Pozor! Š-K-A-N-D-Á-L!!!

(Charlotte Rocheová: Vlhké místa, Jota, Brno, 2008, preložil: Jiří Strážnický, 191 strán.) „Šokujúca kniha o najintímnejších partiách ženského tela.“ „Literárny škandál roka!!!“ „V Nemecku predaných už vyše milióna exemplárov!“. Takéto informácie si potenciálny čitateľ prečíta na bielej papierovej stužke obopínajúcej debut nemeckej spisovateľky britského pôvodu Charlotte Rocheovej, bývalej moderátorky nemeckej hudobnej televíznej stanice Viva, keď sa motá medzi regálmi kníhkupectva a hľadá knihu, ktorú by si prečítal. Takéto informácie, samozrejme, pritiahnú pozornosť potenciálneho čitateľa. Pritiahnu pozornosť niekoľkých skupín potenciálnych čitateľov. „Najintímnejšie partie ženského tela“ oslovia čitateľa-konzumenta, ktorý hľadá nenáročné pikantné čítanie. Ktorému sa nechce zamýšľať sa nad hlbokými úvahami o chode sveta, zašifrovanými v ťažko čitateľnom experimentálnom texte. Ktorý sa chce zabaviť a trochu „rozrajcovať“ – aby sme použili Rocheovej jazyk – nad predstavami „najintímnejších častí ženského tela“. „Literárne škandály“ a knihy, ktorých sa „predalo už vyše milióna exemplárov“, pritiahnu aj pozornosť čitateľov – experimentátorov, ktorých zaujíma, aké knihy práve vo svete „letia“. Na čítanie ich nemotivuje ani tak dej knihy a už vôbec sa netešia na „najintímnejšie časti ženského tela“, ale zaujíma ich súčasný trend v literatúre, literatúra ako materiál. Títo čitatelia odvodia z „literárnych škandálov“ hlboké úvahy o súčasnom chode sveta. Kníhkupcovi a vydavateľovi sa teda podarí, čo sa im podariť malo a o čo sa snažili. Nech už potenciálny čitateľ patrí do tej či onej kategórie čitateľov, biela papierová stužka obopínajúca knihu ho zaujme a knihu si kúpi. Ďalší predaný exemplár, tentoraz na Slovensku či v Čechách. Kniha sa usilovne snaží byť „škandálom“ už od prvej vety. „Hemoroidy mám, co mi paměť sahá“ (str. 9). Hemoroidy sa v literatúre nevyskytujú nijako zvlášť často. Hemoroidy sa zvlášť často nevyskytujú ani vo verejných konverzáciách čitateľov, ani ne-čitateľov. Hoci sa vyskytujú pomerne často v našich životoch, nepatria k témam, ktoré by sme s blízkymi radi zdieľali. A tu zrazu, hemoroidy rovno v prvej vete románu. Autorke sa hneď v prvej vete podarí to, čo sa podarilo vydavateľovi na bielej papierovej stužke. Plní svoj sľub, ponúka „škandál“. Problém je, že „škandálnosť“ z knihy – a nie len z jej prvej vety – priam trčí. Román je príbehom čerstvo osemnásťročného dievčaťa, ktoré je počas celej knihy v nemocnici po operácii hemoroidov. Lepšie povedané, po operácii análnej fisúry, ku ktorej prišla pri holení análnej oblasti, a ktorá sa na zraniteľnom teréne hemoroidov zapálila, takže bola nevyhnutná operácia. Román je vlastne zápisom myšlienok pacientky, ktorá sa v nemocničnej izbe nudí a zamestnáva sa myšlienkami na najrôznejšie oblasti svojho tela, zvlášť tie, ktoré nejakým spôsobom súvisia so sexualitou. V tomto zmysle by kniha nemusela byť nezaujímavá. Telo je skutočne zaujímavý námet, dá sa s ním dosýta hrať a dosýta nad ním premýšľať. Osemnásťročné dievča má plné právo svoje telo a aj s ním súvisiacu sexualitu objavovať a nad svojimi objavmi premýšľať, experimentovať s nimi, miešať fantázie so skutočnosťou. Navyše, keď dievčina leží v nemocnici po bolestivej operácii pomerne intímnej, ne-verejnej oblasti, bolesť jej vlastné telo pripomína. Je prirodzené, že telo, ktoré