Rok 1968 a „súmrak“ intelektuálov

Je celkom prirodzené a pochopiteľné, že u nás sa rok 1968 pripomína najmä v súvislosti s tzv. Pražskou jarou a následnou intervenciou a okupáciou Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Lenže šesťdesiaty ôsmy rok, to nebola iba Pražská jar. V tomto na udalosti až nespravodlivo bohatom roku sa konalo niekoľko „malých“ revolúcií, ktoré mali na ďalší svetový vývoj aspoň taký veľký vplyv ako náš jedinečný pokus o obrodu socializmu s „ľudskou tvárou“ a jeho násilné potlačenie. Konkrétne mám na mysli niektoré zásadné zmeny v politickej oblasti a s nimi úzko spojenej radikálnej zmeny miesta a úlohy intelektuálov v súčasnom svete. Intelektuál bol voľakedy KTOSI Keď v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia zomrel slávny francúzsky spisovateľ a filozof Jean Paul Sartre, sprevádzal ho na poslednej ceste 100-tisícový dav ľudí. Niektorí z toho obrovského davu sa pýtali: Kto nám odteraz poradí, čo máme robiť, čo si máme myslieť a ako konať? Dnes už asi nijaký intelektuál nemá podobné postavenie. A keby mal ambície dostať sa do postavenia, v akom bol napríklad (aj) Sartre – sotva by ho niekto počúval. Roly ozajstných intelektuálov v súčasnosti suplujú niektorí vplyvní politici alebo slávni herci, speváci, moderátori, veštci, atď. To, samozrejme, neznamená, že intelektuálmi nemôžu byť aj niektorí z tejto, v súčasnosti veľmi populárnej skupiny ľudí. Kedy a prečo intelektuáli stratili svoj vplyv? Treba sa vrátiť do histórie. Ktosi ako intelektuál bol, už od antických čias človek, vybraná osoba-osobnosť, ktorá niečo sprostredkúvala, či už to boli vedomosti, znalosti, zručnosti, metódy, techniky, názory, svetonázor. Starovekí izraelskí proroci napríklad pôsobili ako médium medzi Bohom a ľuďmi. V tranze alebo v horúčkovitom záchvate odriekali svoje božské vízie ako monotónnu spevnú recitáciu s občasným výkrikom. Lenže v izraelskej spoločnosti boli proroci niečím viac než iba ľuďmi, ktorí upadajú do extázy a predpovedajú budúcnosť. Zastávali rozličné duchovné funkcie. Boli náboženskými sudcami alebo zriaďovali školy ako súčasti chrámov. Intelektuál – synonymum nezávislého Tam kdesi sú korene, odkedy si takíto ľudia nárokovali na svoju výnimočnosť a univerzálnosť, najmä však na svoju „slobodnosť“. Byť intelektuálom – ako v tejto súvislosti poznamenal francúzsky filozof M. Foucault – pre mnohých dlho znamenalo byť nezávislým a slobodným, byť vedomím a svedomím celého národa, byť pánom akejsi večnej, univerzálnej pravdy a spravodlivosti. Vo Francúzsku túto skupinu ľudí dlhé roky symbolizovali významní spisovatelia (napríklad Voltaire, Hugo, Zola, Rolland, Sartre a ďalší) a prominentní právnici často sa vydávajúci (alebo druhými vydávaní) za nositeľov takých univerzálnych významov a hodnôt, s ktorými sa môžu, resp. by sa mali všetci stotožniť. Dokonca niektorí si namýšľali (alebo opäť to druhí o nich šírili), že vďaka rozsiahlym, mnohokrát až encyklopedickým vedomostiam sú oprávnení, ba predurčení (prinajmenšom duchovne) viesť spoločnosť, predvídať a ukazovať smer jej ďalšieho vývoja. Nezmeniť svet, ale život Situácia sa však začala postupne, ale o to radikálnejšie meniť po druhej svetovej vojne. Predovšetkým sa výrazne zmenilo postavenie intelektuálov v spoločnosti. Sociálne i politicky sa vzdialili od „centra“, kde ešte donedávna bolo ich základné pozorovacie stanovište a odkiaľ sa prihovárali nevzdelaným, „neosvieteným“ masám v mene univerzálneho rozumu, poznania, univerzálnej pravdy alebo spravodlivosti. Pravda, odohrávalo sa to nenápadne, akoby úzadí za hlavným tokom udalostí, a pozvoľna. A tak mohol Sartre ešte v roku 1948 v manifeste časopisu Les Temps modernes okrem iného napísať: „My sa musíme starať o budúcnosť našej epochy: o budúcnosť, ktorá sa od nej takmer neodlišuje – lebo epocha je tak ako človek predovšetkým budúcnosťou... Skrátka, naším úmyslom je pomôcť realizovať určité zmeny v spoločnosti okolo nás... Naším vzdialeným cieľom je oslobodenie.