Tvár je tvár je tvár

Abe Kóbó (1924 – 1993) patrí k jedným z hlavných predstaviteľov povojnovej japonskej literatúry. Vyštudoval medicínu v Tokiu, ale hoci v japonskej literatúre sa presadilo niekoľko lekárov, Abe sám medicínu nikdy nepraktizoval a pravdepodobne sám o kariéru lekára ani nemal záujem.
Počet zobrazení: 1495
4508_13_Zdroj_www.mojeknihy.skcb-m.jpg

(Abe Kóbó: Tvář toho druhého, Odeon, Praha, 2008, preložila Vlasta Winkelhöferová) Abe Kóbó (1924 – 1993) patrí k jedným z hlavných predstaviteľov povojnovej japonskej literatúry. Vyštudoval medicínu v Tokiu, ale hoci v japonskej literatúre sa presadilo niekoľko lekárov, Abe sám medicínu nikdy nepraktizoval a pravdepodobne sám o kariéru lekára ani nemal záujem. Hovorí sa, že štúdium smel ukončiť len pod podmienkou, že sa lekárom nikdy nestane. Po vojne začal Abe experimentovať s rôznymi radikálnymi sociálnymi a umeleckými teóriami. Pridal sa k literárno-filozofickej skupine Yoru no kai (Nočná asociácia), a krátko potom, ako sa zoznámil s vodcom vtedajšej japonskej komunistickej strany, filozofom Hanadim Kivoterum, sa k strane, podobne ako väčšina japonskej inteligencie, pridal. Vo svojej literatúre začal experimentovať s marxizmom a surrealizmom. Abe písal poviedky, avantgardné divadelné hry, fotografoval a príležitostne komponoval hudbu. V sedemdesiatych rokoch trávil väčšinu času s vlastným divadelným súborom, ktorý uvádzal aj jeho hry. Medzinárodnú pozornosť si vyslúžil románom Žena v dunách, či, lepšie povedané, jeho filmovou verziou, ktorá bola ocenená na filmovom festivale v Cannes. Tento román sa dá považovať za zlom v Abého kariére. Prináša témy bezdomovectva, odcudzenosti, bezprizornosti, ktoré sú pre jeho diela typické. Hoci Abého diela boli preložené do mnohých cudzích jazykov, čeština bola prvým z nich. Ako píše prekladateľka Vlasta Winkelhöferová v doslove knihy Tvář toho druhého, s Abém sa ona a jej manžel spoznali pri Abého prvej návšteve Prahy, na ktorej ho ako v tom čase mladí niponológovia sprevádzali. Vtedy preložili a uverejnili niekoľko jeho poviedok. Stretnutie viedlo k celoživotnému priateľstvu oboch rodín, ale aj k dlhoročnej literárnej spolupráci. Abe mal teda údajne k Československu blízky, osobný vzťah. Román Tvář toho druhého, ktorá vychádza vo vydavateľstve Odeon, je temný príbeh s prvkami sci-fi, hoci jeho hlavnou témou je ľudská samota a všeobímajúca cudzosť. Román pozostáva z troch „zošitov“, z troch dielov zápiskov, ktoré bezmenný hlavný hrdina zanechal svojej bezmennej manželke. Zaver knihy tvorí list tejto manželky hlavnému hrdinovi, akási reakcia na jeho spis. Hlavný hrdina je významný vedec, ktorému pri jednom z jeho experimentov vybuchol do tváre tekutý dusík. Keďže pokožka hlavného hrdinu má sklon k tvorbe keloidných jaziev, ostáva jeho tvár znetvorená mnohými jazvami, hlavný hrdina ju nosí prikrytú obväzom. Román je vlastne podrobným opisom jeho práce na svojej maske, ktorú vyrába premyslene a tajne, pričom všetko zaznamenáva práve do troch zošitov určených pre svoju manželku. Zároveň je román až nutkavo detailnou úvahou o úlohe tváre, a súvise tváre a osobnosti, tváre a identity, či o identite vôbec. Hlavný hrdina nemá pôvodne v úmysle akúkoľvek masku vytvárať. Zmieruje sa so svojím postihnutím a plánuje naďalej viesť svoj doterajší bežný život, s jediným rozdielom – že mu tvár pokrývajú vrstvy obväzu. Všíma si však reakcie okolia, nedôverčivé pohľady, vystrašené deti, ktoré sa na ulici boja k nemu priblížiť. Zlomom v jeho