Mochovce – drahý špás?

Jadrová elektráreň v Mochovciach sa začala budovať v 80-tych rokoch. Už v tom čase sa počítalo, že v elektrárni budú štyri jadrové bloky. Prvý blok elektrárne dodáva elektrickú energiu už desať rokov, druhý o rok menej. Spolu vyrobia asi 6 tisíc gigawatthodín elektrickej energie ročne, čo pokrýva takmer desatinu spotreby elektriny v krajine. Podmienku tendra splniť nechceli Práce na treťom a štvrtom bloku sa pre nedostatok financií v roku 1992 zastavili. Ich technologická časť bola dokončená na 30 percent a stavebná na 70 percent, pričom sa preinvestovalo takmer 20 miliárd korún. Následne sa táto časť elektrárne zakonzervovala. O dostavbe Mochoviec sa začalo opäť hovoriť počas privatizácie väčšinového balíka Slovenských elektrární talianskou spoločnosťou Enel, ktorá získala 66 percent akcií (zvyšných 34 percent vlastní štát prostredníctvom Fondu národného majetku). Dokončenie tretieho a štvrtého bloku jadrovej elektrárne bolo totiž jednou z podmienok tendra, v ktorom nový investor uspel. Lenže potom to celé roky vyzeralo tak, že taliansky privatizér sa splneniu tejto podmienky vyhýba. Prispel k tomu fakt, že vláda Mikuláša Dzurindu naňho nevyvíjala nijaký tlak, hoci sama túto podmienku pôvodne stanovila. A Enel si už začal zvykať, že Slovensko je banánovou republikou, v ktorej netreba plniť záväzky voči vláde. Dôvodom bol najmä fakt, že dostavba Mochoviec je finančne veľmi náročná investičná akcia. Postup nového väčšinového majiteľa navyše ukázal, že to s tým záväzkom ani nemyslel vážne a na Slovensko neprišiel investovať, ale zarábať na výhodnej kúpe. Lenže vo chvíli, keď sa ministrom hospodárstva stal Ľubomír Jahnátek, prístup vlády k Enelu sa zmenil. Minister Jahnátek aj premiér Fico začali na Talianov tlačiť, aby svoj záväzok splnili. Dokonca deklarovali, že sa ako menšinový akcionár vzdajú plánovaných dividend, ak ich podnik investuje do dostavby v Mochovciach. Lenže ani to evidentne nestačilo. Enel sa vyhováral, že cena dostavby medzitým poriadne stúpla (čo je síce pravda, ale môže si za to len sám, lebo keby neotáľal, nové jadrové bloky už mohli stáť). Zdá sa, že rozhodujúcou bola vyhrážka R. Fica, že vláda Enel vyvlastní a väčšinový balík akcií SE mu vezme. Sme závislí od dovozu Robert Fico dodnes nepochybuje, že by tento krok dokázal z hľadiska slovenskej ústavy obhájiť. Porušenie záväzného prísľubu (Enel by inak tender vyhrať nemohol) by totiž o. i. ohrozilo napĺňanie energetickej stratégie Slovenska a energetickú bezpečnosť. Taliani pravdepodobne uverili, že to vláda myslí vážne po razantnom postupe voči SPP. Navyše vidia, čo sa teraz vo svete a najmä v Európe (vrátane Talianska) deje. Je veľmi pravdepodobné, že o ústavu opreté vyvlastnenie monopolného výrobcu (a prakticky aj dodávateľa takej strategickej komodity, akou je elektrická energia) by sa nestretlo v EÚ, ktorej najsilnejšie členské krajiny volajú po posilnení vplyvu štátu na ekonomiku, po silnejšej regulácii a dokonca aj zoštátňujú jedna radosť, s výrazným odporom. V prvý novembrový týždeň sme tak boli svedkami „veľkého obratu“ a Enel za účasti premiéra Fica i ministra Jahnátka slávnostne oznámil, že začína s dostavbou v Mochovciach. Náklady na oba bloky s výkonom 880 MW, ktoré by mali uviesť do prevádzky v rokoch 2012 a 2013, sa odhadujú na 2,775 miliárd eur (83,6 mld. Sk). Mal by sa tak nahradiť výpadok elektrickej energie po nútenom odstavení dvoch blokov jadrovej elektrárne V-1 v Jaslovských Bohuniciach koncom tohto roku, o čom neuvážene rozhodla ešte predošlá vláda v rámci prístupových rokovaní s Európskou úniou. Slovensko, donedávna vývozca elektriny, tak bude musieť v roku 2009 asi pätinu svojej spotreby dovážať. Nové bloky majú pokryť 22 percent domácej spotreby elektrickej energie. „Preto je dostavba Mochoviec pre našu krajinu projekt životne dôležitý“, zdôraznil začiatkom novembra premiér Robert Fico priamo na slávnostnom „otvorení“ dostavby jadrovej elektrárne. Zelení sú proti Iný názor majú environmentalisti z Greenpeace. Tvrdia, že Mochovce sú „drahý špás“, že sa neuskutočnilo verejné posudzovanie vplyvov