali elementárnu logiku toho, ako finančný liberalizmus podceňuje riziko, čo logicky vedie k opakovaným a často veľmi vážnym systémovým chybám. Autori zároveň ponúkli spôsob, akým by sa dal problém vyriešiť, ale rozhodujúci činitelia korporácií a politiky – čo je prakticky vždy to isté – to ignorovali, pretože im išlo len o vlastný zisk v čo najkratšom období. Zoberme si USA, ktoré sú bohatou krajinou. Napriek tomu pre podstatnú väčšinu ich obyvateľstva bolo posledných tridsať rokov pravdepodobne najhorších v histórii americkej ekonomiky. Neudiali sa tu síce masívne krízy, veľké vojny alebo ekonomické prepady, ale mzdy drvivej väčšiny obyvateľstva výrazne stagnovali. Zato v medzinárodnej ekonomike bol dopad finančného liberalizmu podstatne závažnejší. V tlači sa dočítate, že počas posledných 30 rokov neoliberalizmu bol zaznamenaný najvýraznejší posun z biedy v ľudských dejinách, úžasný nárast a tak ďalej. Je na tom kus pravdy, ale iba ak obídeme fakt, že nárast sa udial jedine v krajinách, ktoré ignorovali pravidlá neoliberalizmu. Krajiny, v ktorých sa tieto pravidlá dodržali, výrazne utrpeli. Áno, vo východnej Ázii bol zaznamenaný vzostup, lenže tie krajiny neoliberalizmus ignorovali. Pre Latinskú Ameriku, kde sa neoliberálne pravidlá uplatňovali so železnou dôslednosťou, to bola katastrofa. Joseph Stiglitz nedávno publikoval článok, v ktorom tvrdí, že súčasná kríza je začiatkom konca neoliberalizmu a venezuelský prezident Hugo Chávez sa na tlačovej konferencii vyjadril, že je aj začiatkom konca kapitalizmu. Kto je podľa vás bližšie k pravde? – V prvom rade si musíme povedať, že kapitalizmus sa nemôže skončiť, pretože sa ani nikdy nezačal. Systém, v ktorom žijeme, by sa mal nazývať štátnym kapitalizmom, nie len kapitalizmom. Opäť príklad Spojených štátov amerických. Ekonomika je tu vyslovene závislá od štátneho sektora. Teraz je veľmi v móde strašiť socializáciou ekonomiky, ale to je zlý vtip. Vyspelá ekonomika, technológie atď. odjakživa neodlučiteľne záviseli od dynamického štátneho ekonomického sektora. Týka sa to počítačov, internetu, letectva, biotechnológií, skrátka všetkého okolo. Tu na MIT (Massachusetts Institute of Technology) existuje akýsi lievik, cez ktorý verejnosť prilieva peniaze a z jeho ústia potom vychádzajú technológie budúcnosti určené na vytváranie zisku súkromnej moci. V skutočnosti teda existuje len socializácia nákladov, rizika a následná privatizácia zisku. Netýka sa to len finančného systému, ale celej rozvinutej ekonomiky. Pre finančný systém teda pravdepodobne nastane situácia, akú opisuje Stiglitz. Je to koniec určitého obdobia finančného liberalizmu ovládaného trhovými fundamentalistami. Wall Street Journal narieka, že zrútením investičných bánk odchádza Wall Street, ako ju poznáme. Podniknú sa nejaké regulačné kroky. Ale tvrdé kroky, ktoré sa podnikajú, v nijakom prípade nezmenia štruktúru fungovania základných inštitúcií. Nevzniká žiadna hrozba štátnemu kapitalizmu. Jeho základné inštitúcie ostanú v podstate nezmenené a dokonca sa ani neotrasú. Viacerými spôsobmi sa môžu reorganizovať, niektoré sa dokonca možno čiastočne znárodnia v tom najslabšom zmysle slova, bez obmedzenia moci súkromných monopolov v rozhodovaní o najzásadnejších veciach. Majetkové vzťahy a distribúcia moci sa zásadne nezmení, hoci tridsaťročné obdobie neobmedzeného