Čile od Caupolicána po Pinocheta (1)

Čile nepatrí medzi krajiny, ktorých história by bola samozrejme známa. Dokonca aj ekonomickí mágovia si v súvislosti s Latinskou Amerikou dokážu spomenúť len na jedinú osobnosť, ktorá si s infláciou dokázala poradiť „ukážkovo“. Čile však nie je len Augusto Pinochet, a dokonca nie je len škatuľkovaný Salvador Allende. Rovnako ako iné štáty Latinskej Ameriky sa aj Čile borí s tým, čo je príznačné pre všetky krajiny tretieho sveta – s dedičstvom európskeho kolonializmu. Preto každý, kto by sa pokúšal aplikovať alebo porovnávať skúsenosti Čile (a hociktorého iného neeurópskeho štátu) s podmienkami v Európe, musel by automaticky dokazovať, že neberie do úvahy špecifiká kultúrno-historického vývoja konkrétnej krajiny, alebo by musel pripustiť, že Európa (východná a stredná) sa už de facto stala súčasťou tretieho sveta. A hoci sa v sfére ekonomicko-sociálnej bývalý sovietsky blok tretiemu svetu nápadne približuje, neexistuje nijaký dôvod, aby sme nerešpektovali svojráznosť vývoja Latinskej Ameriky. Čile sa do španielskych rúk dostalo vďaka jednému z najsilnejších kapitánov Francisca Pizarra, Pedrovi de Valdivia, ktorý v liste kráľovi Carlosovi V. po prvý raz opisuje autochtónnych obyvateľov Čile ako „urastených, miernych, priateľských a svetlých, s peknými črtami tváre“. Nedobrovoľným pádom do cudzích rúk sa však obyvatelia Araukánie, Indiáni Mapuche, prejavili ako vôbec najvytrvalejší bojovníci proti cudzej moci v Južnej Amerike a traduje sa, že Pedrovi de Valdiviovi dopriali smrť prostredníctvom hmoty, po ktorej prahol najväčšmi – do hrdla mu naliali tekuté zlato. Ešte v časoch získania nezávislosti od Španielska v roku 1800 vďaka čilskému národnému hrdinovi Bernardovi O´Higginsovi museli „novočiľania“ vojensky brániť južné hranice proti Araukáncom, ktorí sa nikdy dobrovoľne nepodvolili, hoci ich už v 17. storočí španielsky kráľ vyhlásil za otrokov. Podobne ako Hatuey na Haiti a na Kube, Atahualpa či Tupac Amaru v Peru, Geronimo a Sediaci Býk v Severnej Amerike či legendárny Hiawatha amerického básnika Henryho Wadswortha Longfellowa (1807 – 1882) sa symbolom odporu pôvodného obyvateľstva stal nasledovník náčelníka Lautara, araukánsky vodca Caupolicán, ktorého Španieli napichli na kôl a ktorého hrdý vzdor vo svete preslávil najmä spoločník peruánskeho miestokráľa v Čile, španielsky básnik baskického pôvodu Alonso Ercilla de Zúńiga (1533 – 1594) barokovým eposom La Araucana a neskôr jeden z najslávnejších modernistických básnikov, Nikaragujčan Rubén Darío (zbierka Azul, 1888). Indiáni, miešanci, belosi O nezvyčajnej vytrvalosti indiánskeho odboja vypovedá napríklad údaj jezuitu Rosalesa, podľa ktorého „ešte na začiatku 19. storočia našlo na čilských hraniciach smrť okolo 42-tisíc španielskych vojakov“, čo podľa Ernsta Samhabera „vysoko prevyšuje celkový počet španielskych mŕtvych od roku 1492 až po prvé vojny za nezávislosť, vrátane konquisty a bojov proti pirátom“. Caupolicánov odboj nasmerovaný proti Európanom bol od počiatku v princípe súbojom rás – obranou domorodého obyvateľstva voči násilným dobyvateľom prichádzajúcim z celkom iného sveta. Víťazní Európania vytvorili spoločnosť, ktorej sociálne rozloženie bolo priamo podmienené etnickou skladbou obyvateľstva a upevnené feudálnymi zákonmi dedičnej bielej, neskôr aj čiastočne