Americká finančná kríza a jej globálne následky
Od začiatku septembra sa americká finančná kríza silne vyostrila. Investičný bankový sektor zmizol. Najväčšia poisťovňa stála pred kolapsom a americká vláda intervenovala čoraz výraznejšími zásahmi, ktorými má štát zabrániť vzniku celkovej krízy systému. Aktuálna kríza má dva aspekty. Na jednej strane je to aktuálna finančná kríza v Spojených štátoch amerických, na druhej strane je to značná globálna nerovnováha medzi krajinami s defici-tom bežného účtu, ako napríklad USA a štátmi s veľkým prebytkom – Čína, Nemecko a Japonsko. Oba aspekty spolu úzko súvisia. Táto dvojitá kríza má pôvod v rozličných modeloch hospodárskeho rastu. V Spojených štátoch amerických uprednostňovala hospodárska politika finančnú akumuláciu. Už v roku 2000 praskla internetová bublina takzvaných dot-com firiem. Jej následky boli – prekvapujúco – veľmi mierne. Napriek tomu sa bublina presunula na trh s nehnuteľnosťami. Ceny nehnuteľností narástli od roku 2002 o sedem percent (a od roku 2004 o viac ako desať percent). Pôžičky sa poskytovali za čoraz riskantnejších podmienok, vznikol dokonca aj hypotekárny segment pre skupiny s veľmi nízkymi príjmami. Tieto pôžičky dostali meno NINA (no income, no assets – nijaké príjmy, nijaké aktíva/majetok). Potom, čo ceny prestali stúpať, bolo čoraz evidentnejšie, že mnoho dlžníkov nie je v stave splácať pôžičky. Skutočná hĺbka problému Kríza na trhu s nehnuteľnosťami je symptómom väčšieho problému. Rast Spojených štátov amerických sa zakladal na pôžičkovom konzume. Hodnota úspor amerických domácností sa blíži nule. Boli to roky, keď konzumné výdavky prekračovali príjmy. Hospodársky model s takýmito charakteristikami je dlhodobo neudržateľný. Navyše sa tento model opieral o import kapitálu a tovarov. V roku 2006 sa deficit bežného účtu pohyboval na úrovni 6,6 percenta HDP. Spojené štáty americké sú celosvetovo najdôležitejším importérom kapitálu. V roku 2002 absorbovala táto krajina 76 percent celosvetového importu čistého kapitálu. Kríza sa vyhrotila v septembri 2008. Siedmeho septembra prebral štátny finančný úrad kontrolu nad oboma najväčšími hypotekárnymi obrami Fannie Mae a Freddie Mac, aby zabránil zrúteniu hypotekárneho trhu. Pätnásteho septembra musela vyhlásiť bankrot Lehman Brothers, jedna z najrenomovanejších amerických investičných bank. To bol signál na zmiznutie tohto bankového segmentu, ktorý sa špecializoval na emisiu a obchod s cennými papiermi a podliehal len veľmi slabej regulácii. Dve posledné samostatné investičné banky, ktoré zostali, sa transformovali na štandardné obchodné banky. Tie podliehajú normálnemu finančnému dohľadu. To znamená, že nastal dôležitý inštitucionálny medzník amerického finančného kapitalizmu. Nasledujúci sektor, ktorý zasiahla kríza, bolo poisťovníctvo, konkrétne mamutí koncern AIG. Táto korporácia sa silne angažovala v poisťovaní komplexných pôžičiek, a spomedzi nich najmä na druhotriedne americké hypotéky. S krízou hypotekárneho trhu preto do nej spadla aj AIG a stratila solventnosť. AIG bola prepojená s mnohými trhovými aktérmi, avšak navyše hrozilo, že milióny Američanov stratia svoje dôchodky. Vláda zasiahla. Centrálna banka FED dala k dispozícii pôžičku vo výške 85 miliárd amerických dolárov a vzala AIG pod kuratelu. Od tohto momentu sa už objavovali črty krízy systému. Devätnásteho septembra 2008 vytvorila vláda štátnu záchrannú spoločnosť na preberanie zlých kreditov, ktorá by mala americké finančné inštitúcie zbaviť pochybných kreditov vo výške 700 miliárd amerických dolárov. Pri nákupe týchto položiek a ich neskoršom ďalšom predaji má ministerstvo financií dostať rozsiahle právomoci. Detaily sú predmetom komplikovaných vyjednávaní v Kongrese, kde Demokratická strana presadzuje parlamentnú kontrolu a aj ochranu ohrozených vlastníkov pred exekúciou nehnuteľností. Akcionári bánk by z toho vyviazli so zdravou kožou; ich prinajmenšom čiastočné vyvlastnenie sa nepredpokladá. Takto by sa straty bez akejkoľvek protislužby socializovali. Proti tomu sa však v Kongrese začala