Mráz neprišiel z Dušanbe
Kým politicky „rozhodujúce“ a ekonomicky „ vplyvné“ krajiny Európskej únie, ako napríklad Česko, Lotyšsko či Litva, sa tesne pred summitom EÚ vyhrážali Moskve za jej logické správanie na Kaukaze a brúsili si meče na jej popravu, v Strednej Ázii sa v tichosti zišli prezidenti krajín Šanghajskej organizácie spolupráce. Okrem iného prijali aj Dušanbinskú deklaráciu. Žiaden mráz z Dušanbe neprišiel, jej text však schladil horúce hlavy. Náhly summit EÚ mal aj preto „pragmatické“ závery. Našťastie, slovenská diplomacia sa v týchto kalných vodách pohybuje brilantne. Západ, či už sa to niekomu páči alebo nie, nie je celý svet. To, že jeho reakcia na Moskvu, ktorá prinútila režim Michaila Saakašviliho k mieru, bude iná, ako postoje ostatných zhruba 180 štátov sveta, bolo jasné od začiatku. Svet je však pestrejší, než ho prezentujú niektoré médiá. Zoberme si len také krajiny, ktoré spolupracujú v rámci Šanghajskej organizácie spolupráce (ŠOS). Jej nedávny summit bol prvým globálne vplyvným podujatím, ktorého sa zúčastnil prezident Dmitrij Medvedev po tom, ako ruské vojenské jednotky ochránili svojich občanov a po rozhodnutí Moskvy nakoniec de iure priznať nezávislosť Južného Osetska a Abcházska, ktoré ale – a to treba otvorene priznať – už vlastne roky existovali. Podobne, ako v postsovietskom priestore už skoro dve desaťročia existujú Náhorný Karabach a Podnestersko. Summitu sa zúčastnili aj pozorovatelia, ktorí by chceli získať štatút člena: Irán, Mongolsko, Pakistan a India a tiež už stabilný hosť – Afganistan. Stačí letmý pohľad na mapu a je nám jasné, že ide o skutočne veľký kus sveta, kde, okrem iných skutočností, žije skoro polovica obyvateľov zemegule. Odhliadnuc od ekonomických dohôd prijali zúčastnení prezidenti veľmi vážny a priamočiary dokument – Dušanbinskú deklaráciu prezidentov členských krajín ŠOS. Energetika hrala prím Veľmi triezvo odhadujúc situáciu, Moskva ani nepredpokladala, že z Dušanbe zaznie hlas, ktorý by ju špeciálne podporil. Dmitrij Medvedev letel do Tadžikistanu vedomý si reality, z ktorej sa odvíjala jeho úspešná diplomatická aktivita. Hystéria voči Rusku má totiž dočasný charakter. Lenže napríklad bezpečnostný chaos v Afganistane, kde vďaka (ne)politike a série prešľapov administratívy Georga Busha došlo k zlyhaniu, ostáva. Nazvime to dokonca ďalšou „brutusovskou“ dýkou, spolu s tou, ktorú pod vlajkou EÚ zasadil slušnosti a normálnemu správaniu Michail Saakašvili. Mám na mysli do chaosu ponorenú Ukrajinu. Hlavnými témami summitu sa tak stali predovšetkým (venujte prosím pozornosť poradiu!): energetika, doprava, bezpečnosť, boj s terorizmom a obchod s drogami a rozšírenie organizácie o ďalšie jadrové mocnosti. Podpora či nepodpora? Ale áno, summit ŠOS síce nepovedal veľa, ale zásadne podporil mierovú misiu Ruska na Kaukaze. Pritom, ak si zoberieme do úvahy, že Čína má svoj Tibet či Tchajwan, svoje geopolitické grády má akceptácia schémy, že na Kaukaze Moskva nebola a nie je agresorom. Práve naopak: bola, je a zrejme ešte určitú dobu bude mierotvorcom. Toto fakticky vygumovalo revolučné nálady Bruselu, takže pár dní po Dušanbe nemohlo zaznieť z hlavného mesta Belgicka nič iné, než sme napokon počuli. Rétoriku revolucionárov z Varšavy, Prahy, Tallinu, a tak ďalej schladili aj bilaterálne stretnutia Dmitrija Medvedeva s jednotlivými prezidentmi. Tón udalo jeho stretnutie s prezidentom Iránu. Z molovej tóniny sa náhle prešlo do durovej a aj nemuzikantské ucho to zaiste postrehlo. Stretnutia využil na vysvetlenie, čo ďalej a prečo považuje Rusko v rámci svojej zahraničnej politiky za rozhodujúce. Je to päť nových princípov: 1. Dodržiavanie základných princípov medzinárodného práva (tu bude dobré sledovať, ako budú napr. USA dodržiavať ustanovenia Dohody z Motreaux o Čiernom mori z roku 1936) 2. Svet musí byť multipolárny 3. Rusko nechce žiť