zmiešanej (kreol, criollo) oligarchie. V nasledujúcich storočiach si to Caupolicánovi pokračovatelia veľmi dobre uvedomovali: často opakovane požadovali nové zákony, nových správcov, likvidáciu hospodárskych štruktúr založených na rasovej výlučnosti a niekedy dokonca aj navrátenie prírodného bohatstva, ktoré v pravidelných vlnách zaplavovalo Európu od Portugalska po Rusko a stalo sa jednou z hlavných základní európskej prosperity a obchodu s Áziou. Kreol Tupac Amaru napríklad ponúkol španielskemu kráľovi, aby si peruánsky majetok ponechal za menovanie na vicekráľa, ktorý bude vychádzať zo španielskych zákonov, no bude vládnuť ako priamy nasledovník Inku. Násilné kontrasty Latinskej Ameriky vyrastali zo vzrastajúcej potreby kreolských vrstiev získať od Španielska nezávislosť, ale ani potom sa ich charakter nezmenil: ich korene tkveli vo feudálnej podstate španielskeho dedičstva výrazne determinovaného rasovými rozdielmi predurčujúcimi sociálny štatút. Rovnako, ako sa vyjadril Abraham Lincoln po skončení občianskej vojny v USA, sa mohol vyjadriť Salvador Allende ešte na počiatku 70-tych rokov 20. storočia: „Tento národ je napoly zotročený, napoly slobodný“. Holokaust v procese Keď som si raz v Kapskom meste chcela kúpiť knihu o najstarších dejinách Južnej Afriky, podal mi kníhkupec históriu o holandských voortrekkeroch. Podobne bol počas režimu Augusta Pinocheta Ugarteho v Čile takmer úplne zakázaný vedecký výskum týkajúci sa pôvodných kultúr a zrušilo sa aj ich štúdium na vysokých školách. Dejiny Čile sa mali začať Pedrom de Valdivia. Nedávno som sa z ktoréhosi nášho portálu dozvedela, že príchod Európanov mal na obyvateľov Latinskej Ameriky podobne blahodarný civilizačný vplyv, aký mala nemecká kolonizácia v Uhorsku. Naozaj neviem o tom, že by nemeckí kolonisti rozvíjali Uhorsko systematickým vraždením jeho obyvateľstva, ale viem o tom, že genocída sa často zvykne stotožňovať s civilizačným pokrokom alebo sa zamlčiava. Genocída amerického kontinentu sa ešte aj dnes často zamlčiava, alebo naopak glorifikuje. Skutočnosť, že Latinská Amerika na rozdiel od Severnej Ameriky ostala do istej miery svetadielom pôvodného obyvateľstva, vzbudzuje v mnohých ľuďoch predstavu, že na jej pôde Indiánov nikdy systematicky nelikvidovali. Takisto sa v istých kruhoch netají sklamanie z toho, že indiánsky element napriek všetkému do pomerne veľkej miery pretrval. Vychádza to asi z predstavy, že obyvateľstvo Nového sveta bolo v porovnaní s Európanmi „primitívne“, čo zrejme samo o sebe ospravedlňuje násilné rozvrátenie civilizačného vývoja, tak veľmi odlišného a historicky celkom izolovaného od vývoja v Európe. Tým, že sa Indiánov nepodarilo definitívne vykynožiť, sa podľa mnohých (vrátane predstaviteľov vlád alebo ekonómov) vytvorila báza neprispôsobivého farebného elementu, ktorý v 20. storočí transformoval rituálny kanibalizmus 15. storočia na „komunistické myšlienky“. Navyše si bezočivo nárokuje právo na spolurozhodovanie o svojej krajine a nie je ochotný akceptovať nadradenosť „civilizátorov“. Aj súčasné opovrhovanie Indiánmi do značnej miery vystihuje základnú skutočnosť: od príchodu Európanov slúžila Amerika výlučne cudzím záujmom – bola a je zdrojom prírodného bohatstva, na ktorého spotrebe zarábajú iné krajiny oveľa viac, ako domovské krajiny na ich výrobe a poslednými z tých, ktorí