“ Na tieto tradičné nároky intelektuálov zareagoval ďalší slávny francúzsky spisovateľ a filozof – existencialista Albert Camus slovami, že nechce byť ani „prorokujúci pudlíkom budúcnosti“, ani nechce „zmeniť svet, ale život“. Túto myšlienku spresnil pri udeľovaní Nobelovej ceny, keď predniesol povestnú vetu: „Milujem spravodlivosť, ale keď si mám vybrať medzi spravodlivosťou a matkou, vyberiem si matku“. Camus okrem iných inšpiroval aj známeho francúzskeho spisovateľa českého pôvodu Milana Kunderu, keď zdôraznil nevyhnutnosť intelektuálov pestovať „vnútornú potrebu revolty“, ktorú treba pestovať nie preto, aby sa zmenil svet, ako si kedysi želal Marx, ale preto, že nás k tomu núti „intímny mravný imperatív“. Ďalším veľkým historickým predelom, ktorý poznamenal miesto a úlohu intelektuálov v spoločnosti, bol podľa mnohých jej predstaviteľov máj 1968. Francúzska jar 1968 Udalosti sa začali v máji najprv revoltou študentov, ku ktorým sa postupne pridali robotníci a inteligencia. Zo začiatku bola táto revolta aj pre jej iniciátorov až nečakane úspešná. Nakoniec sa však skončila krachom, nástupom „novej“ pravice a vytriezvením spoločnosti, najmä z vidiny týkajúcej sa možnosti radikálnej premeny sveta prostredníctvom revolúcie. A predsa, ako uvádza známy filmový scenárista J. C. Carriëre a jej priamy účastník: máj 1968 – „dodnes sme ním všetci poznamenaní“. Skutočne, po májových udalostiach začína značná časť francúzskych intelektuálov vnímať svoje úlohy vo vzťahu k iným sociálnym skupinám a triedam po novom. Ich hlavná úloha odteraz nespočíva v tom, aby „osvietili neosvietených“, alebo aby za sebou viedli tých, čo sú neschopní urobiť samostatnú politickú voľbu, ale v tom, aby kritizovali moc na jej ľubovoľnom mieste, z ľubovoľnej pozície. Fenomén moci stráca svoju politickú jednorozmernosť, ale má množstvo sociálnych dimenzií. Charakteristickou vlastnosťou moci sa stáva jej difúznosť, „všadeprítomnosť“, „nelokalizovateľnosť“ v nejakých vopred daných oblastiach politickej a sociálnej skúsenosti. Zároveň akoby sa rúcala tradičná hierarchická, autoritárska schéma učiteľ – žiak, lekár – pacient, majster – učeň (robotník), líder a masa založené predovšetkým na vzťahoch vlády a podriadenia. Koniec autorít Vzniklo niekoľko pokusov vytvoriť neautoritatívne, nehierarchizované ľudské komunity. Spolu s tým sa stierajú aj príkre hranice medzi jednotlivými formami sociálnej skúsenosti, čo prakticky znemožnilo povyšovať jednu skúsenosť nad druhú (napríklad sociálnu skúsenosť učiteľov nad študentov alebo skúsenosť intelektuálov nad „bežných ľudí“). Už to nie je vzťah subjekt – objekt, ale dialóg, spoločné premýšľanie o problémoch. Začiatkom sedemdesiatych rokov sa museli európski intelektuáli na ďalšie tri desiatky rokov prispôsobiť tomu, čomu sa hovorí „koniec autorít“. Úlohou intelektuála dnes už nie je, ako tvrdí Foucault, postaviť sa „trochu dopredu alebo trochu bokom“, aby takto z odstupu za nás všetkých vyslovil „nemú“ pravdu. V súčasnosti je, naopak, stále častejšie konfrontovaný so skutočnosťou, že tzv. masy ho na to, aby vedeli, čo majú robiť, vôbec nepotrebujú. Samy o sebe, o svojich starostiach, problémoch, schopnostiach či možnostiach vedia viac a veľakrát lepšie než ktorýkoľvek intelektuál. Zvlášť, keď ten, ako sa jasne preukázalo, nie je nikdy nezávislý, ale tak ako každý druhý je spolu so