Ústup muža I.

Rodina je témou, ktorá sa nemôže sťažovať na nedostatok záujmu verejnosti. Google zaznamenáva 368 miliónov stránok, ktoré sa zobrazia po zadaní hesla rodina a „iba“ okolo 170 miliónov pod heslom vojna. Všetky vlády sveta sa snažia podporovať alebo, naopak, obmedziť rozmnožovanie svojich občanov, a prijímajú zákony o pravidlách párových zväzkoch, ich uzatváraní a rušení. Všetky svetové náboženstvá (možno s výnimkou buddhizmu) a všetky ideológie 20. storočia majú na tému rodiny svoj pevný názor. To isté platí o masách inak politicky neaktívnych občanov, čomu nasvedčuje súčasný vzostup volebnej podpory pre náboženských fundamentalistov v mnohých krajinách. Predpokladá sa napríklad, že práve „morálne otázky“ (napríklad interrupcie alebo homosexuálne manželstvá) vyhrali Georgeovi W. Bushovi prezidentské kreslo v druhom volebnom období. Vášeň, s akou obhajujeme svoje názory na rodinné spolužitie, je často nepriamo úmerná miere našich vedomostí o konkrétnych faktoch. Väčšina verejných diskurzov o vzťahoch medzi mužmi, ženami a ich spoločným potomstvom je veľmi nehistorická a provinčná. Porovnávacia štúdia Görana Therborna o modeloch rodiny vo svete a o spôsoboch, akými sa zmenili či naopak nezmenili v priebehu posledného storočia, je výsledkom ôsmich rokov intenzívneho výskumu a má oba spomínané atribúty – je historická a globálna. Vďaka globálnej perspektíve a unikátnej akumulácii údajov si táto práca zaslúži stať sa štandardným sprievodcom po téme rodiny a jej historického vývoja. Therborn sa vo svojej štúdii zaoberá troma hlavnými témami. Dve z nich – ústup patriarchátu a vzostup kontroly pôrodnosti, nie sú problematické – na rozdiel od tretej. Tá je trošku nešikovne opísaná ako „úloha manželstva v regulácii sexuálneho správania a sexuálne väzby ako také“. Mnohé z publikovaných zistení sú prekvapujúce. Napríklad, vedeli ste, že v prvej polovici 20. storočia v počte rozvodov s veľkým náskokom predbehla zvyšok sveta muslimská Malajzia? Že v súčasných čínskych mestách vládne väčšia rodová rovnosť v oblasti rozdelenia domácich prác ako v USA? Že najväčší počet rozvodov v druhej polovici 20. storočia by sme našli medzi hlavnými protagonistami studenej vojny – ZSSR a USA, alebo že sexuálne najaktívnejším národom Západu sú Fíni? Málokto vie, že tri desaťročia uprostred 20. storočia boli „zlatým vekom manželstva a manželskej sexuality v modernej histórii Západu“. V roku 1960 bolo 70 percent amerických žien vo veku od 20 do 24 rokov vydatých. Pre porovnanie, v roku 2000 to bolo už iba 23 percent. Päť svetových rodín Napriek niektorým moderným globálnym výdobytkom, hlavne kontrole pôrodnosti, sa rozličné tradičné modely rodinného spolužitia na celom svete zďaleka navzájom podstatne nepriblížili. Svet v roku 1900 bolo možné rozdeliť na päť hlavných modelov rodiny: európsky (zahŕňa aj kolónie Nového sveta), model subsaharskej Afriky, východoázijský, juhoázijský a napokon západoázijský, spojený so severoafrickým. Therborn uprednostňuje geokultúrne rozdelenie pred rozdelením založeným na geografickom rozšírení náboženstiev. Argumentuje tým, že geokultúrne rozdiely hrajú dôležitejšiu úlohu ako samotné rozdiely náboženské: Hindské a muslimské zvyky v severnej Indii sú veľmi podobné, no odlišujú sa od hindských zvykov v južnej Indii, a africké kresťanstvo robí podstatné praktické ústupky tradičnému mnohoženstvu. Juhovýchodná Ázia a kreolská Amerika sú istými prechodnými systémami: V Ázii niekdajšie prísne patriarcháty konfucianizmu, islámu a kresťanstva zmäkli pod vplyvom buddhistickej bezstarostnosti, v Amerike zas európski dobyvatelia stvorili bizarnú kombináciu prísnych patriarchálnych pravidiel praktizovaných vo vládnucej vrstve, súčasného masového miešania rás a nemanželských rodinných vzorcov medzi ovládnutými domorodcami a vykorenenou populáciou dovezených otrokov. Podľa Therborna práve imperiálni dobyvatelia spôsobili na západnej pologuli prvú náhlu transformáciu rodinných štruktúr. Medzi