Choroba chudobných

Nedávno zverejnili vedci z Harwardskej univerzity štúdiu, podľa ktorej je vláda Juhoafrickej republiky, donedávna vedená Thabo Mbekim, zodpovedná za smrť 365 000 ľudí nakazených vírusom HIV. Krátka historická rekapitulácia. Krátko po tom, ako Thabo Mbeki nahradil na čele juhoafrickej vlády Nelsona Mandelu, dostal sa pod vplyv skupiny vedcov, ktorí tvrdili, že chorobu aids, ktorá sa na juhu kontinentu menila na epidémiu, nevyvoláva vírus HIV, ale je to najmä „choroba chudobných“ – imunitu oslabuje zlá výživa, úbohé životné podmienky, a pod. Spájanie aids a HIV bolo podľa nich prakticky konšpiráciou vedeckej komunity, farmaceutických spoločností a vlád západných krajín, ktoré chceli rozvojovým krajinám „nanucovať“ drahé a toxické lieky, a zároveň produktom ich rasizmu, pretože za dôvod explozívneho šírenia choroby de facto označovali „promiskuitu černochov“. Juhoafrická vláda Afrického národného kongresu sa tak odmietla zapojiť do programu šírenia antiretrovírusových liekov a prevencie prenosu nákazy z tehotnej matky na dieťa. Namiesto toho podporovala „alternatívny“ výskum choroby a pristupovala k nej iba ako k jednému z následkov chudoby, podvýživy a pod. Situácia sa čiastočne zmenila až po roku 2005 v dôsledku veľkého medzinárodného a vnútorného tlaku. Ale vpred sa veci začali posúvať až po odvolaní T. Mbekiho, nástupe nového vedenia Afrického národného kongresu a novej vlády. Juhoafrická republika, najbohatšia krajina subsaharskej Afriky, no zároveň centrum epidémie aids, začala proti tomuto zlu bojovať. Dôsledky katastrofálneho zlyhania vlády a ľudových povier, ktoré obklopovali (a obklopujú) chorobu, sú hrozné. Odhaduje sa, že v krajine dnes žije asi 5,7 milióna HIV pozitívnych. Na následky aids umrie každý deň viac ako 900 ľudí. Ukázalo sa, že bez ohľadu na to, akú úlohu hrajú v boji proti epidémii záujmy farmaceutických firiem a rozvinutých krajín, bez ohľadu na možný rasizmus v pohľade na charakter a šírenie epidémie v Afrike, cesnak a citrónová šťava (ktoré navrhoval bývalý juhoafrický minister zdravotníctva) ju zastaviť nedokážu. Antiretrovírusové lieky možno chorobu nevyliečia, ale dokážu výrazne spomaliť jej postup, a najmä – podstatne znížiť riziko prenosu z matky na dieťa. Krajiny, ktoré ich účinne kombinovali so vzdelávaním a verejnými kampaňami, dokázali epidémii čeliť úspešnejšie. Lenže nech boli predstavy bývalého juhoafrického prezidenta (a mnohých ďalších politikov) akokoľvek mylné, v jednom mali pravdu: aids je epidémia chudobných. Nie je nijaká náhoda, že sa najviac šíri v chudobných krajinách, a v nich medzi najviac ekonomicky a sociálne deprivovanými. Podvýživa a zlé životné podmienky znižujú účinnosť liekov. Nedostatočný zdravotnícky systém necháva mnohých mimo dosahu starostlivosti či odkázaných na „tradičnú medicínu“. Slabé školstvo a podmienky, ktoré neumožňujú deťom navštevovať školy, prenechávajú vzdelávanie „tradičným“ autoritám s ich „tradičnými“ názormi na choroby, postavenie a práva žien, a podobne. A v tom si nedokážu pomôcť samy ani vlády chudobných krajín, ani ochotné farmaceutické firmy poskytujúce lieky v rámci svojich CSR kampaní, ani mimovládne organizácie a súkromné nadácie. Pomôcť môže iba reforma pravidiel medzinárodnej ekonomiky, ktoré udržiavajú niektoré krajiny v bludnom kruhu chudoby.