svojimi poznatkami, názormi a diskurzmi nerozlučne zviazaný s jestvujúcim mocenským systémom. Francúzsky máj – zmena formy protestu Reč už nie je o ideálnom politickom zriadení, ale predovšetkým o nových sférach politickej aktivity, ktoré sa rodili priamo v každodennom živote. Máj 1968 odštartoval nové formy boja a odporu voči moci, proti akýmkoľvek prejavom nadvlády „tu“ a „teraz“. Výrazne zvýšil sociálnu citlivosť k akémukoľvek prejavu nespravodlivosti, nadvlády, podmaneniu – napríklad voči „marginálnym“ skupinám. Nastolil, ak už nie celkom nové otázky, tak celkom určite s novou, neobyčajnou naliehavosťou otázky ekológie, právo žien na antikoncepciu, zrušenie trestu smrti, právo homosexuálov na dôstojnosť. Je tiež začiatkom feministického hnutia. Odvtedy existuje v spoločnosti (a nielen vo francúzskej) nesmierna rozmanitosť foriem protestu a ich prirodzeného spájania. Do boja za ľudské práva menšín, žien, za lepšie životné prostredie sa v rovnakej miere zapájajú pravicoví i ľavicoví intelektuáli. Odvtedy sa akoby stierali výrazné, viditeľné rozdiely medzi ľavicovými a pravicovými intelektuálmi (čo niektorí západní myslitelia nazvali ako proces „dezideologizácie“). Politizácia intelektuála sa tak podľa Foucaulta odohráva najmä v oblasti vedenia, konkrétne sa krúti okolo vzťahu moci a – poznania, myslenia, pravdy, jazyka, diskurzu a podobne. „Špecifickí“ intelektuáli Pritom si treba uvedomiť, že činnosť spojená s produkciou a distribúciou vedenia sa za posledných sto rokov tiež mimoriadne zmenila. V dôsledku enormného nárastu úzkych špecializácií sa duchovná sféra rozdrobila na množstvo nových parciálnych oblastí a disciplín. Intelektuáli v súčasnosti pracujú v striktne lokalizovaných a relatívne jasne ohraničených sektoroch, ako sú univerzity, vedecké inštitúcie, laboratóriá, nemocnice a pod., kde sa stretávajú s konkrétnymi a zároveň špecifickými problémami, značne odlišnými od problémov iných sociálnych skupín, vrstiev alebo tried. Vzniká tak nový typ intelektuála, ktorého Foucault pre špecifické sociálne i politickému postavenie, špecifické podmienky života a práce, ako aj jeho špecifické poznanie, problémy, výpovede atď. nazval – aj v protiklade k tradičnému „univerzálnemu“ intelektuálovi intelektuálom „špecifickým“. Jeho prototypom nie je geniálny spisovateľ, vážený právnik ani vševedúci učenec, ale vedec – expert: biológ, fyzik, matematik, sociológ, psychiater a podobne. Intelektuáli, ktorým vzali slovo Ale azda ešte kľúčovejší vplyv na postavenie intelektuálov v súčasnej spoločnosti majú udalosti, ktoré sa odohrávajú dnes, priamo pred našimi očami, ale ktoré tiež niečím (a možno naozaj len veľmi vzdialene) pripomínajú situáciu májovej revolty šesťdesiateho ôsmeho roku vo Francúzsku. Bývalý francúzsky premiér Michel Rocard o nej nedávno povedal: Bola to revolúcia, ktorá sa nikdy neudiala. A ďalej svoje tvrdenie vysvetľuje takto: „Násilnosti sa nekonajú, hnutie spočiatku francúzsku verejnosť prekvapuje a získava si sympatie. Ľudia si vzájomne pomáhajú, je to oslava rétoriky. Niektorí ministri odstupujú, ale nijaký útok proti inštitúciám sa nekoná. Francúzsko sníva a zabáva sa... Francúzi si dožičili mesačnú krízu – skôr hravú a poetickú ako sociálnu a politickú – aby vyjadrili odmietnutie sveta, v ktorom majú peniaze priveľký vplyv...