neoliberalizmu zaznamená isté formálne zmeny. Nikto presne nevie, ako sa napokon kríza prehĺbi. Každý deň prináša nové prekvapenia. Niektorí ekonómia predpovedajú totálnu katastrofu, iní si myslia, že situácia sa dá zachrániť miernou recesiou, ktorá bude určite horšia v Európe ako v Spojených štátoch amerických. Ale nikto to nevie s istotou. Myslíte si, že ekonomická kríza prinesie hrozivé obrazy más nezamestnaných čakajúcich v dlhých radách na potraviny? Myslíte si, že niečo také nastane aj v Spojených štátoch amerických a v Európe? Mohla by ekonomiku upraviť jedine veľká vojna, akási terapia šokom? – Nemyslím si, že dnešná situácia sa dá porovnať s obdobím veľkej hospodárskej krízy, i keď s ňou existujú isté podobnosti. Aj v 20-tych rokoch sa horúčkovito špekulovalo, vzrastali úvery a pôžičky, vznikali centrá obrovskej koncentrácie majetku v rukách veľmi malého počtu ľudí a rozkladalo sa robotnícke hnutie. To všetko je podobné. Existuje však aj veľa rozdielov. Dnes máme oveľa stabilnejší aparát kontroly a regulácie, ktoré vyplývajú z dohody New Deal (program hospodárskych a sociálnych reforiem, ktorý v roku 1933 naštartoval americký prezident F. D. Roosevelt ako reakciu na veľkú hospodársku krízu – pozn. prekl.), i keď v mnohom už nie je taký istý. Dnes sa už vie, že politika, ktorá sa v čase obdobia New Deal považovala za mimoriadne radikálnu, sa už dnes vníma ako normálna. Existuje povedomie, že vlády musia zohrávať kľúčovú úlohu v ekonomike, a za posledných päťdesiat rokov v tom majú bohaté skúsenosti. Mnohé z toho, čo sa o momentálnom dianí dočítame, je obyčajná mytológia. Tak napríklad čítame, že Reaganova vášnivá viera v zázrak trhu je dnes v ohrození a Reaganovi sa prisudzuje pozícia najvyššieho kňaza v náboženstve trhu. V skutočnosti bol Ronald Reagan najväčšmi protekcionistickým prezidentom v povojnových amerických dejinách. Protekcionizmus zvýraznil viac ako všetci jeho predchodcovia spoločne. Poveril Pentagon rozvíjaním projektov na vycvičenie zaostalých amerických manažérov v rozvinutých japonských spôsoboch produkcie. Uskutočnil najväčšie bankové bailouts (odčerpávanie, odsávanie zlých úverov bánk štátom) a vytvoril konzorcium podnikov na vládnej báze v úsilí revitalizovať polovodičový priemysel. V skutočnosti veril v silnú vládu a radikálne vstupoval do ekonomiky. Pod menom Reagan mám na mysli celú jeho administratívu, čo si o tom myslel on sám, nevieme, a ani to nie je dôležité. Mali by sa odstrániť obrovské nánosy mytológie, predovšetkým reči o úžasnom ekonomickom vzostupe a prekonaní biedy, čo – ako som už spomínal – nie je vyslovená lož, ale len pokiaľ ide o oblasti, ktoré sa neoliberalizmu vyhli. Týka sa to aj samotných USA. Keď odhrnieme pláštik mytológie, zistíme, že politika štátneho kapitalizmu závisela predovšetkým od konca druhej svetovej vojny od štátneho sektora a dnes sa opäť upiera na štátny sektor, aby zachránil kolabujúci finančný systém. Jeho kolaps je logickým následkom finančného liberalizmu. Princípy fungovania sa však vôbec nemenia. A v týchto chvíľach neexistujú žiadne znaky, že by sa mal opakovať rok 1929. Takže si nemyslíte, že smerujeme k totálnej zmene svetového usporiadania? – Ale áno, v usporiadaní sveta prebiehajú veľké zmeny, dokonca veľmi podstatné a krízy k nim môže výrazne prispieť. Ale tie zmeny už prebiehajú dlhší