postoji je okamih, keď sa pokúša o telesné zblíženie s manželkou, ktorá ho však odmieta. Vtedy, ako opisuje, pochopí, že tvár podceňoval, že hoci ide len o vonkajšiu schránku, ktorá s jej obsahom nesúvisí, jej úloha vo svete je silnejšia, ako si priznával. Tajne sa začne problému tváre venovať. Cituje paleontologické poznatky o rekonštrukcii pôvodného tvaru na základe kostí – s cieľom rekonštruovať vlastnú tvár na základe kostenej schránky, ktorá ako jediná ostala zachovaná. Uvádza diela o typológii tvárí, hľadá pre svoju budúcu tvár správny tvar, dáva ho do súvislosti s osobnosťou. Sprostredkúva čitateľovi svoje novonadobudnuté vedomosti o materiáloch, ktoré pri výrobe náhradnej tváre prichádzajú do úvahy, rieši problémy ohybnosti, priedušnosti, podkožného usporiadania svalov, techniku odliatku vlastnej tváre a jeho prenosu do vhodného materiálu. Tieto „technické“ opisy sa striedajú s úvahami o úlohe tváre, o strachu, že ak ľudia zabudnú na jeho tvár, prestane existovať, o zmene identity súvisiacej so zmenou tváre. Záver ukáže, že maska bola zbytočná, hlavný hrdina pred ňou so strachom uteká, zanecháva ju manželke spolu s tromi zošitmi zápiskov. Román je kondenzovaný, nečíta sa ľahko. Podstatnejšia ako jeho dej, ktorý je skôr chudobný, je temná, hustá nálada, akoby bolo všetko zahalené v ťažkej hmle, v nepriedušnom dyme. Hoci hlavný hrdina sa pri svojom úsilí zostrojiť dokonalú masku stretáva s niekoľkými odborníkmi – s paleontológom, s majstrovským výrobcom protéz – a hoci počas väčšiny času chodí do práce a je v kontakte so svojimi spolupracovníkmi, hoci dokonca väčšinu času žije naďalej s manželkou v spoločnej domácnosti, v príbehu chýba akákoľvek zmienka o skutočnom medziľudskom stretnutí, o úľave spojenej s medziľudského zdieľania. Ľudia naokolo sú pre hlavného hrdinu skôr ohrozujúci, svojimi rozpakmi a strachom z neho mu ustavične pripomínajú jeho menejcennosť a odpudivosť. Hlavný hrdina sa napríklad stretáva s bývalým spolužiakom, ktorý sa na stretnutie teší a navrhuje spoločné posedenie v bare. Keď však hlavného hrdinu stretáva a vidí, jeho postoj sa prudko mení a ani sám hlavný hrdina sa nijako o zblíženie nesnaží. Hoci by sa zdalo, že v náročnej životnej situácii sa bude snažiť o súcit a empatiu, ostáva – čiastočne aj z vlastnej vôle – sám a izolovaný. Nejde ani tak o akúsi „kritiku spoločnosti“ ľahostajnej k utrpeniu druhého, skôr o bazálnu neschopnosť jednotlivca zdieľať svoje utrpenie, a tak sa ho zbaviť. Záver románu tvorí reakcia manželky po prečítaní zápiskov. Ani manželka však neprejavuje porozumenie, vyčíta svojmu manželovi jeho snahu všetko pred ňou skryť. Manželov neodcudzila jeho nehoda a znetvorenie, ale jeho tajnostkárstvo, jeho, dalo by sa povedať, ne-ľudskosť. Atmosféra románu je skutočne sugestívna a pohlcuje čitateľa, ktorý sa v nej zadúša. Opisy sú miestami nudné, úvahám niet konca-kraja. Dá sa predpokladať, že to patrí k autorskému zámeru, že cieľom autora bolo sprostredkovať nezdieľateľnosť hlavného hrdinu, jeho pohltenosť, zaujatie vlastným problémom, neschopnosť, neochotu, nemožnosť zdieľať ho. Napriek tomu pôsobí príbeh akosi umelo, hlavný hrdina dokonca ani v samotnom čitateľovi nevzbudzuje súcit. Jeho chlad v čitateľovi vzbudzuje skôr odpor, rovnako, ako by v ňom pravdepodobne vzbudzovala odpor znetvorená tvár. Aj týmto spôsobom sa autor pýta, či naozaj záleží na tvári. V texte sú použité informácie z http://www.ibiblio.org/abekobo/

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984