Španielsko – Orient Západu

Španielska intelektuálna Generácia 1898 vo svojej túžbe po integrovaní Španielska do „európstva“ pomenovala špecifickú povahu hispánskeho a lusofónneho sveta „históriou neistoty“. Podľa nich sa najvýznamnejšie štáty Európy, ich umenie a myslenie vyvíjalo podľa presne daného kánonu (Francúzsko, Anglicko) a logických schém, kým španielske umenie tvorili silné individuality ťažko zaraditeľné do vývinovej logiky vlastnej západnej Európe. Takzvaný iberský smútok či iberskú neistotu dokázala často prirovnať len k tomu, čomu na opačnej periférii Európy zvykneme hovoriť „melanchólia Východu“ a čo sa často definuje aj jednota paradoxu. Španielsko, ležiace na západnej periférii Európy, sa stalo miestom rozkvetu východného sveta v celej bohatosti, čo ten pojem zahŕňa. Aj napriek tomu, že oficiálny koniec muslimského Španielska sa datuje do roku 1492 (v súvislosti so zavŕšením reconquisty mnohí dokonca hovoria o „vzniku“ Španielska“), islám a všetko, čo pre Španielsko a Európu sprostredkoval, ovplyvnil podobu iberského sveta v myslení, umení, životnom pocite, kultúrnej svojráznosti, jazyku, filozofii, literatúre a vede natoľko, že si bez jeho vplyvu dnes sotva dokážeme predstaviť to najlepšie (aj) z modernej európskej kultúry. Na sklonku apríla 711 previedol islámsky generál Tárik malé vojsko cez úžinu, ktorá oddeľuje dnešné Maroko od Španielska a zmocnil sa skalného gibraltárskeho výbežku, ktorého meno je odvodené z arabského Džabal at-Tárik, Tárikova hora. Tárik zvíťazil v bitke pri Guadalete, v ktorej padol vizigótsky kráľ Rodrigo. Keď potom Tárik porazil ďalšie vizigótske vojsko pri meste Écija východne od Sevilly, tiahol cez Jaén do Toleda, kam víťazne vstúpil 11. novembra. V priebehu troch rokov padol do rúk muslimov takmer celý Iberský polostrov, s výnimkou severných okrajov na pobreží Atlantiku a Stredozemného mora. Budúce Španielsko a Portugalsko boli vstrebané do rýchle sa rozvíjajúceho sveta islámu. Muslimské Španielsko, Arabom známe ako Al-Andaluz, mali ovládať guvernéri, menovaní kalifom z Damašku. Neskôr začali byť muslimskí obyvatelia Pyrenejského polostrova nazývaní Mauri, podľa latinského názvu provincie Mauretánia v severozápadnej Afrike. Počiatočný vplyv islámu Väčšina obyvateľstva v stredoveku vyznávala v Španielsku islám, bez ohľadu na etnickú príslušnosť. Stredovekých Maurov preto nesmieme považovať za cudzorodý živel. Je viac než isté, že prapredok každého Španiela v minulosti vyznával islám, alebo z islámu prevzal kultúrne návyky. Alfons II. Aragónsky (1162 – 1196) zvaný Múdry (Sabio) i ďalší kresťanskí králi sa obliekali muslimským spôsobom. Pedro I. Aragónsky (1094 – 1104) podpisoval svoje listiny výhradne po arabsky. Títo panovníci bojovali proti muslimom, keď to bolo potrebné, ale nepovažovali ich za stálych protivníkov. Úsilia opisovať vzťah medzi muslimami a kresťanmi v stredoveku ako antagonistický, či dokonca stotožňovať „Španielov“ s kresťanmi a „antišpanielov“ s muslimami, sú absurdné. Vznikli až v 16. storočí, kedy sa kresťanstvo stotožňovať s pojmom „Španielsko“, kým turecké nebezpečenstvo sa stotožňovalo s islámom. Islám priniesol na polostrov