Nestyda a Nešika

Vieweghova kniha Povídky o manželství a sexu – Nestyda nie je „najnovšia“, hoci vyšla len nedávno. Vyšla zrejme ako marketingový ťah po tom, ako sa do kín dostal film Nestyda známeho českého režiséra Jana Hřebejka, ktorý ho nakrútil podľa Vieweghovej knihy a ktorého scenár napísal autor knižnej predlohy, teda sám Viewegh.
Počet zobrazení: 1792
16-m.jpg

(Michal Viewegh: Povídky o manželství a o sexu, Druhé město, Praha, 2008, 221 strán) (Nestyda, réžia: Jan Hřebejk, scenár: Michal Viewegh, kamera: Jan Malíř, hrajú: Jiří Macháček (Oskar), Emília Vášáryová (Nora), Simona Babčáková (Zuzana)) Vieweghova kniha Povídky o manželství a sexuNestyda nie je „najnovšia“, hoci vyšla len nedávno. Vyšla zrejme ako marketingový ťah po tom, ako sa do kín dostal film Nestyda známeho českého režiséra Jana Hřebejka, ktorý ho nakrútil podľa Vieweghovej knihy a ktorého scenár napísal autor knižnej predlohy, teda sám Viewegh. Sám autor, majster Viewegh, nazýva v úvode knihu zbierkou poviedok a informuje čitateľov, že väčšina poviedok v predkladanej zbierke je relatívne „starých“, niektoré pochádzajú z deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Napriek tomu, že jednotlivé kapitoly knihy tvoria skutočne samostatné útvary, ktoré by boli zrozumiteľné a publikovateľné aj „po jednom“, ako poviedky, kniha predsa len pôsobí ako ucelený útvar, ako celok – ako sám autor uznáva, je predsa len svojím spôsobom románom. Predovšetkým, poviedky spája hlavná postava menom Oskar, ktorá sa v priebehu knihy od jej začiatok po poslednú kapitolu istým spôsobom „vyvíja“, či, povedané ináč, starne. Oskar, ktorý sa ako ledva dvadsaťročný v prvej z poviedok nesmelo dá pobozkať svojou budúcou manželkou, je bezpochyby ten istý Oskar, ktorý sa s manželkou o niekoľko poviedok neskôr rozvádza, a ktorý je v ďalších poviedkach milencom, zvodcom, partnerom a obdivovateľom mnohých iných žien – Oskar sám v knihe tvrdí, že za tri roky od rozvodu prešlo jeho životom tridsať žien. Autor si teda za hrdinov poviedok nevolí rôznych ľudí, ktorých náhodne spája krstné meno Oskar, ale evidentne píše stále o tom istom Oskarovi. Navyše, hoci dej jednotlivých poviedok na seba vyslovene nenadväzuje, ich poradie nie je zameniteľné. Tak, ako je Oskar najprv devätnásťročným nesmelým chlapcom, potom starostlivým, „konvenčným“ otcom rodiny a učiteľom na základnej škole, až sa stáva známym spisovateľom, bohémom a sukničkárom, sú prvé poviedky príbehmi nesmelého zoznamovania, potom pomalej straty nadšenia z rodinného života, ale aj pomaly nadobúdaného sebavedomia. Tak, ako človek nemôže byť najprv starcom a potom dieťaťom, nemožno prehodiť ani poviedky v tomto – predsa len – románe. Nestyda je teda príbeh vcelku úspešného sukničkára, ktorý však – celkom sympaticky – nikdy nezabúda, že ním nebol vždy. Nechajme bokom otázku, koľko je v poviedkach skutočnosti – Viewegh bol sám učiteľom, sám sa stal postupne uznávaným spisovateľom, s ktorým, podobne ako s Oskarom, vychádzajú rozhovory v ženských časopisoch. Viewegh sám tvrdí, že príbeh je voľne inšpirovaný jeho porozvodovým obdobím. Ale nech už Viewegh čerpá z vlastnej skutočnosti alebo nie, je sympatické, že Oskar, ktorý v prvých rokoch manželstva nebýval ešte ani v hlavnom meste, zohnal potom s manželkou byt na pražskej periférií a pri ceste taxíkom sa nevie správať nonšalantne pansky a svoju nervozitu a cudzosť situácie zakrýva prehnanou, predstieranou ľahostajnosťou, v istom zmysle stále ostáva tým malomestkým chlapcom, ktorý svoju „veľkopanskosť“ a svoje rozpaky z nej reflektuje. Je sympatické, že Oskar neprestáva reflektovať ani svoju cudzosť „vo veľkom svete“, a hoci sa ako spisovateľ dostáva do bohatej spoločnosti a pražskej snobskej smotánky, tuší, že svojou sebaistotou len kompenzuje pocit, že do nej v skutočnosti nepatrí. Sukničkár, „děvkař“, je obľúbenou postavou – nielen českej – literatúry, a hoci Oskarov postoj k ženám je často povrchný a v podstate opovrhnutiahodný, je kniha vcelku presným – a zábavným – opisom istého typu vzťahov. Navyše, ako to už u Viewegha býva, vzťahov čitateľsky obľúbených a atraktívnych. Okrem toho je kniha, pre čitateľa, ktorý sám vyrastal v niekdajšom Československu a zažil jeho porevolučné premeny, aj milou spomienkou na niekdajšie sídliská, niekdajšie autobusy, ktoré z nich vozili ľudí, a na premenu miest na farebné, pseudo-luxusné metropoly a obyvateľov sídlisk na pseudo-luxusných zbohatlíkov. Ak čitateľ vie, akú knihu si kupuje, keď