sa pri každom pohybe bolesťou hlási o slovo, ustavične sa pripomína, sa v takejto situácii nedá brať ako „samozrejmosť“. Je teda prirodzené, že ho pacient reflektuje, premýšľa nad ním, zvažuje, nakoľko sa na vlastné telo môže spoľahnúť, ak ho ono dokáže takto „zradiť. Je prirodzené, že si osemnásťročné dievča robí starosti o vzhľad a atraktivitu svojho tela – poznačeného operáciou – aj o jeho funkčnosť, napríklad aj pri sexe, alebo pri – s hemoroidmi bezpodmienečne súvisiacom – vyprázdňovaní. Až potiaľto nie je knihe čo vyčítať. Námet je sľubný, uveriteľný, a hoci o nemocniciach a telesnosti sa toho napísalo už veľa, operácia hemoroidov je predsa len pomerne neošúchaná téma, z ktorej by šikovný autor či šikovná autorka mohli vyťažiť skvelý príbeh. Problémom je však práve tá škandálnosť. Premýšľanie o tele všeobecne, a o chorom tele a hemoroidoch zvlášť, patrí do veľmi intímnej oblasti, ktorá by si žiadala ne-škandálne, jemné, taktné a intímne spracovanie. Rocheová sa však, naopak, o jemnosť, takt a ne-škandálnosť ani trochu neusiluje. Niekoľko príkladov spomienok pacientky (ktorými sa to v knihe len tak hemží): Dve zdrogované dievčatá vyvrátia nestrávené zvyšky drog do jedného vedierka. Keďže im drog, ktoré takto vyšli nazmar, príde ľúto, striedavo si z vedierka zvratkov upíjajú, aby tak drogy „recyklovali“. Dve dievčatá si objednajú pizzu, ktorá akosi zvláštne chutí. Zistia, že piati poslíčkovia pizze pred jej doručením masturbovali a na pizzu ejakulovali (v knihe sa, samozrejme, „nemasturbuje“, ale „honí“, „neejakuluhje“, ale „strieka“). Hlavná hrdinka je posadnutá ochutnávaním svojich telesných výlučkov všetkého druhu. Po vytláčaní vyrážok sekrét zje, čistotu svojich „najintímnejších miest“ kontroluje tiež chuťou. Samozrejme, Rocheová si nedá ujsť ani menštruáciu – ako ďalší z „najintímnejších“ telesných pochodov. Po výmene vlastnoručne vyrobených tampónov, ktoré hrdinka – samozrejme – používa viackrát, si čistí ruky ich olizovaním. Menštruačnú krv rozotiera po tlačidlách nemocničného výťahu. Hneď, ako dosiahla plnoletosť, sa dala sterilizovať. Ponúka detailný opis výplachu konečníka pred análnych sexom. A tak ďalej. A tak ďalej. Hlavná hrdinka je až perverzne posadnutá špinou a šírením baktérií. Detailov čitateľa recenzie ušetrím. Rocheová však čitateľa neušetrí vôbec ničoho. Toto všetko by ešte stále bolo v poriadku, keby autorka mala nejaký cieľ, a keby všetko, z čoho sa aj čitateľovi zvyknutému na rôzne „škandály“ dvíha žalúdok, malo nejaký zmysel, nejaké „posolstvo“. Čitateľ po niekoľkých stránkach „škandalózneho“ textu otupie, žalúdok si zvykne a dvíhať sa prestane, aj keď treba uznať, že keď sa čitateľovi už-už zdá, že „nič horšie sa vymyslieť nedá“, autorka ešte niečo objaví a ľahká nauzea sa vráti. Čitateľ by však aj nauzeu a nevoľnosť vydržal, keby nebolo zjavné a do očí bijúce, že Rocheová už sama nevie, čo „škandalóznejšie“ by ešte vymyslela, a že „škandalóznosť“ je celkom prvoplánová, bezcieľna a samoúčelná. Samozrejme, Rocheová túto námietku pravdepodobne predvídala a čosi ako „posolstvo“ naoko ponúka. Hlavná hrdinka je z rozvedenej rodiny. Už v kratučkom prológu, úvode k textu sa čitateľ dozvie, že jej najväčším prianím v živote je obnoviť manželstvo svojich biologických rodičov. Svoj nemocničný pobyt umelo predlžuje – opäť veľmi „škandálnym“ a krvavým spôsobom – pretože chce, aby rodičov