čas. Jednu z najväčších historických zmien pozorujeme v Latinskej Amerike. Nazývame ju zadným dvorom USA a tie ju mali aj navždy ovládať. To sa však mení. Len teraz v polovici septembra sme zažili mimoriadne dramatickú ilustráciu tejto skutočnosti. Pätnásteho septembra sa konalo stretnutie UNASUR, Únie juhoamerických republík (Unión de Naciones Suramericanas), ktorého sa zúčastnil aj momentálne najväčší chránenec Spojených štátov amerických – Kolumbia. Stretnutie sa odohralo v Santiagu de Chile, hlavnom meste Čile, ďalšej obľúbenej krajine USA. Výsledkom stretnutia bola napriek tomu mimoriadne pevná a jasná deklarácia podpory prezidentovi Evovi Moralesovi v Bolívii a odmietnutie tých prúdov, ktoré sú podporované záujmami Spojených štátov amerických v regióne. V Bolívii dnes prebieha obrovský zápas. Na politickú scénu sa prvýkrát po päťsto rokoch dostáva domorodé obyvateľstvo, tvoriace väčšinu, a to prostredníctvom mimoriadne pôsobivých demokratických volieb. To celkom prirodzene vydesilo Spojené štáty americké, ktoré radikálne odmietajú ľudovú demokraciu, ak to nie je v ich réžii. Tento jav rozdelil jednotu tradičných vládnucich skupín, menšinovú elitu, prevažne bielu a veľmi europeizovanú, ktorá krajinu oddávna ovládala a ktorá si neželá demokratickú spoločnosť, v ktorej by boli zdroje a politika kontrolované väčšinou podľa jej potrieb. Elity sa teda prikláňajú k autonómii a možno aj odtrhnutiu, čo vedie k eskalácii napätia horlivo podporovaného Spojenými štátmi americkými. Bolívia nie je jedinou krajinou, ktorej demokratické procesy vyvolávajú paniku na Západe. – Na Západe vyvolávali paniku akékoľvek procesy smerujúce k demokracii, v dnešnej situácii v kontexte s globálnou finančnou krízou rétorika pochopiteľne graduje. Niečo podobné, ako sa dnes deje v Bolívii, sa pred pätnástimi rokmi odohrávalo na Haiti – v jedinej krajine južnej hemisféry, ktorá azda mohla Bolívii konkurovať v biede, ale aj v množstve prírodného bohatstva, výdatného zdroja hospodárskeho rozkvetu Európy a neskôr USA. V roku 1990 sa na Haiti uskutočnili prvé slobodné voľby. Na Západe sa považovalo za absolútne samozrejmé, že v nich hladko zvíťazí severoamerický kandidát a bývalý predstaviteľ Svetovej banky, ktorý zmonopolizoval prírodné zdroje. Nikto nevenoval pozornosť narastajúcim hnutiam odporu v slumoch a v horách, ktoré nakoniec priviedli k víťazstvu populistického kňaza Jeana-Bertranda Aristida. Washington začal okamžite podkopávať obávanú a nenávidenú demokratickú vládu. Už o niekoľko mesiacov sa zavŕšil vojenský puč podporovaný, organizovaný a krytý vládou Spojených štátov amerických a zničil toto neuveriteľné víťazstvo demokracie. Namiesto toho nastolili vojenský režim terorizujúci domáce obyvateľstvo, a tento režim financovali a priamo podporovali najprv vláda Georga Busha staršieho a potom aj Billa Clintona. Nakoniec Washington pristúpil na návrat právoplatne zvoleného prezidenta, ale jedine za podmienky, že bude rešpektovať prísne neoliberálne pravidlá, ktoré mali zdevastovať všetko, čo ostalo z ekonomiky. A tie pravidlá ich aj zdevastovali. Už tradiční trýznitelia Haiti, teda Francúzsko a USA sa v roku 2004 spojili, aby zvoleného prezidenta opätovne zbavili funkcie. Tým začali ďalšie obdobie teroru. Navzdory obrovskej nepriazni však ostávajú ľudové hnutia na Haiti neporazené a ďalej