v izolácii, ale ani v konfrontácii 4. Obrana životov ruských občanov 5. Rusko má, tak ako aj iné krajiny, také regióny, v ktorých má privilegované záujmy Mlčanlivý summit Účastníci summitu s výnimkou Ruska sa verejne nevyjadrovali k problematike Kaukazu. Výnimkou bol prezident Kazachstanu Nursultan Nazarbajev, ktorý charakterizoval konanie Tbilisi ako „nepremyslené“. Kto chcel utopiť Rusko v kaukazskej lyžičke, asi ťažko prehltne, že Moskva sa po sérií taktických porážok v uplynulom desaťročí dopracovala k strategickej stabilizácii. Alebo, ak chcete, k strategickému víťazstvu! ŠOS je štruktúrou, kde sa prirodzene zbiehajú a rozbiehajú rôzne siločiary. Moskva a Peking vedú medzi sebou preteky o to, kto bude v ŠOS nosiť dres číslo jedna. Ale to, kde majú spoločné záujmy a kde našli spoločnú reč, je energetika. V tej oblasti boli zahájené niektoré kľúčové energetické investičné komplexy, ktoré zásadne zmenia energopolitiku sveta a energetická bezpečnosť Európy (vrátane Slovenska) sa bude musieť preformátovať. Ďalej je to bezpečnosť. Moskva a Peking vidia rovnakou optikou neprijateľnosť americkej prítomnosti v Strednej Ázii a zhodne oceňujú negatívny vplyv jej politiky slona v porceláne v širšom priestore Centrálnej Ázie. Čo sa týka potencionálneho členstva v NATO už zmenšeného Gruzínska či predrozpadovej Ukrajiny, aj tu má Moskva rozumnú podporu nielen Pekingu. To, že ŠOS ako organizácia de facto podporila Moskvu v počínaní počas riešenia kaukazskej krízy a prinútenia Tbilisi k mieru, plynie z dikcie Dušanbinskej deklarácie. Po stretnutí prezidentov ŠOS, ako to ukázalo aj následné stretnutie Organizácie dohody o kolektívnej bezpečnosti, sú pozície Ruska pevné. Nehovoriac o Strednej Ázii a Kaspickom regióne. Nakoniec, informácia o možnej dislokácii novej ruskej vojenskej základne v kirgizskej enkláve Oš toto konštatovanie len potvrdzuje. Ak by sa tento plán stal skutočnosťou, tak USA stratia pohodlnú možnosť blokovať ruských vojakov v Tadžikistane z letiska Kant a tiež zásadne mení ich možnosť tlačiť na Čínu cez Kirgizsko. Naviac v Biškeku silnie občiansky odpor a stále otvorenejšie sa hovorí, že americké letecké sily by mali z krajiny odísť. Podobne, ako museli odísť z Uzbekistanu. To všetko vytvára kvalitatívne iné podmienky vojensko-politickej integrácie v Strednej a neskôr aj Centrálnej Ázii. A tiež otvára nové možnosti energetickej spolupráce. Summit ukázal, a možno preto ho naše médiá odignorovali, že Rusko si posilnilo svoje pozície v celom postsovietskom priestore. To, že v Dušanbe dali zelenú Moskve smerom na Kaukaz, znamená, že môžeme očakávať novú kvalitu vzťahov Moskvy s preverenými partnermi. Na takýto scenár sa treba pripraviť. Aj na to, že ŠOS nie je a ani neplánuje byť konkurentom NATO. Ale bod číslo 11 Dušanbinskej deklarácie hovorí jasnou rečou: „Členské štáty ŠOS konštatujú, že geopolitický a ekonomický význam Centrálnej Ázie narastá. Dynamický rozvoj ŠOS bude znamenať upevnenie strategickej stability, mier a bezpečnosť a rozvoj širokej ekonomickej a humanitárnej spolupráce v regióne...“ Je to veľmi silný odkaz jastrabom, ktorí sa prostredníctvom Gruzínska chceli etablovať v Kaspickom regióne. Šanghajská organizácia spolupráce (ŠOS) vznikla ako neformálne konzultačné zoskupenie v roku 1996 s cieľom koordinovať boj proti islamskému terorizmu a separatizmu. Pôvodne mala názov Šanghajská päťka. Ako inštitucionálne fórum vznikla na návrh uzbeckého prezidenta Islama Karimova v júni 2001. Stálymi členmi ŠOS sú Čína, Rusko, Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan a Uzbekistan. Štatút pozorovateľa majú zatiaľ Mongolsko (od roku 2004), ďalej India, Irán a Pakistan (všetci od roku 2005). Od roku 2005 sa na summitoch prezidentov ŠOS pravidelne zúčastňuje Afganistan. Zoskupenie má okrem ekonomického aj vojensko-bezpečnostný charakter. Autor je spolupracovník Slova