“ Akoby v reakcii na opísanú situáciu a v priamej narážke na vtedajšiu dominanciu štrukturalizmu a jeho predstaviteľov napísal nejaký študent na tabuľu v posluchárni Sorbonnskej univerzity dnes už pamätnú vetu: „Ulicami netiahnu štruktúry“. Inými slovami, nie štruktúry a ich tvorcovia – štrukturalisti, a azda ešte širšie – nie intelektuáli robia revolúciu, ale niekto iný – skutoční ľudia, masy, revolucionári. Intelektuáli zrazu pripravili o reč. Aspoň tak to tvrdí početný tábor súčasných intelektuálov. Kto drží demokraciu na uzde Podľa známeho talianskeho filozofa-marxistu Antonia Gramsciho nijaká trieda sa nestane vládnucou, kým intelektuálne nezíska hegemóniu. V storočiach typografickej komunikácie to bolo viac-menej jasné: najvlastnejším prostredníkom politiky bolo slovo, a najmä písaný text, tlač. Ako tvrdil niekedy v 19. storočí britský filozof, historik a spisovateľ Thomas Carlyle: „Národ riadia tí, čo majú jazyk (slovo); v tom spočíva podstata demokracie, a ktokoľvek vie hovoriť, keď teraz oslovuje celý národ, stane sa mocou... Pritom je irelevantné, aký má titul, postavenie, príjmy; hlavne, že má jazyk, ktorý ostatní počúvajú so zatajeným dychom; to je podstatné, nič iné.“ A kto má intelektuálnu hegemóniu v dnešnom svete televíznej a internetovej komunikácie? Pravdaže, aj dnes moc má ten, kto je „držiteľom“ jazyka, diskurzov. No slov sa zmocnila nová „elita“ – žurnalisti. Od novinárov dnes v značnej miere závisí, ako pracujeme so slovami. Avšak v novom mediálnom poriadku sa texty a slová asi nikdy nevyrovnajú moci obrazov. Obrazom, ktoré majú ambíciu byť „skutočnejšie“ než samotná skutočnosť. „Ľudia veria v to, čo vidia,“ tvrdí slávny nemecký režisér Wim Wenders. Inými slovami, jedine viditeľné si zaslúži pozornosť. Čo nie je viditeľné, čo nie je v obraze, to sa nedá vysielať, a teda z mediálneho hľadiska ani neexistuje. Fascinácia obrazom poskytuje možnosť manipulácie a vytvárania falošných obrazov. Kto ovláda obraz, ovláda aj skutočnosť. A ak si znova pripomenieme, kto má túto moc nad obrazom, pochopíme, akou obrovskou mocou v súčasnosti disponujú novinári, ale predovšetkým – majitelia médií. Víťazstvo obrazu (?) To však neznamená, že slová na papieri stratili dnes úplne význam. A dá sa predpokladať, že ani v budúcnosti nestratia. Vzťah slova a obrazu môžeme v súčasných podmienkach porovnať so vzťahom tlačeného slova na papieri a textu na počítači. Hodnota prvého sa ustavične devalvuje. Víťazstvo obrazov, aj keď vôbec nie úplné a definitívne, znamená podľa niektorých „koniec“ intelektuálov ako hlavných tlmočníkov, sprostredkovateľov poznania a pravdy. Ako hovorí na túto tému nemecký spisovateľ T. Brussig, manipulovanie so skutočnosťou, hrubé zjednodušovanie, jej prikrášľovanie, skrátka všetko, čo robí z obrazu hit, vedcovi-intelektuálovi chýba. Niekto, kto celý život formuloval tak, aby nebol napadnuteľný, musí nevyhnutne zlyhať, keď ide o produkovanie niečoho nápadného. Expertovi, ktorý vie o komplexnosti svojej témy, sa jednoducho prieči zjednodušovať svoj predmet tak, aby ho pochopil aj ten posledný človek Okrem toho, slovný text nevyhnutne potrebuje predstavu a reflexiu, zatiaľ čo obrazová realita je bezprostredne zmyslovo vnímateľná a môže teda existovať aj bez reflexie. Optimálnym časovým úsekom je dnes live – okamih reálneho, ktorý môže dosiahnuť iba televízia, rozhlas a najnovšie internet. A to zase zatláča tlač do úzadia ako zastaranú. A tá sa preto snaží prispôsobovať sa stále viac audovizuálnym médiám – svojimi obrazovými titulkami, fotografiami na celú stranu, a naopak, ustavičným skracovaním textov. To samo osebe nemusí byť žiadna tragédia. Ako zdôrazňoval slávny sociológ Max Weber ešte na začiatku 20. storočia: „Nie každý si uvedomuje, že dobrá žurnalistická práca vyžaduje prinajmenšom toľko „ducha“ ako ktorákoľvek iná vedecká práca...