vyvíjajú svoju činnosť. Ale možno najexemplárnejšou ukážkou nemilosrdnosti presadzovania neoliberálnej politiky je prípad Guatemaly, kde Washington nastolil jeden z najkrutejších režimov v celosvetovom meradle, ktorého zločinnosť prerástla do najstrašnejšej genocídy v guatemalskej vysočine, predovšetkým počas Reaganových vojen v 80-tych rokoch. Pritom samozrejme nesmieme zabúdať, že tie vojny sa už vtedy viedli pod vznešeným heslom boja proti terorizmu, teda v mene presne tej istej demagógie, ktorú svet po roku 2001 silne vníma prostredníctvom Georga Busha mladšieho. Zdá sa však, že v súčasnosti už nebude možné, alebo aspoň určite nie také ľahké, potláčať demokratický vývoj Latinskej Ameriky prostriedkami minulosti a že svet neoliberalizmu sa skutočne končí. – UNASUR jednoznačne vyjadrila podporu demokratickým vládam, ktorých väčšinu budú tvoriť pôvodní obyvatelia. Vyhlásenie prečítala čilská prezidentka Michelle Bacheletová, obľúbenkyňa Západu. Evo Morales sa prezidentom poďakoval za podporu a veľmi presne vyzdvihol, že je to prvý raz za pol tisícročia, čo Latinská Amerika berie svoj osud do vlastných rúk bez zásahu Európy, respektíve predovšetkým USA. Je to prejav veľmi symbolickej a veľmi zásadnej zmeny, ktorá pod povrchom vrie už dlho. Je to jav taký dôležitý, že severoamerická tlač ho radšej vôbec nezdôraznila. Občas sa v tlači mihne zmienka o tom, že sa čosi udialo, obsah a predovšetkým význam tých udalostí sa však takmer do-konalo potláča a zahmlieva. Ale to, čoho sme momentálne svedkami v Latinskej Amerike, je začiatkom prekonávania jej nesmiernych vnútorných problémov, ako aj podriadenia sa západnému svetu, a predovšetkým USA. Latinská Amerika navyše rozširuje svoje vzťahy so svetom. Brazília má čoraz intenzívnejšie kontakty s Juhoafrickou republikou a Indiou, ale najmä s Čínou, ktorá sa mimoriadne zaujíma o investície v Južnej Amerike, a tento trend sa posúva aj do Strednej Ameriky. Honduras je napríklad typickou „banánovou“ republikou. Bol základňou Reaganových teroristických vojen v celej oblasti Strednej Ameriky. Lenže dnes už aj Honduras vstúpil do ALBA, bolívarskej alternatívy pre Latinskú Ameriku a Karibik iniciovanej Venezuelou. Je to možno malý krok, rozhodne však veľmi významný. Je teda Venezuela krajinou, ktorá priamo spôsobila zmeny prebiehajúce na latinskoamerickom kontinente? Potvrdzujú sa obavy administratívy USA, keď varovala pred „venezuelským“ nebezpečenstvom a Huga Cháveza sa usilovala vykresliť ako hrozbu pre svetovú demokraciu? – Hnutia odporu, nepokoje, a teda aj prúdy, ktoré dnes v Latinskej Amerike vyvierajú na povrch, nevznikli zo dňa na deň. Súčasné udalosti sú však o to pôsobivejšie, čím väčšmi si uvedomíme, že latinskoamerický subkontinent sa vlastne až dnes dostáva na plnohodnotnú mapu sveta. To je niečo, čo sa už nedá zvrátiť, a s čím bude treba do budúcnosti počítať i či sa nám to páči alebo nie. Iniciatívy, ktoré naštartovala Venezuela však samozrejme majú podstatný vplyv na ďalšie krajiny a vlnu zmien už dnes mnohí nazývajú „ružovým prílivom“. Ten vplyv je viditeľný v rôznych formách v závislosti od tej-ktorej krajiny, nedávno napríklad v Paraguaji, alebo v rôznych regionálnych inštitúciách v procese vzniku. Medzi nimi je napríklad aj Banco del Sur, iniciatíva podpísaná v Caracase a podporená práve spomínaným nositeľom