O pisateľoch a čitateľoch

Jedna diskutérka v diskusii k jednému môjmu článku raz napísala, že nie je mojou čitateľkou. Vraj by ňou mohla byť, ale nebude a nechce byť. (Aby som bola spravodlivá, musím uviesť aj dôvod, prečo sa takto rozhodla: Prekážajú jej gramatické chyby v mojich textoch, ktoré si, podľa jej názoru, ako „spisovateľka“ nemôžem dovoliť.) Táto poznámka ma priviedla k úvahám o tom, či a prečo si ľudia, ktorí píšu, želajú, aby ich texty niekto čítal. Len dodávam, že autorka diskusného príspevku svoj príspevok o tom, ako moje texty nečíta, napísala po tom, ako jeden prečítala, veď ako by inak vedela, že sú v ňom gramatické chyby? Dajme tomu, že to bol môj posledný text, ktorému „dala šancu“, a nikdy viac nijaký iný neprečíta, ale aj tak. Nakoľko chceme, aby naše texty čítali? Alebo, lepšie povedané, pre koho píšeme svoje texty? Kto ich má čítať? Na kom nám záleží, aby ich čítal, a pri kom je nám to fuk? Existujú píšuci ľudia, ktorí tvrdia, že píšu sami pre seba a čitateľ ich nezaujíma, čitateľa, teda príjemcu v najširšom zmysle nepotrebujú, lebo im ide o kultivovanie vlastného písania pre samých seba. Bolo by nezmyselné a na prvý pohľad neúprimné, keby som tvrdila, že mi je jedno, či moje texty niekto číta. Keby mi to bolo jedno, nemala by som ambíciu ich kdekoľvek zverejňovať, a keďže túto ambíciu očividne mám, musím priznať, že mi to nie je celkom fuk. Hoci dôvody tejto ambície nedokážem celkom rozšifrovať, zamýšľam sa nad rolou písania ako takého a písania pre (čitateľa). Písanie chápem ako výmenu informácie. Nie ako výmenu informácie o hlavných postavách, ale ako výmenu informácie v najširšom zmysle o sebe: o svojom pohľade na svet. Podobným spôsobom čítam: čítanie chápem ako prijímanie informácie o tom, ako „to vidí“ autor. Podobne, ako informácie o sebe neposkytujem každému, ani svoje texty nepíšem pre všetkých. Možno je to protirečenie, lebo na prvý pohľad by stačilo rozmnožiť ich pre pár ľudí, ktorí ma poznajú, čo mi tiež očividne „nestačí“. Napriek tomu mám pocit, že píšem pre skupinku ľudí, pričom v žiadnom prípade nemám na mysli skupinku v zmysle akejsi elity, ale „svoju skupinku“, o ktorej som vždy rada, ak sa rozšíri a stane väčšou, ale ostáva to „skupinka“. Písanie je pre mňa ako posedenie v kaviarni. Často som v kaviarňach, v ktorých vysedávame, premýšľala nad tým, kto koho počúva, nakoľko sa počúvame. Ľudia tu veľa rozprávajú, sedia spolu pri stole a každý niečo hovorí. Výpovede na seba nadväzujú len zdanlivo. Niekedy sa mi zdá, že všetci stojíme (sedíme) nad veľkou jamou a pľujeme do nej svoje „obsahy“, píšem „pľujeme“ namiesto „vraciame“ do nej svoje obsahy, len aby som bola slušnejšia, ale v skutočnosti mám pred sebou skôr obraz vracania. Je zaujímavé, ako nás teší, ako potrebujeme niečo „vyrozprávať“. Rozprávanie (niekomu) poskytuje pôžitok. Rozprávanie samo o sebe poskytuje pôžitok. Písanie je (pre mňa) iná forma rozprávania. Posedenie pri kaviarenskom stolíku. Tak, ako pri kaviarenskom stole sedím so svojou „skupinkou“, ktorá je neveľká, píšem pre svoju „skupinku“, ktorá je o niečo väčšia, ale tiež nie