pravdepodobne jedno z vrcholných období španielskej kultúry. Väčšina obyvateľov sa obracala na muslimskú vieru a konvertitom sa hovorilo muládiovia. Kresťania, ktorí vo svojej viere vytrvali, boli známi ako mozarabovia. Španielska islámska kultúra v stredoveku bola taká významná, že európska kultúra až do renesancie vychádzala takmer vždy z práce španielskeho muslima, preloženej do latinčiny v Ripolle, v údolí Ebra a v Tolede, alebo z prekladov do kastílčiny (španielčiny) na dvore Alfonsa X. Múdreho a následne preložených do latinčiny. Dvor tohto panovníka sa zaslúžil nielen o rozvoj kastílskeho jazyka, ale predovšetkým o preklady arabských, židovských a latinských diel. Náboženské menšiny Podstatným rysom španielskeho stredoveku bola existencia náboženských menšín na území s oficiálne odlišným náboženstvom. Židia žili v ranom stredoveku hlavne na muslimskom území. Mozarabovia mali vlastné súdne, politické a cirkevné inštitúcie vychádzajúce z vizigótskej tradície. Muslimovia sa ich neusilovali obrátiť na islám a neboli vystavovaní náboženskému prenasledovaniu. Ak konvertovali na islám, činili tak dobrovoľne. Jeden muslimský kronikár napísal, že kresťania prestupovali na muslimskú vieru len z troch príčin: aby unikli kresťanskej spravodlivosti, nemuseli platiť dane a mohli mať viac manželiek. Mudéjarovia boli muslimovia, ktorí žili na územiach ovládaných kresťanmi. Ich počet bol vysoký, ešte v 16. storočí sa našli dediny, kde boli len traja kresťania: farár, notár a hostinský. Mudéjarovia často nemali právny štatút. Ten získali až pri kapitulácii Granady, ale to nemalo dlhé trvanie, pretože čoskoro boli násilne pokrstení a tým sa zmenili na moriscos, moriskov. Mudéjarovia dosiahli vysokú kultúrnu úroveň, v neskorom stredoveku mali v Zaragoze dokonca vlastnú univerzitu. Rozvoj islámskej kultúry V 8. storočí sa španielska muslimská kultúra obmedzovala na štúdiá práva a jazykovedy. Keď Byzantínci, Sýrčania, Peržania, Kopti alebo Hispánci prestúpili na islám, začali si klásť mnoho otázok, týkajúcich sa muslimských dogiem z hľadiska kresťanského, zoroasterského alebo židovského podľa kánonov gréckej filozofie. To znamenalo vznik muslimských heréz. V počiatkoch sa rozvíjala len matematika a astrológia, vedy, priamo sa týkajúce praktického života. Duchovná jednota mozarabov a kresťanov sa postupne vytrácala. Mozarabská cirkev mala nárok voliť si biskupov a zvolávať koncily, ktoré prv viedli vizigótski panovníci. Po muslimskom vpáde a zbavení moci vizigótskych kráľov cirkev upadala, o čom napr. svedčí aj skutočnosť, že jeden koncil bol v 9. storočí zvolaný emirom. Potomkovia Abd-Rachmana I. zavádzali v Al-Andalus orientálny spôsob života. Stalo sa tak hlavne v období panovania emira Abd-Rachmana II. vďaka vplyvu básnika Zirjába, ktorý prišiel z Orientu a 35 rokov žil v Córdobe. Zirjáb ovplyvnil všetky stránky života muslimov zavedením orientálnych zvykov v emirskom paláci. Tento vplyv sa čoskoro odrazil aj na spôsobe života celého hispánskeho obyvateľstva. Učil recepty orientálnej kuchyne, spôsob stolovania, kozmetiky, odievania atď. Pod orientálnym vplyvom Al-Andalus kultúrne vzrástla: Emir si z Iraku dával