kreolskými Američanmi bola prevaha muža viac „mačovská“ ako inštitucionálna, no vo veľkej väčšine modelov rodiny vládol do 20. storočia patriarchát. Spočíval na princípe moci starších mužov nad mladšími jedincami oboch pohlaví a inštitucionalizovanej nadradenosti muža nad ženou, pričom Európa, juhovýchodná Ázia a Afrika boli pre ženy predsa len o čosi priaznivejšie ako iné časti sveta. Západoeurópska rodina bola podľa Therborna v celom silne patriarchálnom svete tou najmenej patriarchálnou. No, napodiv, ženám sa relatívne dobre žilo aj v jedinom regióne so systematickou a všeľudovo rozšírenou polygamiou – v subsaharskej Afrike. Pravdepodobne za to môže fakt, že africká rodina je tradične rozvetvená, nekladie až taký dôraz na jednotu základnej bunky rodičia – deti („Rod bol vždy dôležitejší ako manželka.“) a tamojšia spoločnosť veľmi skoro prijala názor, že sex je legitímnou ľudskou slasťou. Patriarchálny moment však spočíval aj vo vysokej prevahe manželských zväzkov (nie však nevyhnutne nerozlučných), a to aj v Juhovýchodnej Ázii a v Afrike, kde svadby nepatria medzi ústredné životné rituály. Dedičstvo a pracovná sila Therborn predpokladá, že na rozdiel od sociálnych štruktúr moci a produkcie, do modelov rodiny zmeny prichádzajú jedine zvonka. Teda, ak nepôsobí žiadny externý tlak na zmenu, budú sa osvedčené vzory naďalej nerušene opakovať. Samozrejme, spôsoby, ktorými si rôzne spoločnosti zabezpečujú živobytie vždy ovplyvňovali okolnosti uzatvárania manželstiev (zrieknutie sa manželstva, rozličný vek partnerov pri vstupe do manželstva v rôznych kultúrach) a privádzania detí na svet (najvhodnejší počet detí, zabíjanie novorodeniatok). Napríklad, na začiatku 18. storočia vtedajší demografi pokladali za takmer axiomatický fakt, že počet manželstiev uzatvorených v konkrétnom roku rastie nepriamo úmerne k cene kukurice. Tradičný západoeurópsky systém manželstva, ktorý prevažoval na západ od historickej línie medzi Terstom a Sankt Peterburgom (pôvodná „železná opona“), bol založený na tom, že nové manželstvo zákonite vedie k založeniu novej domácnosti. Vyžadovalo od mladej dvojice vlastníctvo istých základných prostriedkov, majetku, ktorý podmieňoval uzavretie zväzku. V agrárnej spoločnosti to bola pôda, pričom v stredovekej Európe a na začiatku moderného veku pôda prechádzala z rúk staršej generácie do rúk mladých hlavne prostredníctvom dedičstva. To dalo systému západného manželstva (neskôr exportovaného do zámorských osídlení) jeho špecifické rysy: neskorý vstup do manželstva, často s veľkým vekovým rozdielom medzi partnermi, veľký podiel slobodných jedincov – starých mládencov a starých panien, a kombinácia neoficiálnej nehierarchickej sexuálnej výstrednosti so striktne normatívnymi pravidlami sexuálneho správania. Na druhej strane, v Afrike, kde väčšina starostí o živobytie – či už farmárčenie alebo obchodovanie – ležala na pleciach žien, bolo manželstvo viac ako kdekoľvek inde pre muža základným spôsobom získavania „pracovnej sily“. Obral muža o žezlo socializmus? Therborne sa vo svojej práci snaží vysvetliť dlhú „pauzu“ medzi industriálnou revolúciou v 18. a 19. storočí a relatívne náhlym pádom západného patriarchátu v 20. storočí. Industrializácia sa dlho považovala za faktor, ktorý oslabil patriarchát tým, že oddelil pracovisko od bydliska. Proletarizáciu sme zasa vnímali ako proces, ktorý obral otcov rodín o moc, pretože stratili majetok (pôdu), ktorý by mohli odovzdať deťom, a pretože boli teraz evidentne sami závislí na vlastníkoch pôdy a kapitálu. Neustúpila predsa dominancia muža – minimálne medzi chudobnými – práve v období protoindustrializácie? Vzostup industriálnej kapitalistickej spoločnosti patriarchálny systém chránil a reprodukoval, pretože až do vzostupu korporátneho biznisu sám nebol a ešte ani nemohol byť hlavným a už vôbec nie jediným systémom, ktorý súčasne narábal s racionalitou trhu (v mnohých krajinách je to tak stále). Patriarchálna rodina nebola v tom