na životné prostredie, stavebné povolenie je vraj staré a chýba aj ochranný železobetónový plášť. Podľa talianskeho investora však bezpečnosť projektu preverila nezávislá medzinárodná bezpečnostná rada šiestich špičkových expertov na jadrovú bezpečnosť. Tretí aj štvrtý blok budú vybavené systémom schopným minimalizovať únik rádioaktivity do okolia v súlade s najlepšími medzinárodnými praktikami. Ochranný plášť odolá akýmkoľvek závažným nehodám, každý z reaktorov je chránený 1,5 metra hrubým železobetónovým obalom a okolitými konštrukciami. Najsilnejším argumentom sa javí nezapočítanie nákladov na likvidáciu vyhoreného jadrového paliva do celkových nákladov na výstavbu a prevádzku elektrárne. Fakt je, že ide o zložitý problém, ktorý nemá SR doriešený. Avšak argumentovať tým, že elektráreň nemá dostatočnú ochranu proti prípadnému nárazu veľkého lietadla, je predsa len popustením uzdy fantázii. Je samozrejmé, že každá jadrová elektráreň je v členskej krajine EÚ, a najmä NATO, pod špeciálnym bezpečnostným režimom: nachádza sa mimo leteckých vzdušných koridorov a je nepredstaviteľné, že by naša protivzdušná obrana nebola schopná včas reagovať na lietadlo, ktoré by sa z nich odklonilo smerom k elektrárni. Okrem toho na to nie sme sami, keďže SR je súčasťou integrovaného systému vzdušnej obrany NATO. Európska komisia síce v elektrárni navrhla niektoré zlepšenia, zároveň však už v polovici júla vyhlásila, že projekt z hľadiska bezpečnosti spĺňa medzinárodné kritéria. Rehabilitácia jadra Účastníci III. Európskeho jadrového fóra v Bratislave začiatkom tohto mesiaca konštatovali, že jadrová energetika v EÚ už nie je tabu. Napríklad Nemecko doteraz jadrovú energiu striktne odmietalo. Analýzy však ukázali, že ak sa v krajine nepredĺži činnosť jadrových elektrární aj po roku 2020, nebudú mať dostatok elektriny už o štyri roky. Litve pre zmenu hrozí v roku 2009 až štvorpercentný prepad hrubého domáceho produktu, ak sa natrvalo odstaví druhý blok jadrovej elektrárne Ignalina. Veľká Británia vyrába 20 percent elektrickej energie z jadra a plánuje rozšíriť svoje nukleárne kapacity o štyri nové jadrové elektrárne. Mali by nahradiť 23 dosluhujúcich jadrových inštalácií, navyše krajina sa chce stať „svetovým miestom číslo jeden pre firmy podnikajúce v jadrovej energetike“. Talianska vláda vyhlásila, že už nemôže dlhšie odkladať návrat k jadrovej energetike a s výstavbou jadrových elektrární chcú začať do roku 2013. Cieľom je znížiť závislosť krajiny od ropy a zemného plynu. Nedávno ohlásilo podobný zámer aj Holandsko, nové jadrové elektrárne plánujú stavať aj Francúzi a Rusi. V Ruskej federácii chcú vybudovať 26 nových jadrových elektrární. Pomôže znížiť emisie skleníkových plynov Európska komisia v závere minulého roka vyhlásila, že svetová spotreba energie sa do roku 2050 zdvojnásobí a jadrová energia sa stane kľúčovou súčasťou budúcich energetických systémov. Medzinárodná energetická agentúra (IEA), ktorá je poradným orgánom 26 krajín sveta, taktiež vyzýva na výrazné zvýšenie využívania jadrovej energie. Hlavným dôvodom je nevyhnutnosť znižovať emisie skleníkových plynov. Ak totiž vyspelé krajiny sveta neprehodnotia svoju energetickú politiku, dopyt po fosílnych palivách a tým aj škodlivé emisie podľa EIA stúpnu do roku 2030 o 50 percent. Pri investovaní do jadrovej energetiky by v uvedenom období emisie mohli naopak klesnúť o 16 percent a spotreba fosílnych palív o 10 percent. Jadrovú energetiku podporili aj účastníci júlovej (2.7.2008) konferencie v Bruseli. Europoslanci, zástupcovia priemyslu i mimovládnych organizácii sa zhodli v názore, že zatiaľ čo cena fosílnych palív narástla od roku 2000 asi o 800 percent, cena uránu zostala rovnaká. Preto je reálne, že do roku 2030 budú jadrové elektrárne pokrývať 55,5 percent spotreby elektriny vo svete. Investovať do jadrovej technológie sa oplatí aj z hľadiska zamestnanosti. Dostavba jadrovej elektrárne v Mochovciach, kde nájde prácu asi štyritisíc ľudí nie je teda nijaký „rozmar“ vlády, ale nevyhnutnosť, ktorá podmieňuje aj budúci hospodársky rozvoj Slovenska. Autor je publicista