by mali z dedičstva kolonializmu osoh sú tí, ktorým sa aj dnes upiera právo na dôstojnú existenciu a právo spolupodieľať sa na podobe svojej krajiny. Caupolicánovi potomkovia v Čile patrili k najhúževnatejším indiánskym etnikám v odboji proti tým, ktorí ich zatvárali do ohrád a zabíjali len preto, lebo im nechceli vydať svoju vlastnú pôdu. To, čo sa v Čile začalo na začiatku 16. storočia, nazval historik Juan van Kessel „holokaustom v procese“. Tichomorská vojna o meď Po prvých desaťročiach španielskej prítomnosti v andských krajinách (Peru, Bolívia, Čile) niektoré skupiny Indiánov úplne zmizli a ich existenciu až v poslednom období začína dokladať archeológia a etnológia. Ako to býva typické v konfliktoch na celom svete, išlo predovšetkým o kmene žijúce v ľahšie dostupných údoliach alebo na pobreží oceánu. Nehostinné podmienky andských náhorných plošín – altiplán – vytvorili nielen útočisko, ale zároveň sa stali predpokladom uchovania identity a kontinuity tisíce rokov sa vyvíjajúcich a meniacich indiánskych kultúr. Tento spôsob života, ako aj vedomie násilného prerušenia vývoja vyvrcholilo v hnutiach odporu v čase, keď sa éra španielskeho impéria v Čile chýlila ku koncu, v 18. storočí. V tom období už boli meď, liadok a guáno hlavnými vývoznými artiklami Čile, ale tieto poklady sa nachádzali aj na peruánskych náleziskách v Tarapacá alebo v bolívijskej provincii Antofagasta. V 19. storočí Čile pre liadok a guáno vyhlásilo a aj vyhralo tri vojny: krátku námornú vojnu proti Španielsku (s podporou Británie), a dve vojny proti Peru a Bolívii (1833 –1839, 1879 – 1883), z ktorých tá druhá vošla do dejín ako Tichomorská vojna a v jej dôsledku prišlo Peru o provinciu Tarapacá. Jednu z najbohatších svetových baní na meď, Chuquicamatu, by sme dnes zbytočne hľadali v Bolívii, pretože niekdajšia bolívijská provincia Antofagasta, kde sa baňa nachádza, patrí od konca 19. storočia Čile. Tento vývoj rozhodujúcim spôsobom poznačil aj indiánske hnutia odporu v Andách. Od revolúcie Peruánca a potomka vznešených inských rodov Tupaca Amaru (18. st.) až do Tichomorskej vojny nevnímali andskí Indiáni hranice medzi jednotlivými štátmi. Zmena hraníc po roku 1883 však prispela k výraznej fragmentácii indiánskych skupín v Andách, ktoré sa náhle ocitli izolované od skupín v Peru a v Bolívii. To sa, pochopiteľne, onedlho odrazilo aj zvýšenou sociokultúrnou dezintegráciou sústavne marginalizovaného pôvodného obyvateľstva. Na rozdiel od pôvodných obyvateľov Peru a Bolívie čilskí Aymarovia výrazne podľahli „čilenizácii“, ktorá prebehla o. i. ich násilným včlenením do armády, odnímaním detí od rodičov a samozrejme, aj radikálnou náboženskou „prevýchovou“. Konzervatívci a liberáli V 19. storočí bolo Čile politicky najstabilnejšou krajinou na južnej pologuli. Voľby sa konali podľa zákonov zakotvených v ústave pod silným dohľadom vlády prezidenta. Stabilita oficiálne demokratického zriadenia však spočívala v závislosti od moci vlastníkov pôdy, teda ešte stále feudálnych oligarchov. Politický vplyv nebolo možné získať bez podpory majiteľov pôdy, podľa niektorých historikov bol dokonca každý čilský prezident nominantom oligarchie. Roľníci, nájomcovia pôdy a robotníci pracujúci v baniach na meď nemali prakticky nijaké politické zastúpenie a nie je ťažké si domyslieť, že išlo predovšetkým o Indiánov