Revolučný rok 2009?
Nedávno som si spomenul na Majakovského verše, ktoré mi v hlave uviazli ešte niekedy počas strednej školy. Predstavoval som si, ako vyhladovaný gruzínsky revolucionár stojí pred reštauráciou, prezerá si hostí a popod nos si mrmle: „Jedz ananás, žuj kuriatko, odzvonia ti, buržuj, zakrátko.“ Majakovskij by nebol určite prvý ani posledný, koho by rozklad kapitalizmu potešil. Predpovede o jeho konci sa objavovali a objavujú so železnou pravidelnosťou. Obzvlášť potom, čo sa jeho ukončenie stalo politickým programom relatívne veľkej časti ľudstva. Predpovede sa však nenaplnili. Kapitalizmus pretrváva a s ním prežívajú aj revolucionári. Koniec koncov, myslím, že jedinou skutočnou istotou, ktorú nám história ponúkla je, že ľudia sa proti útlaku a nadvláde vždy budú búriť. Kapitalizmus sa preto pokoja asi nedočká. A v čase krízy, keď priamo existenčne ohrozuje väčší počet ľudí ako obvykle, sa mnohí pýtajú: „Odzvonia mu už konečne?“ Posledné veľké revolúcie dvadsiateho storočia už dávno stratili svoje korene. Nikomu sa nepodarí zastrieť, že boli neúspešné. Z prastarého revolučného hesla sloboda, rovnosť, bratstvo (po feministickej reflexii by bolo vhodné nahradiť poslednú časť hesla napríklad slovom láska) sa nepodarilo zrealizovať žiadnu jeho tretinu. Bývalí revolucionári, ktorí si pri vhodných príležitostiach nostalgicky pripomínajú svoj boj za slobodu, či dávno zabudnutý pocit krivdy a útlaku, dnes sami v mnohých vyvolávajú potrebu stať sa revolucionármi. Keď policajti na začiatku decembra bez akéhokoľvek racionálneho dôvodu zabili pätnásťročného Alexisa Grigoropoulosa, ľudia sa nahnevali. V Aténach vypukli pouličné boje a trvali niekoľko dní. Korporatívne médiá sa z celej situácie pokúsili urobiť frašku. Postupovali podľa scenára, ktorý v podobných situáciách majú dobre odskúšaný. Z oprávnene rozzúrených ľudí sa pokúsili urobiť nebezpečných výtržníkov so zvláštnymi, akoby neurčitými cieľmi. Ich cieľ však bol jasný. Spontánne vyjadrili nesúhlas so spoločnosťou, ktorá si neváži ľudský život, napriek tomu, že denne deklaruje opak. Nie je náhoda, že najčastejším terčom hnevu vzbúrencov sa stali popri polícii práve banky. Banky a policajti stelesňujú veľmi dôležité prvky kapitalistického poriadku. Oba dnes v ľuďoch vyvolávajú pocit beznádeje. Demonštranti v Aténach ho zachytili v jednom zo svojich sloganov: „Guľky pre vašu mládež, peniaze pre vaše banky.“ Mladí ľudia sa v Grécku nachádzajú vo veľmi ťažkej pozícii. Ešte pred vypuknutím globálnej ekonomickej krízy bol každý štvrtý Grék vo veku od 15 do 24 rokov nezamestnaný. Problém sa týka aj tých, ktorí majú vysokoškolské vzdelanie. Očakáva ich zrejme budúcnosť so zle platenou prácou a chudoba. Podobné problémy majú mladí ľudia aj v iných európskych krajinách. V Španielsku je bez práce 28 percent mladých ľudí a z tých, ktorí pracujú, má 63 percent len dočasné zmluvy. Preto strácajú prácu medzi prvými. Po vypuknutí krízy sa ich situácia istotne zhorší. Veľmi výbušná je situácia v Turecku. Krajina má veľmi mladú populáciu. Úrady práce registrujú viac ako milión nezamestnaných, ponúkajú však len približne 15-tisíc pracovných miest. Tretinu nezamestnaných tvoria ľudia vo veku od 15 do 24 rokov. Tieto podmienky sú príčinou frustrácie veľkej časti mladých ľudí v Európe. K tomu, aby prestali byť trpezliví, nepotrebujú žiadne silné impulzy. Napriek tradičnému zahmlievaniu korporatívnych médií sa vlna solidarity s Grékmi šírila po celej Európe a aj mimo nej. Našťastie už nie sú jediným zdrojom informácií. Solidárne protesty prebehli vo viacerých nemeckých, britských či talianskych mestách. V Berlíne sa protestujúcim podarilo na celý deň obsadiť grécke veľvyslanectvo. V Londýne a Bologni aktivisti zablokovali prístup na veľvyslanectvo, v Benátkach obsadili grécky inštitút a konzulát. Protesty sa odohrali v Španielsku, Dánsku, USA, Rusku, Slovinsku či Austrálii. Dvadsiateho decembra prebehne deň medzinárodnej solidarity s Grékmi. Medzi tým sa v Grécku objavilo množstvo dôkazov o policajnej brutalite použitej proti demonštrantom. Aktivistom sa podarilo zaznamenať veľmi znepokojivý fakt – v niektorých prípadoch polícia spolupracovala pri rozháňaní protestov so skupinami neofašistov. Elita je znepokojená a má na to dobrý dôvod. Riaditeľ Medzinárodného menového fondu Dominique Strauss-Kahn varoval pred rizikom šírenia sociálnych nepokojov, ak sa globálny finančný sektor nepokúsi rozdeliť svetové bohatstvo rovnomernejšie. Ktovie kedy predtým naposledy použil slovo, ktorého koreň sa tak veľmi podobá na (v ekonomike) takmer tabuizovanú rovnosť. Ťažko povedať, či len dočasne neprehodnotil slovník, pretože v činnosti MMF zatiaľ žiadne zmeny nebadať – pri riešení následkov finančnej krízy ponúka krajinám tie isté recepty ako predtým. Zdá sa, že recepty, ktoré krízu vyvolali, ju majú pomôcť odstrániť. Radikálnejšiu zmenu môžeme vidieť v rétorike a činoch francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho. Voľby vyhral s neoliberálnym programom a rétorikou, dnes ho však vôbec nepresadzuje. Odmietol rozpočtové návrhy od členov vlastnej strany, pretože sa mu zdali byť príliš v prospech bohatých. Poznamenal pri tom: „Pozrite, čo sa deje v Grécku.“ Sarkozy sa obáva, že by sa nepokoje mohli rozšíriť do Francúzska. Viaceré „seriózne“ denníky a osobnosti sa obávajú, že kapitalizmus môže byť ohrozený súčasnou mladou generáciou, v ktorej nájdeme mnoho vzdelaných a veľmi inteligentných ľudí, ktorých však neustále ohrozuje chudoba. Bojíte sa o osud kapitalizmu aj vy alebo vás viac zaujímajú osudy ľudí? P.S.: Všimli ste si, že elita pod tlakom dokáže veľmi radikálne meniť svoje názory?