Nobelovej ceny za ekonómiu Josephom Stiglitzom. Pokiaľ ide o ALBA, ak bude schopná naozaj zrealizovať svoje pôvodné sľuby, v neďalekej budúcnosti môže spôsobiť skutočný nový začiatok, aj napriek počiatočnému strašeniu Západu, keď o nej hovoril ako o „organizácii kremeľského typu“. Ako by ste definovali UNASUR? – UNASUR, Únia národov Južnej Ameriky (Unión de Naciones Suramericanas) je kontinentálnym blokom budovaným podobne ako Európska únia. UNASUR má ambíciu založiť juhoamerický parlament so sídlom v Cochabambe, ktorá je ideálnym centrom podobnej inštitúcie. Pred rokom 2000 Cochabambu prakticky nikto vo svete nepoznal, preslávila sa svojím zápasom o vodu. Udalosti v Cochabambe v roku 2000 sa stali inšpiráciou pre všetkých, ktorí vo svete zápasia o slobodu a spravodlivosť a prístup k najelementárnejším ľudským potrebám, ako je samozrejme napríklad voda. Odvážny a úspešný boj proti privatizácii vodných zdrojov v Cochabambe rozprúdili a zvýšili medzinárodnú solidaritu, ktorá je skvelou a povzbudzujúcou ukážkou toho, čo všetko sa dá dosiahnuť vytrvalou aktivitou. Domnievate sa, že súčasná veľká finančná kríza by mohla podstatne ovplyvniť organizácie a hnutia ako ALBA, UNASUR alebo významné udalosti vo Venezuele, Bolívii a inde? – Áno, kríza ich určite ovplyvní, ale v tejto chvíli nie sú natoľko ohrození, ako je Európa a Spojené štáty americké. Ak sa pozrieme na burzu v Brazílii, tak sa zrútila veľmi rýchlo, ale brazílske banky nezlyhávajú. Podobne aj v Ázii sa burzy rúcajú, ale banky nepreberajú vlády, ako sa to deje napríklad vo Veľkej Británii, USA a väčšine európskych krajín. Južná Amerika a Ázia ostali bokom od kolapsu finančných trhov. Prebiehajúcu krízu spôsobilo nesmierne úverovanie aktív vystavaných na piesku. Tie samozrejme spravujú najmä Spojené štáty americké, ale aj približne polovica európskych bánk. Vlastníctvo hypotekárnych úverov ich prirodzene do týchto problémov uvrhlo veľmi rýchlo a každá z týchto krajín bojuje s vlastnými finančnými problémami, predovšetkým Veľká Británia a Španielsko. Ázia a Latinská Amerika neboli natoľko nechránené, pretože si uchovali oveľa viac obozretných úverových stratégií, a to najmä od obdobia neoliberálneho odmäku v rokoch 1997 až 1998. Hlavná japonská banka, Mitshubishi UFG, kúpila podstatnú časť americkej banky Morgan Stanley. Pokiaľ teda ide o Áziu a Latinskú Ameriku, globálna finančná kríza ich nezasiahne natoľko ničivo, ako Európu a Spojené štáty americké. Myslíte si, že v súvislosti s Free Trade Agrement (Dohoda o voľnom trhu) a Plánom Kolumbia bude medzi prístupom Baracka Obamu a Johna McCaina podstatný rozdiel? Tu v Kolumbii sa dá jednoznačne cítiť strach súčasnej vlády z Obamovho víťazstva, ako zo strany prezidenta, tak zo strany establišmentu. Viem, že Obamu považujete za nepopísaný papier, no bude v jeho prístupe väčší rozdiel? – Ale presne o to ide, Barack Obama sa prejavil ako veľmi nepopísaný papier. Kolumbijský establišment sa však vôbec nemusí obávať jeho nástupu do funkcie. Plán Kolumbia je totiž výsledkom politiky Billa Clintona a existuje tisíc dôvodov očakávať, že Obama bude druhým Clintonom. Je totiž veľmi vágny. Jeho vyhlásenia sú zväčša dobre znejúce, ale prázdne a účelové a mimoriadne pripomínajú Clintonovu rétoriku. Clinton bol strojcom Plánu Kolumbia a je priamo zodpovedný za jeho militarizáciu. Niekedy