či mesticov. Práve tento fakt výrazne rozdelil čilskú spoločnosť a stal sa predpokladom radikalizácie politických udalostí v 20. storočí. V prvej polovici 20. storočia sa o Čile často hovorilo ako o „vedúcej krajine Latinskej Ameriky“ (podľa Ch. de Gaulla), ktorej relatívna politická stabilita spočívala v politických stranách, ktoré sa od čias B. O´Higginsa prakticky nevyvíjali. Rovnako ako vo vojne za nezávislosť išlo v podstate o konflikt medzi Konzervatívcami (vtedy podporujúcimi Španielsko) a Liberálmi, ktorých na začiatku 19. storočia Simón Bolívar nazýval Reformátormi. Liberáli boli spravidla rovnako konzervatívni ako Konzervatívci: obe skupiny predstavovali dedičnú oligarchiu, a jediný rozdiel spočíval v miere napojenia na rímsko-katolícku cirkev, čo je napokon nie veľmi originálny jav tej časti sveta. Až na konci 19. storočia sa objavila tretia výrazná politická strana, Radikáli. Radikáli Ako uvádza Hernán Ramírez Necochea, po skončení Tichomorskej vojny pochádzala polovica štátnych príjmov Čile z liadku vyvážaného z dobytých území Peru a Bolívie, a tieto územia sa stali britskou doménou. Do krajiny prichádzalo čoraz viac Angličanov a s nimi aj evanjelickí misionári, súperiaci s katolíckymi „kolegami“ o priazeň Patagóncov a Araukáncov a o počet predaných Biblií. Liadok, guáno a meď však nespôsobovali len „zlatú horúčku“ v dobrodruhoch a takmer bezplatné prisvojovanie čilských prírodných zdrojov, z ktorých bohatla najmä Veľká Británia a USA. Nové národnosti sa postupne stávali viac alebo menej integrovanou zložkou čilskej spoločnosti a rozšírili nielen etnickú rozmanitosť, ale rozbili aj konfesionálnu jednotu a myšlienkové prúdy v krajine. Katolicizmus už nebol výlučným náboženstvom, do veľkej miery sa rozmohol protestantizmus a vznikla tu aj početná židovská komunita. Hlavne v 19. storočí prichádzal do Čile väčší podiel severoeurópskeho a stredoeurópskeho elementu – Angličania, Íri, Holanďania, Švajčiari, Nemci, Rakúšania, Juhoslovania. Začala sa vytvárať nová vrstva inteligencie, ktorej nestačil postkoloniálny feudalizmus španielskej oligarchie a v duchu vlasteneckého konceptu Bolívara a San Martína nemohla súhlasiť s hospodárstvom založenom na politike neokolonializmu európskych veľmocí a USA. Skutočne nezávislé Čile si vyžadovalo nielen zmenu koloniálneho princípu v hospodárstve, ale aj nový koncept jednotného čilského národa, ktorý vzhľadom na rasové a sociálne priepasti jednoducho nemohol existovať. V súvislosti s tým sa prvýkrát začali výraznejšie dostávať do popredia aj myšlienky o zmene hospodárskeho systému, založeného na obchode s meďou a liadkom, ktorý bol takmer celkom v rukách Veľkej Británie. Na základe uvedených skutočností asi neprekvapuje, že práve v 80-tych rokoch 19. storočia sa v Čile okrem tradičných liberálov a konzervatívcov objavuje aj tretia politická strana, Radikáli. Historicky išlo v Čile o prvú politickú stranu, ktorá zastupovala strednú vrstvu a charakterizoval ju najmä politický antiklerikalizmus a slobodomurárstvo. Zámerne používam spojenie „politický anti-klerikalizmus“, pretože podobne ako v Španielsku pred občianskou vojnou, aj v Južnej Amerike by sme počas celých postkoloniálnych dejín len zriedkakedy objavili „politického antiklerikála“, ktorý by zároveň nebol hlboko veriacim kresťanom. Vznik strany Radikálov bol teda do