Bite ich všetkých, pán Boh si to už roztriedi...
Tragický osud osôb zadržiavaných v americkom tábore Guantánamo na Kube ilustruje, do akej miery nemá „vojna s terorizmom“ nič spoločné s demokraciou, ľudskými právami či slobodou. Minulý týždeň urobila portugalská vláda džentlmenské gesto. Minister zahraničných vecí Luís Amado v liste svojich kolegov v EÚ vyzval, aby nasledovali príklad jeho krajiny a poskytli politický azyl časti väzňov zadržiavaných na americkej základni na Guantáname. Spojené štáty americké tam zadržiavajú ešte posledných väzňov, ktorých kedysi označovali za „nebezpečných teroristov“, no dnes sú už len trápnym politickým bremenom, viditeľnou pripomienkou tragickej chyby. Z 250 osôb je už asi 50 až 60 pripravených na prepustenie. Problémom však je, že keby ich vrátili do ich domácej krajiny – Alžírska, Číny, Líbye či Tuniska – po šiestich rokoch amerického väzenia a „zostrených výsluchov“ (inak povedané, mučenia), by ich pravdepodobne čakali ďalšie perzekúcie, väzenie či mučenie. Takýto koniec jedného z najškaredších príbehov moderných amerických dejín si už Washington nemôže dovoliť – jeho imidž a politické postavenie už dostatočne poškodila sama existencia tábora a tamojšie vypočúvacie praktiky. Väzňom však sám útočisko nechce poskytnúť a preto tlačí na európske krajiny, aby im dali azyl. Prvú skupinu čínskych Ujgurov „oslobodených od obvinení“ sa podarilo umiestniť ešte v roku 2006 v Albánsku. Teraz sa dá očakávať, že portugalské gesto budú nasledovať aj ďalšie členské krajiny EÚ. Čiastočne z humanitárnych dôvodov, sčasti ako gesto voči budúcemu prezidentovi Obamovi, ktorý prisľúbil tábor na Guantáname uzavrieť. Neosobná brutalita Ťažko hovoriť o „ľudskosti“ či „šťastnom konci“, keď sa tým myslí pravdepodobne doživotné vyhnanstvo po rokoch v klietkach, na neznámom mieste, bez nádeje, s pravidelnými „zostrenými výsluchmi“ (čiže mučením). No rozhodnutie zavrieť Guantánamo a vyriešiť aspoň trochu ľudsky osud osôb, ktoré tam boli protiprávne zadržiavané, by mohlo byť znakom keď už nie novej éry, tak aspoň zmeny klímy v politike USA. Barack Obama predsa zmenu sľuboval – a zmenu potrebujú Spojené štáty americké, i krajiny ktoré sa vyhlasujú za ich spojencov. Pretože ani tie úplne neobišlo šialenstvo, ktoré umožnilo existenciu Guantánama, mučenie väzňov, kobercové nálety a vedomé zabíjanie civilistov. V mene demokracie, ľudských práv a slobody. Hon na príslušníkov al-Kájdy a Talibanu sa niesol v duchu križiackeho hesla „bite ich všetkých, pán Boh to už preberie“. Boli zatýkaní významní i bezvýznamní členovia, tí ktorí ako teroristi vyzerali, i tí, ktorých za teroristov označil niekto iný. Z pomsty, za peniaze, omylom, z horlivosti... S rovnakou neosobnou, nevýberovou brutalitou sa viedli vojenské konflikty. Či v Afganistane alebo v Iraku, drvivá technická prevaha v konvenčnom vojenstve umožnila rozdrviť nepriateľa, podupať ho s celou krajinou. Civilné obete boli „cenou, ktorú sa oplatí zaplatiť“. Boli to predsa „tí druhí“. Technická prevaha – vojna zo vzduchu, nepilotované lietadlá, riadené strely – umožnila odosobniť sa od zabíjania a hrôzy spôsobovaných „na zemi“. Prvé kontakty s realitou prišli až po tom, keď neosobnú vojnu na diaľku vystriedala osobná, krvavá a škaredá okupácia. Potvrdilo sa, že „ťažšie než zvíťaziť vo vojne, je vyhrať mier“, nie je len klišé. Propaganda nenávisti Neosobnú brutalitu „vojny proti terorizmu“ umožnilo i účinné masírovanie verejnej mienky. V zdesení, strachu a sympatiách s obeťami po útokoch z 11. septembra 2001 väčšina verejnosti ľahko akceptovala, keď bomby a rakety ničili posledné zvyšky jednej chudobnej, vojnou poznačenej krajiny. Reči vládnych predstaviteľov o „zbombardovaní Afganistanu do doby kamennej“ vyznievali ako vlastenectvo, krajiny sa predbiehali ponúknuť politickú podporu a vojenskú pomoc. Niektoré zo strachu, iné z vypočítavosti, ďalšie kvôli nekritickému „spojenectvu“. Skôr ako mohla začať verejná hystéria upadať, začala pôsobiť propaganda živená peniazmi, predsudkami, nenávisťou a hlúposťou: My, alebo oni. Islám je náboženstvom násilia. Nie každý muslim je terorista, no väčšina teroristov sú muslimovia. Nikdy nás nebudú milovať, tak nech sa nás aspoň boja. Omyly sa bohužiaľ stávajú, ale naša vec je spravodlivá a preto musíme pokračovať... Kobercové bombardovanie vojnovej propagandy vyvrhlo na povrch najškaredšie predsudky takzvaného „Západu“ voči takzvanému „islámskemu svetu“. Dôležitejšia než misia v Afganistane bola samozrejme invázia do Iraku – čím menej mala spoločné s útokmi z 11. septembra, tým hlasnejšia musela byť propaganda, ktorá ju spájala s „vojnou proti terorizmu“, respektíve „bojom za slobodu a demokraciu“. Vytriezvenie Lenže sedem rokov „vojny proti terorizmu“ križiacky zápal oslabilo. Najprv sa to prejavilo vo viacerých európskych krajinách, ktoré sa sprvu nadšene pridali na stranu „koalície ochotných“, posledným príznakom zmeny bolo víťazstvo Baracka Obamu v prezidentských voľbách. Z tohto pohľadu nie je dôležité, nakoľko bude reálna Obamova politika odlišná od toho, čo by robil McCain. Obama sa prosto dokázal stať zosobnením volania po zmene katastrofálnej politiky predchádzajúceho obdobia. Je predčasné predpovedať, či zmena administratívy v Bielom dome skutočne zmenu prinesie a nakoľko bude zásadná. Personálne zloženie zahranično-bezpečnostného tímu skôr napovedá, že môžeme čakať značnú kontinuitu. Jedno je však isté – situácia sa zmenila. Po prvé, stále menej ľudí – v USA i zahraničí – je ochotných uveriť, že realita „vojny proti terorizmu“ má niečo spoločné s demokraciou, ľudskými právami a slobodou. A po druhé, výsledky zahraničnej politiky USA ich nepriateľom, kritikom i spojencom v poslednom čase ukazujú, že Spojené štáty americké majú čoraz menej možností (a tým aj ochoty) o svojej pravde presviedčať silou.