sa mi zdá, že dve volebné obdobia Georga Busha boli zasadené do kontextu zmien globálneho poriadku usilujúceho sa udržať svoju moc silou. Barack Obama by naopak mohol poskytnúť mierny a menej radikálny spôsob upravenia globálneho systému. Je takáto vízia reálna? – Nesmiete zabúdať, že politické spektrum Spojených štátov amerických je pomerne obmedzené. Spojené štáty americké sú spoločnosťou riadenou obchodom, a to ešte výraznejšie, ako Európa. V podstate je to štát s jedinou politickou stranou – teda stranou biznisu – ktorá sa delí na dve frakcie, a to republikánov a demokratov. Tieto frakcie sa od seba v niečom odlišujú a tie rozdiely sú niekedy podstatné. Ale spektrum je úzke a obmedzené. Napríklad Bushova vláda sa nachádzala na najvzdialenejšom konci tohto spektra, pretože ju tvoria radikálni extrémistickí nacionalisti a náboženskí fanatici v štátnej moci presadzujúci násilnú zahraničnú politiku, vyznačujúci sa obrovskými výdavkami na zbrojenie a fanatickou rétorikou; stoja na natoľko extrémnom konci spektra, že ich isté obdobie dokonca mimoriadne ostro kritizujú aj prívrženci mainstreamovej mienky. Preto ktokoľvek, kto nastúpi do prezidentskej funkcie sa bude uberať väčšmi smerom do stredu spektra, a Barack Obama pravdepodobne o niečo viac. Ja osobne preto očakávam, že obdobie Obamu ako prezidenta USA bude akýmsi návratom Clintonovho obdobia, prirodzene, s istými prispôsobeniami aktuálnym okolnostiam. Pokiaľ ide o Johna McCaina, to sa dá predvídať len veľmi ťažko. Je ako slepý náboj. Nikto nevie, kam vystrelí. Áno, pôsobí veľmi nebezpečne. – Presne tak, a najmä v krajine, akou sú Spojené štáty americké, ktoré disponujú takou obrovskou mocou. My nie sme žiadne Luxembursko, a McCain je nesmierne nepredvídateľný. Kandidátka na viceprezidentku Sarah Palinová pochádza z radikálneho extrémistického prostredia, formovaného napríklad kreacionizmom – poznáte tú teóriu, že svet vznikol pred desiatimi tisíckami rokov – a tak ďalej. Ak sa niekto podobný dostane do najvyšších funkcií napríklad v Luxembursku, je to skôr na smiech a na zábavu, ale ak sa to stane v najbohatšej a najvplyvnejšej krajine sveta, je to veľmi nebezpečné. V období, keď sa blížime koncu neoliberálnej globalizácie, vynára sa nádej na niečo ako novú globalizáciu? – Podľa mňa sú vyhliadky oveľa lepšie, ako kedysi, hoci by sa to na prvý pohľad nezdalo. Moc je stále mimoriadne koncentrovaná, ale zmeny v medzinárodnej politike sú stále rozmanitejšie, komplexnejšie a trvalejšie. Globálny Juh je čoraz nezávislejší. Pokiaľ ide o Spojené štáty americké, tie ostávajú aj navzdory újme, ktorú zapríčinil George Bush, stále najväčšou homogénnou ekonomikou, s najrozsiahlejším domácim trhom, ostávajú najsilnejšou a technicky najvyspelejšou vojenskou veľmocou s ročnými výdavkami, ktoré sa vyrovnajú ročným výdavkom všetkých krajín sveta dokopy, a navyše majú súostrovia vojenských základní po celom svete. To všetko znamená pre USA vyhliadky na kontinuitu, ale základy neoliberálneho poriadku sa otriasajú v USA, Európe aj inde vo svete. Voči neoliberalizmu totiž zároveň narastá intenzívny a neodvrátiteľný tlak. Nádeje na skutočnú a zásadnú zmenu teda predsa len existujú, nakoľko hlbokosiahle však budú, závisí len od ľudí, od toho, čo sme ochotní podstúpiť. Rozhovor bol uverejnený na wwwZnet.com Preložila Silvia Ruppeldtová