Starý dobrý záchranca
Časy sú stále horšie. A tak nám neostáva nič iné, ako obracať sa opäť k starému, vraj skostnatenému a neefektívnemu štátu. Ideologickí radikáli pravice sa ešte stále snažia kázať liberálno-ekonomické evanjelium, no postupne sa presúvajú do polohy možno ešte módnej, ale politicky irelevantnej menšiny. Mantra voľného trhu je len spôsob, ako presvedčiť tých slabších, že je správne, ak sú vydaní napospas veľkým rybám. Zatiaľ čo pri globálnych ekologických problémoch sa ešte stále nájdu radikáli schopní tvrdiť, že problém treba jednoducho nechať „vyhniť“ (rozumej – nechať pôsobiť trh, ktorý to vyrieši „prirodzene“), hlasov spochybňujúcich štátne intervencie v rozvíjajúcej sa globálnej finančnej kríze je omnoho menej. Keď americká vláda „prebrala kontrolu“ nad obrími hypotekárnymi spoločnosťami Fannie Mae a Freddie Mac (mimochodom, tá prvá bola až do 60. rokov štátna), nebolo to nič iné ako znárodnenie. Nevyhnutné znárodnenie, dokonca aj podľa väčšiny z tých, ktorí prisahajú na mýtus, že štát je najhorší vlastník. Banky boli príliš veľké. Príliš dôležité pre národnú ekonomiku. Boli skrátka strategické. A dnes už snaha o štátnu kontrolu nad strategickými firmami ani náhodou nie je výsadou „radikálnych“ vlád v Latinskej Amerike. Bolo by však predčasné hovoriť o nejakom „politickom obrate“. Štátne intervencie nie sú nevyhnutne to isté ako redistribúcia. Zo sťahovania štátu z ekonomiky (presnejšie povedané – z oslabovania schopnosti verejných inštitúcií regulovať hospodárske vzťahy a procesy) jasne profitovali veľké ryby, ktoré tak mohli pravidlá ľahšie prispôsobovať vlastným potrebám. Bez kontroly (aspoň formálne) verejných inštitúcií rozhodovalo jediné – ekonomická moc. Keď však bolo treba za veľkú párty začať platiť, zavolali si rýchlo na pomoc zvyšky štátu. Nie s kajúcnym „mýlili sme sa“, ale s vyzývavým „ak nepomôžete, stiahneme k dnu všetkých“. Občania v najviac postihnutých krajinách tak dostali na výber, či si finančnou krízou dajú vziať strechy nad hlavou a znehodnotiť úspory, alebo obetujú miliardy zo zaplatených daní, ktoré tak nebudú použité napríklad na sociálne služby (a prechádzajúce daňové reformy zároveň zabezpečili, že tí bohatší na tom až tak škodovať nebudú). Ukazuje sa, že finančná kríza tak rýchlo nepominie. A za rohom už čaká energetika. A environmentálne problémy. Starému dobrému štátu budú teda častejšie naťahovať jeho zakrpatené kosti. Ale pozor. Efektívna regulácia ekonomiky verejnými inštitúciami je len polovicou riešenia. Rozhodujúce totiž je, kto v tých „verejných inštitúciách“ nakoniec rozhoduje.