veľkej miery podmienený aj zmenou v dovtedajšej konfesionálnej jednote krajiny. Arturo Alessandri Palma – Lev z Tarapacá V období okolo roku 1920 sa dovtedy pevne štruktúrovaná spoločnosť nesmierne otriasla. Masy ľudí sa už nedali ovládať nepružnými zásadami zabehaného poriadku. Základný boj medzi bohatou a privilegovanou minoritou a miliónmi obyvateľov pod hranicou chudoby a biedy – obyvateľmi barikád a slumov v mestách či peónmi na veľkých statkoch – bol v krajine prítomný dlhodobo, ale pohár pretiekol. Potreba zmeniť systém sa prejavila absolútnym politickým chaosom: od roku 1924 do roku 1925 malo Čile šesť prezidentov a od júla 1931 do decembra 1932 dokonca osem. Od roku 1920 do roku 1924 bol čilským prezidentom radikál Arturo Alessandri Palma, „León de Tarapacá“, ktorý ako prvý narušil vyše deväťdesiatročnú vládu konzervatívcov. Oddelil cirkev od štátu, po prvý raz v histórii Čile zriadil povinnosť dane z príjmu, napísal zákonník práce a pustil sa do mnohých hlbokosiahlych sociálnych reforiem. Podobne ako jeho oponenti, aj Alessandri Palma vybudoval svoju autoritu na kulte osobnosti, na rozdiel od nich sa však obracal k davom, ktoré najväčšmi nástojili na zmene represívneho zriadenia. V roku 1924 ho pučom zvrhli a utiekol z krajiny, no v roku 1925 sa ešte na krátko vrátil do prezidentského paláca La Moneda. Nevyčísliteľný zoznam prezidentov nasledujúcich období ostal charakterizovaný „postupkou“ puč – nový prezident – zrušenie zákonov zvrhnutého prezidenta – puč – vyhnanstvo – pokus o návrat – puč. Modus vivendi kolonializmu V polovici 60-tych rokov 20. storočia zaznamenal severoamerický novinár John Gunther po dlhodobej návšteve Čile, že jeho obyvatelia často hovoria o svojej krajine ako o „najeurópskejšej“ krajine Južnej Ameriky. O viac ako tridsať rokov neskôr poskytol Augusto Pinochet Ugarte rozhovor pre časopis The New Yorker (John Lee Anderson, september 1998), citát z ktorého obehol celý svet: Čiľania vám vždy hrdo povedia, že sa považujú za „Angličanov Južnej Ameriky“. Obyvatelia chudobných štvrtí sa rovnako ako mestská buržoázia prichádzajúcich amerických misionárov pýtali to isté: „Myslia si o nás ľudia v USA, že sme hádam Indiáni?“ Všetky príklady v mnohom odrážajú špecifickosť historického vývoja Čile, a zároveň sú hlbokým potvrdením najzákladnejších rozporov latinskoamerického kontinentu, jednak vo vzťahu k sebe samému, jednak v konfrontácii so svetom. Imigrácia z Britských ostrovov a z anglicko – nemeckého jazykového milieu do veľkej miery kultúrne aj etnicky ovplyvnila vývoj krajiny najmä v 2. polovici 19. storočia. Súvisí to s bohatstvom guána, liadku a medi, o ktoré sa na svetových trhoch začala bitka hneď po tom, ako Čile prestalo byť španielskou kolóniou. Koncom 19. storočia Čile vyvážalo tri štvrtiny tovaru do Británie a väčšina prírodných zdrojov bola v súkromných rukách niekoľkých ľudí – Britov – z ktorých zisky plynuli prakticky výlučne do Londýna. Alarmujúca situácia donútila prezidenta Josého Manuela Balmacedu (1886 – 1890) k pokusu o zakladanie čilských spoločností a dokonca odmietol Britom odpredať liadkové zdroje v štátnom vlastníctve, čo neskôr viedlo k občianskej vojne, po ktorej Balmaceda spáchal samovraždu. Predstaviteľom britskej vlády to, samozrejme, prinieslo úľavu, pretože „keby si nebodaj malo Čile vládnuť samo, znamenalo