nekonečná. Stáva sa, že v kaviarni príde k stolu známy niekoho z tých, ktorí pri stole sedia, pre mňa neznámy, „cudzí“ človek, ktorému ponúkneme, aby si prisadol. Dovtedy cudzí človek sa stane prijímateľom (aj) môjho rozprávania. A niekedy sa stane, že takto „náhodou“ nájdem niekoho, kto sa stane súčasťou mojej „skupinky“. Nie vždy, a skôr zriedka, ako často. Ale vždy ma to poteší. Je príjemné, ak sa skupinka rozšíri, ale vždy ostáva „skupinkou“. Nesedím pri stole s celým námestím, s celým mestom. Sedím s pár ľuďmi, so svojimi ľuďmi. Ako som napísala, rozprávame (píšeme) a rozprávanie (písanie) je pôžitkom, hoci nie je jasné, či nás a nakoľko nás niekto počúva (číta). Aj to, ak nás niekto počúva/číta, je pôžitok. Prvý krok je rozprávanie/písanie, druhý je počúvanie/čítanie našich výpovedí/našich textov, prijímanie našich „produktov“. Tieto pôžitky sú od seba v istom zmysle nezávislé. A ešte niečo je dôležité: To, že ma niekto počúva, nemusí byť príjemné vždy. Stáva sa, napríklad aj pri kaviarenskom stole, že ten, kto si k nám prisadne, známy jedného z mojej „skupinky“, pre mňa cudzí, sa „neosvedčí“. Zjavne tomu, čo hovorím, nerozumie, hoci počúva. Upozorňujem, že porozumenie tu nechápem ako intelektuálnu kvalitu, a ak hovorím, že niekto tomu, čo hovorím, nerozumie, nemyslím tým vôbec, že nerozumie, lebo mu na to nestačí rozum. Nerozumie, lebo naše svety sú natoľko odlišné, že sa míňame, naše slová, hoci znejú rovnako, nemajú ten istý význam. Je iné nesúhlasiť a vzájomne sa presviedčať, a iné nerozumieť, keď nemá zmysel sa presviedčať, lebo hovoríme rozdielnymi rečami. V tomto prípade môže byť počúvanie vyslovene nepríjemné. O to nepríjemnejšie, o čo intímnejšie sú témy, o ktorých hovoríme. Vtedy som radšej, ak len rozprávam, a nikto ma nepočúva. Takéto rozprávanie/počúvanie mi pripomenie ľudskú osamelosť, a som radšej, keď mi ju nikto nepripomína. Zdá sa mi, že rozprávame/píšeme s nádejou, že nájdeme ďalšieho poslucháča/čitateľa, ďalšieho člena svojej „skupinky“. Skúšame, niekedy sa triafame, niekedy, väčšinou, sa míňame. Sú ľudia, ktorí sa triafajú častejšie ako iní. Sú ľudia, ktorí majú väčšie skupinky ako iní. Ale vždy sú to, myslím, len skupinky. Je obrovský pôžitok, ak mi niekto rozumie tak, ako ja hovorím/píšem. Je to zároveň skôr vzácny pôžitok. Ale vzácne sú všetky pôžitky. Ak je niečo časté, prestáva to byť pôžitkom. Zdá sa mi, že súčasťou vývinu je prísť na to, že žijeme pre „skupinku“. Sú ľudia, napríklad objavitelia štruktúry DNA, ktorí povedia/napíšu niečo, čo uhranie obrovskú skupinu ľudí. Skupina tých, ktorí čítajú Umberta Eca, je obrovská. Kdesi na začiatku, niekde v detstve, si človek myslí, že by mohol mať obrovskú skupinu. Postupne si však okolo seba vytvára skôr drobnú, úzku a pevnú skupinku, ktorá ho prijíma, a postupne mu to začína stačiť. Opakujem, že je vždy príjemné, ak sa skupinka o niekoho rozšíri, a v podstate sa o jej rozširovanie snažíme, skúšame, niekedy úspešne, inokedy neúspešne. Ale vieme, že skupinka ostáva skupinkou. V tomto zmysle som rada, ak ste súčasťou mojej skupinky. Ak nie, máte iste niekde inde inú skupinku.