“ „Tragédiou“ sa stáva v okamihu demagógie, hrubej manipulácie alebo hrubého zjednodušovania faktov. Čo (z)môže intelektuál dnes? Filozof a publicista A. Glucsmann v súvislosti so všeobecným sklamaním z angažovania intelektuálov v študentskej vzbure vo Francúzsku v roku 1968 napísal pamflet Majstri myslenia, ktorý sa považuje za otvorené vyhlásenie vojny proti ambícii intelektuálov vykladať svet. Naopak iný súčasný filozof a publicista B. H. Lévy napísal manifest pod názvom Chvála intelektuálov, v ktorom ich vyzýva, aby si uvedomili svoju vedúcu duchovnú silu a aby proti postmodernej náhodnosti postavili novú polemickú kultúru. Komu z nich dať za pravdu? Zmenou svojho miesta a úloh intelektuál azda niečo stratil. No určite tým aj veľa získal. Nemôže sa síce už stavať do roly „duchovného pastiera“, vodcu alebo akéhosi nového proroka, ale hádam prvýkrát dostal možnosť usadiť sa v zvláštnom špecifickom sociálno-politickom priestore spoločnosti, odhaliť a prejaviť svoju vlastnú identitu, hovoriť výlučne sám za seba a sám za seba niesť aj zodpovednosť. Búrlivý rozvoj vedecko-technických štruktúr a poznatkov vložil navyše do rúk intelektuálov obrovskú moc. K podstatným charakteristikám už spomínaného „špecifického“ intelektuála – ako zdôrazňoval už viackrát uvádzaný M. Foucault – patrí aj to, že je osobou, ktorá môže výdatnou mierou prispieť k rozvoju alebo k definitívnemu ukončeniu života na Zemi. Význam intelektuála ako nositeľa „stratégie života a smrti“ takto v porovnaní s minulosťou ešte vzrástol. Úzka lokalizácia a špecifikácia súčasného intelektuála teda nevylučuje, aby jeho činnosť mala všeobecnejšiu povahu, a najmä všeobecnejšie dôsledky. Intelektuálom môže byť každý Navyše sa intelektuál nemôže ani v súčasnosti úplne vzdať niektorých tradičných úloh. Všeobecne povedané, byť intelektuálom na rozdiel od príbuzného pojmu „inteligencia“ naozaj (a tobôž dnes) nie je ani stav, ani profesia, ani výsada, ale poslanie. Intelektuál nie je intelektuálom sám osebe, ale iba v určitých vzťahoch – k realite, k mysleniu. Intelektuálom tak môže byť prakticky každý človek, ktorý má silne rozvinuté samostatné kritické myslenie. Inak povedané, hranice medzi intelektuálom a tzv. ne-intelektuálom nie sú pevné. To však nič nemení na skutočnosti, že intelektuáli naďalej zostávajú najautentickejšími, najoriginálnejšími, najinvenčnejšími tvorcami unikátnych slov a myšlienok, nového poznania. A tiež azda nijakej inej skupine nie je také vlastné autonómne, kritické, a tak trochu aj anarchistické myslenie. A práve v boji proti manipulácií médií treba využiť tieto schopnosti a predpoklady intelektuálov. Čím viac budeme ponorení do sveta obrazov, tým skôr sa budeme musieť naučiť držať si odstup od ich vzhľadu, od ich možného sfalšovania či manipulácie. Ešte Kant nás v Kritike súdnosti vyzýval: „Sapere aude! – Maj odvahu používať vlastný rozum!“ Dnes nás podobným spôsobom vyzýva Noam Chomsky myslieť kriticky a rozvíjať v sebe a zároveň v spoločenstve druhých „individuálnu sebaobranu“. Nuž a kto iný, ak nie intelektuáli by v tom mali ísť príkladom?! Ten, kto je plný porozumenia Na záver by som sa chcel zmieniť ešte o jednej tradičnej a nezastupiteľnej úlohe intelektuálov. Dvadsiate prvé storočie bude celkom určite poznamenané predovšetkým križovaním veľkého množstva rozličných a často diametrálne rozdielnych kultúr a civilizácií. Z ich nepochopenia môžu – ako to pozorujeme, žiaľ, už dnes – vyrásť nové prejavy šovinizmu a rasizmu. Výraz „intelektuál“ by sa dal preložiť aj ako ten, ktorý je plný porozumenia. V súlade s tým by sa teda mal súčasný intelektuál stať akýmsi duchovným sprostredkovateľom porozumenia v zložitej komunikácii univerzálnych hodnôt so špecifickými kultúrnymi a civilizačnými hodnotami určitého spoločenstva, či už národa, rasy, etnickej alebo náboženskej skupiny. Autor je vysokoškolský učiteľ