je jej autorom Viewegh, dostane, čo si zaslúži. Vieweghova kniha je v kategórii seberovných určite jedna z kvalitnejších. Horšie je to s filmom, ktorý podľa knihy Hřebejka natočil, a ktorý sa by sa mal na Slovensku začať premietať vo februári budúceho roku. Za zmienku stojí už posun vo veku hlavného hrdinu, Oskara (vo filme si ho zahral Jiří Macháček). Knižný Oskar z deväťdesiatych rokov sa žení v devätnástich, rozvádza sa ako tridsaťdvaročný. V čase rozvodu má už teda pomerne veľkého syna (ktorého čitateľ v knihe prakticky nestretne). V porozvodovom období, ktoré kniha opisuje, nemá ešte ani tridsaťpäť rokov. Napriek tomu na rôznych miestach pripomína svoj vek, sám seba hodnotí ako „staršieho“, a zdá sa, že takto ho vníma aj jeho okolie. Prinajmenšom je už „mužom v zrelom veku“. V porovnaní s partnerkami, ktoré si hľadá, a ktoré majú okolo dvadsať, vystupuje jeho „zrelosť“ a „skúsenosť“ ešte viac do popredia. Vo filme je Oskar štyridsiatnik, a v čase rozvodu, ktorým sa film začína, je jeho syn ešte batoľa. Hoci filmový Oskar je od knižného o desať rokov starší, vystupuje ako „nešika“, ktorý sa v skutočnom živote nedokáže poriadne orientovať. Vo vzťahoch so ženami nehrá úlohu skúsenejšieho a zrelšieho, ale skôr nemotorného a trochu komického, nepraktického nemehla. Vekovým posunom hlavného hrdinu sa film prispôsobil trendu doby; doby, v ktorej je nezvyčajné, aby mal tridsaťdvaročný muž dvanásťročného syna, keďže tridsaťdva rokov je vek, keď väčšina mužov deti ešte len plánuje, alebo sa im práve rodia. Autor si zrejme myslel, že tridsaťdvaročný rozvedený Oskar by bol pre publikum málo uveriteľný, a tak ho publiku prispôsobil. Takáto ústretovosť však filmu skôr škodí, je príliš nápadná. Navyše, Oskar sa tak stáva ďalším z nesčíselného množstva takýchto, navlas podobných hrdinov, stratených v živote, neschopných „zaradiť sa“, takže prináša oveľa menej nového, ako úspešný Oskar k knihy, ktorý už stojí oboma nohami pevne v živote. S tým súvisí aj to, že knižný Oskar bol úspešným spisovateľom, s rekonštruovaným bytom v centre mesta, s dostatkom peňazí, aby svoje prchavé partnerky pozýval do drahých barov a reštaurácií (a neprestával sa tomu, ako som napísala, čudovať). Filmový Oskar býva v obskúrnom nezariadenom podnájme, živí sa predpovedaním počasia v televízii, a keď o zamestnanie príde, vozí podnapitých šoférov z podnikov, pričom sám ako dopravný prostriedok používa komickú motorovú kolobežku. Aj táto zmena je k divákovi príliš ústretová, aj takto robí autor vo filme z Oskara len ďalšieho z mnohých úbohých neúspešných skrachovancov, akými sa to v súčasnom umení únavne hemží. Aby predsa len poskytol Oskarovi možnosť „mediálnej slávy“, robí z neho mladšieho milenca staršej, úspešnej speváčky (Emília Vášáryová). Oskar, ktorého vari najhlavnejšou charakteristikou v knihe je, že vyhľadáva výlučne mladšie partnerky, sa tak, celkom naopak, stáva mladým milencom zrelej, staršej ženy. Stráca sa tak aj zmysel názvu Nestyda. Oskar už nie je „nehanebný sukničkár“, ale nešika, nemehlo, ktorý by snáď rád sukničkárom bol, ale nie je schopný si nájsť nijaké „obete“. Jedným z hlavných „posolstiev“ knihy je – niekedy nevypovedaná, inokedy jasne formulovaná – pochybnosť, či je Oskarov mondénny „bohapustý“ život skutočne zaujímavejší, dobrodružnejší a pestrejší ako životy „otcov rodín“, ktorí, verní svojim dlhoročným manželstvám, nakupujú cez víkendy v supermarketoch a prechádzajú sa v Stromovke. Oskar, ktorý celý piatok večer premýšľa, ktorej priateľke by zavolal, aby víkend nestrávil sám, si svoju osamelosť a v podstate bezútešnosť uvedomuje. Kniha nie je oslavou bohatstva a neviazaného života, ale – hoci nie veľmi originálnym – aj pripomínaním jeho nevýhod. Tento rozmer sa vo filme celkom stráca. Toto všetko by bolo odpustiteľné. Autor má právo napísať scenár o inom type hrdinu, nemusí sa pridŕžať jeho knižnej predlohy – hoci v prípade Vieweghovej knihy a filmu je to škoda. Horšie je, že kým kniha sa dobre číta a je plná vtipných dialógov, vo filme z nich ostalo len málo. Komika filmu plynie skôr z opisov Oskarovej nešikovnosti a nepraktickosti (napríklad už spomínaná motorová kolobežka), ale s nimi nevystačí. Film je zdĺhavý a málo prekvapivý. Hoci filmové podoby k Vieweghovým knihám už tradične patria (Báječná léta pod psa, Výchova dívek v Čechách, Román pro ženy a Účastníci zájazdu), tentoraz by azda bola stačila – celkom dobrá – kniha.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984