ozývať hlasná kritika. Žiaľ, neplánuje sa však posilnenie kontrolných mechanizmov na základe junktim pravidiel (z lat. iunctum – spojené; združovanie pravidiel a podmienok, ktoré sú samy o sebe oddelené a nezávislé, čo umožňuje vyššiu mieru kontroly a prehľadnosti; pozn. prekladateľa). To znamená, že sa nepodnikli dostatočné kroky na to, aby sa predišlo opakovaniam krízy. Preberanie dlhov štátom výrazne obmedzuje hospodársko-politické a rozpočtové možnosti konania v situácii, keď aj iné segmenty amerického finančného systému, ako napríklad trh s kreditnými kartami, sa považujú za vratké. Ochota zahraničia nakupovať americké cenné papiere, a tým prispieť k financovaniu rapídne stúpajúceho rozpočtového deficitu USA, je evidentne nízka. Kurz dolára opätovne povoľuje. Americký dolár ako medzinárodná rezervná mena je výrazne ohrozený. Tento vývoj ešte viac obmedzuje hospodársko-politické možnosti vlády Spojených štátov amerických. Koho to ešte zasiahne? Kríza expandovala dvoma kanálmi: priamou nákazou cez finančné trhy a sprostredkovane prostredníctvom exportov, takže sa neobmedzila len na trh s nehnuteľnosťami. Kredity sa transfor-movali na finančné balíky a predávali sa ďalším bankám. Problémy sa tak preniesli na iné banky, predovšetkým v Európe (napríklad UBS, Deutsche Bank, Saská krajinská banka – giro centrála). Ukazuje sa, že kríza výrazne zasiahla aj vnútorný medzibankový trh. V niektorých štátoch sa hospodársky model veľmi silne opieral o sektor financií a/alebo sektor s nehnuteľnosťami. Z toho dôvodu zažívajú krajiny ako Veľká Británia, Španielsko alebo Írsko krízu, ktorá je podľa všetkého skôr štrukturálna než konjunkturálna. Druhú skupinu štátov zasiahla kríza na základe vývoja exportu. Na jednej strane sú to štáty ako Nemecko, Japonsko alebo Čína, ktoré sa vyznačujú rozvinutým merkantilizmom, teda politikou zameranou na výrazný prebytok bežného účtu. Na druhej strane sú to exportéri surovín, ako napríklad mnohé latinskoamerické krajiny, ktoré musia čeliť poklesu dopytu rozvinutých štátov, čo sa prejavuje vo forme zníženia rastu ich exportu. Pri mnohých surovinách sa súčasný cenový boom môže ukázať len ako prechodný. Výnimkou môžu byť ropa a zemný plyn, pri ktorých je vyčerpanie zdrojov zjavne na horizonte, z čoho vyplýva, že možno očakávať tendenciu ďalšieho stúpania cien. To však neznamená, že by nemohli nastať výraznejšie konjunkturálne výkyvy. Takéto výkyvy a americká finančná kríza viedli už uprostred septembra k zneisteniu v Rusku, na čo Kremeľ reagoval silnými finančnými injekciami. Existuje však aj tretia skupina štátov, ktoré sú ešte náchylnejšie na nákazu krízou. Sú to štáty, ktoré sú financované externými kreditmi a vykazujú vysoký deficit bežného účtu. Ich finančná nestabilita sa zostruje na základe poklesu exportnej dynamiky. Okrem toho je veľmi pravdepodobné, že investori budú venovať oveľa viac pozornosti vyváženosti dát platobnej bilancie. Mnohé krajiny strednej a východnej Európy vykazujú veľmi vysoké čísla rastu ich zahraničného dlhu a deficitu bežného účtu. Ide pritom najmä o štáty s currency board (stanovenie pevného výmenného kurzu domácej meny ku konkrétnej zahraničnej mene, ku ktorej sa zaviaže vláda v dlhodobom horizonte; pozn. prekladateľa) – ako sa to praktizovalo napríklad v Argentíne až do krízy – alebo s veľmi rigidnou politikou výmenného kurzu v spojení s relatívne periférnou úlohou v medzinárodnej deľbe práce. V roku 2007 vykazovali Lotyšsko a Bulharsko deficit bežného účtu viac ako 20 percent HDP. To je štyrikrát vyššia hodnota než päťpercentná hranica, ktorá sa zvyčajne považuje za problematickú. V dvoch baltických štátoch, Estónsku a Lotyšsku, sa rast prudko prepadáva. Ich rating sa znížil a úrokové sadzby stúpli. Tu už špekulatívna bublina praskla a švédske banky, ktoré sa v tejto oblasti angažovali zápasia s výraznými problémami. Rakúske a talianske banky sa podobne výrazne angažujú v krajinách strednej a východnej Európy s problematickým bežným účtom, respektíve s prudko rastúcim súkromným zadlžovaním, ktoré slúži na financovanie