prípade iba „sociálnou kotvou“, ale aj základným mechanizmom podnikania. Na príklade britskej industrializácie v 19. storočí vidíme, že prosperujúci priemyselný kapitalizmus zmenil svojich proletárov na triedne uvedomelú robotnícku triedu, ktorú však tvorili muži – hlavní živitelia rodiny. Niektoré z Therbornových prekvapivých zistení možno pramenia z toho, čo pokladá za hlavný antipatriarchálny argument. Datuje ho až do začiatku škótskeho osvietenstva v 18. storočí, keď sa sformuloval názor, že pozícia ženy v spoločnosti je indikátorom spoločenského pokroku – aj keď vtedy to ešte neznamenalo požiadavku rovnoprávnosti pre obe pohlavia. Therborn pokladá za hlavných vyzývateľov patriarchátu v 19. storočí radikálny protestantizmus a ateistický socializmus: Kým americká ani francúzska revolúcia neboli spojené s emancipáciou žien, v ich socialistických a komunistických náprotivkoch patrila emancipácia medzi základné požiadavky. V 20. storočí vidí Therborn hlavné „ideologické prúdy stojace za rozhodnými útokmi na pevnosť patriarchátu“ v revolučnom socialistickom a komunistickom hnutí (hlavne vďaka dôležitým vplyvom ruskej revolúcie), v národných rozvojových hnutiach mimo Západu (Turecko), feministických ženských hnutiach, ktoré však mimo anglosaského regiónu nemali podstatný spoločenský význam, a v sekularizovanom liberalizme protestantského a židovského – len zriedka katolíckeho – pôvodu. Z globálneho uhlu pohľadu má zmysel trvať spolu s Therbornom na presvedčení, že medzinárodný komunizmus hral zásadnú, možno až prvoradú úlohu vo všetkých posunoch, ktoré v 20. storočí viedli k ústupu patriarchátu: prvá svetová vojna, následky druhej svetovej vojny a veľký obrat v období od polovice 60-tych rokov do 80-tych rokov. A akokoľvek rezistentne sa súčasné modely rodinného správania zachovali voči zavedeniu Leninovho modelu rovnostárskej modernizácie alebo Ataturkovho približovania sa Západu, veľké zmeny, ktoré sa v 20. storočí udiali medzi Balkánom a Čínskym morom, by sa boli iba ťažko odohrali bez vplyvu revolucionárskej silnej štátnej moci a dohľadu. Napríklad, najväčší expert v danom odbore Karl Kaser tvrdí, že to boli práve desaťročia komunizmu, ktoré dali zbohom tradičnej balkánskej ultrapatriarchálnej rozvetvenej rodine (zadruga). Text bol uverejnený na www.zmag.org/znet Redakčne krátené a upravené preložila Eva Blažeková (Dokončenie v nasledujúcom čísle) Eric Hobsbawm Jeden z najvýznamnejších súčasných britkých historikov Eric Hobsbawm sa narodil v egyptskej Alexandrii 9. júna 1917. „Narodil sa v roku, keď svetom otriasla boľševická revolúcia. Keď Hitler prišiel k moci, práve sa v Berlíne vracal domov zo školy, a keď padol Sovietsky zväz, prednášal na seminári v New Yorku“, píše sa na obale jeho autobiografie. Eric Hobsbawm študoval na Gymnáziu Princa Heinricha v Berlíne, keď sa jeho rodina z Nemecka presťahovala do Londýna, pokračoval v štúdiu na dnes už neexistujúcom Gymnáziu Svätej Marylebone a vysokoškolský titul získal v Cambridge. V roku 1970 sa stal profesorom a o osem rokov neskôr členom Britskej Akadémie. V roku 1982 odišiel do dôchodku, no až do roku 1997 naďalej prednášal na Novej škole sociálneho výskumu na Manhattane. Dodnes je prezidentom Birkbeck College na Londýnskej univerzite a emeritným profesorom na Katedre politických vied Novej školy sociálneho výskumu. Jeho nespočetné publikácie nie sú iba akademickými prácami historika a marxistického historiografa, ale týkajú sa napríklad aj džezovej hudobnej kritiky, konfliktu medzi anarchizmom a komunizmom či barbarizmu moderného sveta. Najväčšiu popularitu mu vyniesla rozsiahla trilógia o histórii 19. storočia Vek Revolúcie: 1789 –1848, Vek kapitálu: 1848 –1874 a Vek impéria: 1875 – 1914, na ktoré nadväzuje Vek extrémov: Krátke dvadsiate storočie, 1914 – 1991. Eric Hobsbawm je presvedčený marxista a dlhoročný člen Komunistickej strany Veľkej Británie, do ktorej vstúpil v roku 1936. Aj vo veku 91 rokov stále tvorí a žije v Londýne.