posielať knihy o indickej astronómii, medicíne, filozofii. Mnoho literátov začalo cestovať po Oriente a naopak, orientálni cestovatelia sa usadzovali v muslimskom Španielsku. Okrem Zirjába to bol napr. dejepisec Ar-Rází (Moro Rasis) či lekár Al-Harrání. Jednou z najznámejších postáv sa stal Abbás ibn Firnás, ktorý importoval z Orientu brúsenie horského krištálu. Córdoba V 10. storočí bola Córdoba najľudnatejším mestom a konkurovala Carihradu, Damašku či Bagdadu. Mesto vyrástlo okolo rímskych hradieb, ktoré mali sedem brán. Ulice muslimskej Córdoby nepodliehali rímskej koncepcii, vyznačovali sa typickým rysom muslimských miest, nepravidelnými urbanistickými štruktúrami domov, ulíc a blokov. Mnoho ulíc bolo slepých. Názvy brán označovali zamestnanie obyvateľov tej časti mesta. I keď išlo o hlavné mesto muslimského sveta, nad jednou z brán bola po storočia umiestnená soška Panny Márie. V pôvodnom areáli (medíne) stál emirov palác (al-kasr, z toho španielske Alcázar), veľká mešita a najdôležitejšie trhovisko. Veľká mešita z čias prvého panovníka Abd-Rachmana I. mohla pojať okolo 5500 ľudí. Dnes sa do córdobskej mešity vojde cca 50-tisíc ľudí. Podľa prameňov bolo v Córdobe asi 3000 mešít a 300 verejných kúpeľov pre ženy. Súčasná kanalizačná sieť Córdoby využíva z časti tú istú kanalizáciu, ktorú pre Córdobu nechali vybudovať córdobskí kalifovia. Veľký význam mal trh (súk), ktorý sa konal v ktorejkoľvek časti rozšírenej ulice. Hospodárstvo Na muslimskom území sa rozvíjala mestská ekonomika založená na obchodovaní medzi mestom a vidiekom a obchode mimo polostrova. Zahraničný obchod prebiehal medzi Španielskom a severnou Afrikou, Blízkym Východom a strednou Európou. Vyvážali sa tkaniny, olej, zbrane a dovážalo sa zlato zo sudánskych dolov. Z Blízkeho Východu sa importovalo korenie, hodváb výmenou za olej a zlato. Zo strednej Európy sa dopravovali otroci výmenou za zlato a striebro. Obchod s otrokmi bol hlavne v rukách Židov. Existovali aj „príručky“ pre kupcov otrokov. Spoločenské postavenie otrokov bolo pomerne dobré. Podľa jedného príslovia je „najhorší človek ten, kto jedáva sám, sedáva na stoličke bez vankúša a bije svojho otroka“. Mnohí otroci aj usmerňovali politiku svojich pánov. Muslimské Španielsko dodávalo Európe zlato, z ktorého sa razili mince. Európske mincovníctvo bolo priamo závislé na finančnom dianí v Andalúzii. Rozvinuté boli remeslá, o čom dodnes hovoria španielske pomenovania remesiel, ktoré sú v španielčine arabského pôvodu – napríklad hrnčiarstvo (alfarería), sedlárstvo (guarnicionería), výroba gagátových predmetov (azabachería), výroba predmetov zo slonoviny (marfilería), alebo voňavkárstvo (perfumería). Chov dobytka sa sústredil hlavne na chov koní. Hispanomuslimská kultúra Najvýznamnejším matematikom celého európskeho stredoveku bol Madridčan Abú-l-Kásim Maslama. Preložil a upravil jedno z Ptolemaiových diel. Vydal a opravil Astronomické tabuľky al-Chwárizmího, ktoré prispôsobil córdobskému poludníku a perzskú chronológiu nahradil arabskou. Jeho prostredníctvom bola na Západe zavedená islámska trigonometria, obzvlášť funkcie tangens a sinus. Jeho súčasníkom bol významný matematik Abd-Rachman