spojila obava a starostlivosť o chorú dcéru. Jej snaha však vyjde nazmar, rodičia sa o chorú dcéru zaujímajú málo. Aká hlboká myšlienka z toho plynie? Je to predsa jasné. Rocheová takýmto spôsobom vyslovuje názor, že deti z rozvedených rodín svojou vykorenenosťou a zaneprázdnenosťou svojich rodičov trpia natoľko, že z nich vyrastajú dievčatá odkázané na náhodný sex, posadnuté špinou, také, z ktorých sa čitateľom dvíha žalúdok: „Mám strach bejt sama. Určitě to patří k mým fobiím dítětě z rozvedenýho manželství.“ (str. 90) Na druhej strane sú tieto navonok a na povrchu chladné a zvrátené bytosti v jadre krehké duše túžiace po láske a po poriadku: „Když budeš chtít, zůstanu s tebou, i když už tě nebudu milovat. To je dobrej slib. To opravdu znamená napořád. V dobrým i ve zlým. (…) Zůstat, jen dokud se ještě milujete, nestačí, když mate děti.“ (str. 85). Autorka sa azda snaží naznačiť, že nezáleží na spôsobe, akým takéto šľachetné posolstvo podávame, či dokonca, že je lepšie ho podať priamo, zabalené do rôznych – a nakoniec skutočných – telesných výlučkov, ako si ho po celý život pokrytecky nechať pre seba. Aj takéto posolstvo sa však, nanešťastie, v dnešnom svete „nosí“. Hrdinkin koníček je pestovať avokádové stromčeky, ktoré prirovnáva k deťom, ktoré nikdy nebude mať. Na záver sa medzi hrdinkou a jedným z ošetrovateľov „rodí“ čosi ako „krehká, čistá láska“, ktorá má pravdepodobne rozpustiť chlad a rozbiť škrupinu, a dovoliť čistej dievčenskej duši vyjsť na povrch a svetlo sveta. Keby sme chceli ešte trochu filozofovať, dalo by sa povedať, že masívne, tvrdé avokádové jadierka, z ktorých vyrastajú zraniteľné stromčeky vyžadujúce jemnú starostlivosť, sú metaforou pre citový život hrdinky. Nech je takéto „posolstvo“ akokoľvek banálne, keby bola kniha menej „škandálna“, možno by ju aspoň z časti zachránilo. Žiaľ, v kontexte toľkej snahy po škandále vyznieva aj takáto kritika súčasnej spoločnosti len ako ďalšia vypočítavá snaha za každú cenu zaujať čitateľa – názorom, s ktorým sa prakticky nedá nesúhlasiť, ale ktorý je dostatočne „in“, aby knihu dostal na titulné strany novín a časopisov. Nakoniec ešte niekoľko prekladateľských poznámok. Treba uznať, že prekladateľ nemal ľahkú prácu. Text je pretkaný slangovými výrazmi, ktoré sa prekladateľovi podarilo preložiť hodnoverne, hoci nepôsobia vulgárne. Aj veľmi explicitné scény nepôsobia – jazykovo – kŕčovito, a pritom prekladateľ nepoužíva vyslovene krčmové, vulgárne výrazy. Naopak tam, kde do textu patria – napríklad v jazyku prostitútky – sa im násilne nevyhýba. Čo však znamená „klasické kondicionování“ (str. 79)? Z kontextu vyplýva, že ide o nemecké „klassische Konditionierung“ , teda „klasické podmieňovanie“ v zmysle podmieneného reflexu, ako ho opísal Pavlov. Takýto preklad by bol iste zrozumiteľnejší. Alebo preklad „překročení mezí“ vo vete: „Když někomu bez ptaní prostě vymáčknete uhra, chápu to jako překročení mezí.“ Tu preklad neznie tak nepochopiteľne a cudzo ako v prípade „klasického kondicionování“, ide však pravdepodobne o nemecké „Grenzüberschreitung“, teda nie „prekorčenie medzí“ (napríklad slušného správania), ale „prekročenie osobných hraníc“ či „zasahovanie do intímnej sféry“ (čo si pri nevyžiadanom vytláčaní vyrážok čitateľ dokáže predstaviť). To sú však len malichernosti. Všeobecne sa dá povedať, že prekladateľ urobil dobrú prácu. Žiaľ, na rozdiel od autorky.