nehnuteľností a konzumu. Aj situácia Turecka a – v nižšej miere aj Južnej Afriky sa javia ako krehké. V týchto krajinách sa kríza, v podobe, v akej sa často vyskytovala v deväťdesiatych rokoch, nedá vylúčiť. Hospodárska politika ako odpoveď Odpoveď na finančnú krízu v rozvinutých štátoch sa vôbec nepodobá na recepty, ktoré sa v podobných prípadoch predkladajú krajinám na periférii. Zatiaľ čo na periférii od Brazílie až po Južnú Kóreu sa ako riešenia použili zvýšené úrokové sadzby a výrazne reštriktívna fiškálna politika, centrálne banky USA a EÚ dali finančnému systému k dispozícii dostatok likvidity. Spojené štáty americké dramaticky redukovali úrokovú sadzbu a implementovali expanzívnu fiškálnu politiku. Banky boli zachránené a sčasti dokonca zoštátnené. Nakoniec sa v USA presadil aj projekt nakupovania zlých kreditov. To znamená, že odpoveď na krízu bola primárne keynesianska. V porovnaní s USA bola Európska únia skôr reštriktívna, takže pri reakcii na krízu existujú rôzne odchýlky. Aj keď sa začína diskusia o striktnejšom regulovaní finančného systému, hospodársko-politické opatrenia dosiaľ nezasiahli jadro problému. Rovnako tak sa nezačalo systematicky pristupovať k nerovnováhe v bežných účtoch jednotlivých štátov, ani sa neprijali opatrenia proti nestabilite výmenných kurzov. Devalvácia amerického dolára so sebou priniesla v niektorých regiónoch oslabenie exportu, nezasiahlo to však obchod s Čínou. Čínska vláda povolila len mierne posilnenie jüana – v porovnaní s americkým dolárom o devätnásť percent od roku 2005. To však nestačilo redukovať enormný prebytok obchodnej bilancie Číny v porovnaní so Spojenými štátmi americkými. Lacný import z Číny bol jedným zo základov nadmerného amerického konzumu. Z tohto dôvodu bola pozícia Spojených štátov amerických voči obchodu s Čínou nejednoznačná. Medzinárodná dohoda o koordinácii úrokov a redukcii nerovnováhy v obchodnej bilancii sa však bez Číny javí ako nemožná. Napriek tomu sú obchodné toky súčasťou vyrovnávania – rovnako ako peniaze uložené v USA. Čína totiž investovala v USA masívne finančné prostriedky. Ľahké znehodnotenie amerického dolára oproti jüanu spôsobilo znehodnotenie čínskych aktív v tejto mene. Budúce posilňovanie čínskej meny by preto spôsobilo jej ďalšie znehodnocovanie. Vzhľadom na tieto skutočnosti začala Čína svoj model rastu orientovať viac dovnútra. Redukcia obchodnej nerovnováhy by spochybnila nielen modely opierajúce sa neomerkantilizmus, ale aj modely vychádzajúce z nadmerného konzumu. V oboch prípadoch by zmena modelu zahŕňala aj zmenu príjmovej politiky. V prípade neomerkantilistických štátov by boli nutné vyššie príjmy a vyrovnanejšie príjmové prerozdelenie, aby vôbec bolo možné umiestniť na internom trhu viac produktov. Čo sa týka nadmerného konzumu, udržať by ho mohli iba zvýšené príjmy pre nižšie príjmové vrstvy. Finančná kríza je symptómom erózie dominantnej pozície Spojených štátov amerických. Washington nemôže vzhľadom na túto skutočnosť reagovať tak ako na konci sedemdesiatych rokov, keď náhle zvýšil úrokovú mieru. V súčasnosti je krehkosť amerického finančného systému taká výrazná, že takéto opatrenie by bolo príliš riskantné. Okrem toho je euro v porovnaní s vtedajšou nemeckou markou podstatne silnejším konkurentom. Napriek tomu bude musieť euro bojovať so svojimi vlastnými problémami. Finančno-politické pravidlá Európskej centrálnej banky sú totiž príliš rigidné. Vývoj v rámci Európskej únie je veľmi nerovnomerný a medzi jednotlivými členskými krajinami existuje obrovská nerovnováha. Zatiaľ čo Nemecko vykazovalo v roku 2006 prebytok bežného účtu vo výške 5,1 percenta, niekoľko iných štátov eurozóny dosahovalo deficit vo výške okolo desať percent. V niekoľkých štátoch mimo eurozóny sú deficity ešte vyššie. Kríza ešte rozhodne nie je vyriešená... Joachim Becker je profesor na Viedenskej ekonomickej univerzite a analytik Inštitútu pre politicko-ekonomický výskum IPE vo Viedni, Johannes Jäger je ekonóm a pôsobí na vysokej škole odbornej „bfi“ vo Viedni Preklad a medzititulky Peter Nedoroščík