ibn Ismáíl ibn Badr, španielsky Euklydes. Na poli medicíny to boli hlavne lekár Jahji ibn Sarafijún (Serapion starší), ktorého diela sa do Európy dostali zásluhou prekladu Gerarda z Cremony v toledskej škole. Najvýznamnejším chirurgom bol Córdobčan Abú-l-Kásim az-Záhráwí, lekár kalifa Al- Hakama II. Napísal klasické dielo Metóda (at-Tasríf), lekársku encyklopédiu v 13. zväzkoch. Španielsky astronóm Aríb ibn Saíd bol autorom astronomického kalendára. Ďalším známy astronómom bol Arzachel (az-Zarkalí, Azarquiel) z Toleda. Filozof Ibn Masarra založil na základe racionalistickej teórie a muslimského mysticizmu školu, ktorá ovplyvnila neskorších filozofov Ramóna Llulla a Dunsa Scottusa. Literatúra – prvotná kastílska lyrika a jej vznik Kastílska lyrika je záležitosťou typickou pre stredovek, vzťahujúcou sa však predovšetkým na obdobie 15. a 16. storočia, teda na obdobie panovania katolíckych kráľov dávno po reconquiste. Stále sa polemizuje o zložkách, ktoré ju ovplyvnili, z čoho vychádzala poézia a rytierske eposy. Jednou z teórií je teória o arabských základoch, implantovaných v 10. storočí z Orientu. Túto teóriu zastával napr. jazykovedec Julián Ribera v roku 1912 ako aj český arabista Alois Richard Nykl a španielsky arabista Emilio García Gómez, podobne ako veľký španielsky spisovateľ Menéndez Pidal. Ako dôkaz slúži dielo básnika Mucáddama ibn Muafa el Cabrího, nazývaného el Ciego (Slepý), ktoré zažiarilo na prelome 9. a 10. storočia. El Ciego bol zrejme tvorcom poetického žánru, nazvaného muwashshaha, moaxaja, ktorého kompozícia pozostáva z krátkych veršov v kombinácii s typickým rysom arabskej poézie – dlhým veršom, ktorý v poslednej strofe využíva hovorovú arabčinu alebo prvky kresťanských romancí. Tvar príbuzný moaxaje je strofa nazývaná zéjel, ktorá sa odlišuje hlavne tým, že sa neukončuje hovorovou arabčinou, ale naopak spisovnou, môže miešať slová alebo frázy pochádzajúce z romancí v ktorejkoľvek časti krajiny. Córdobský básnik Ibn Guzmán (šp. Abén Guzmán), ktorý žil na sklonku 11. a začiatku 12. sa zachovalo dodnes a publikoval ho Nykl. Vďaka nemu si môžeme vytvoriť obraz o poézii v Andalúzii. Julián Ribera aj Nykl predpokladajú, že tzv. andalúzsky zéjel s typickými prvkami – ako predovšetkým spev o láske, podstatnou mierou ovplyvnil vidiecku trubadúrsku poéziu vo Francúzsku, známu hlavne od prvého z trubadúrov, Guillerma de Aquitania. Najvýznamnejším prvkom stredovekej literatúry kresťanského Španielska pre reconquistou sú tzv. jarchas mozárabes, mozarabské jarchas, ktoré sú podľa jazykovedcov výsledkom zmiešania domácich románskych prvkov a orientálnej arabskej poézie. Autormi podobných útvarov boli aj Židia, medzi najvýznamnejších tvorcov moaxajas hebreas (židovské moaxajas) patrili napr. Yósef el Escriba, Mose ibn Ezra, Judá Ha-Leví. Kastílska lyrika, ktorej typickým reprezentantom je hrdina Cid a neskôr „rytier smutnej postavy“ Don Quijote v rytierskom románe Miguela de Cervantes y Saavedra, považovanom za najšpanielskejšie zo všetkých španielskych diel, je výsledkom ľudového a dvorského umenia v muslimskom prostredí mozarabských kresťanov a kresťanskom prostredí mudéjarských muslimov.