by to poškodenie britských koloniálnych záujmov“. Kým bol v hlavnom kurze liadok, krava dojila pre Britániu, potom však opäť začala dominovať meď. Začiatok jej novej slávy signalizoval čoraz častejší výskyt charitatívnych pracovníkov zo severoamerických evanjelizačných centier v robotníckych kolóniách a chudobných predmestských štvrtiach. Postupne sa ohlasovalo nové vládne obdobie: Liverpool Nitrate Company bola minulosťou, a vedno s uhladenými misionármi v kravatách sa v Andách po Španieloch a Britoch objavili reprezentanti Anaconda Cooper Mining Co. a Kennecott Cooper Co z USA. Akoby čírou náhodou sa to dialo v období, keď Lev z Tarapacá v 20-tych rokoch nadviazal na prvotné úsilie Josého Manuela Balmacedu a pokúsil sa o zásadné reformy v prospech Čile, jeho hospodárstva a sociálnych reforiem, a keď bolo zrejmé, že Británia „opúšťa dojnú kravu“. Nepokoje, ktoré charakterizovali obdobie nasledujúcich rokov, boli vždy vystavané na tom istom rozpore: ostávať naďalej kolóniou iných a udržiavať všetok majetok krajiny v rukách niekoľkých rodín a zahraničných spoločností, alebo sa stať nezávislou republikou Čile a po takmer piatich storočiach sa definitívne vyrovnať s koloniálnym dedičstvom. Eduardo Frei Montalva Eduardo Frei Montalva sa stal čilským prezidentom v roku 1964. V období vlády Salvadora Allendeho (1970 – 1973) bol jedným z hlavných symbolov opozície voči jeho vláde a dokonca aj zástancom vojenského puču, ktorý priviedol do prezidentského paláca Augusta Pinocheta. Veľmi rýchlo sa však stal aj jedným z jeho hlavných odporcov. V súvislosti s Čile sa zvykne schematicky rozprávať ako o krajine rozdelenej Allendem a Pinochetom, z ktorých prvý býva často zatracovaný (alebo vyzdvihovaný) ako „kolektivista a komunista“, a druhý vyzdvihovaný (alebo zatracovaný) ako oddaný priateľ demokracie a voľného trhu. Keďže obaja muži sa skutočne podstatnou mierou podpísali na podobe čilskej spoločnosti a jej najnovších dejín, oplatí sa im venovať podrobnejšie. História sa však nezačala nimi a podstatným konfliktom nebol odlišný postoj k fenoménu súkromného vlastníctva, skôr išlo o odlišnú predstavu o zahraničnopolitickom smerovaní Čile v 20. storočí. Inými slovami, o neukončený konflikt medzi Severom a Juhom, medzi rasistickým pragmatizmom kolonizátorov a bojom o nadobudnutie dôstojnosti kolonizovaných. Ak na chvíľu podľahneme zjednodušenej predstave o Allendem ako o zlom kolektivistovi a Pinochetovi ako o dobrom záchrancovi bielej civilizácie, mohli by sme Freia Montalvu definovať ako osobnosť, ktorá sa pokúsila preklenúť najnezmieriteľnejšie konflikty Čile reprezentované jednak anglosaským pragmatizmom, jednak hispanoamerickým komplexom najprv stratenej, potom nenaplnenej hrdosti. Ako sám povedal: „Chceli sme vyplniť vákuum.“ Frei verzus Allende Frei Montalva bol synom švajčiarskeho prisťahovalca, vzdelanie však získal v katolíckych školách a celý život bol členom viacerých katolíckych intelektuálnych zoskupení. Stal sa členom Konzervatívnej strany a spolu s niektorými jej ďalšími členmi založil Kresťansko-demokratickú stranu (Partido Demócrata Cristiano, PDC). Tá sa vo voľbách roku 1964 stala najsilnejším súperom socialisticko-komunistickej koalície FRAP (Frente de Acción Popular) a Frei Montalva tak hlavným politickým súperom svojho priateľa Dr. Salvadora Allendeho Gossens. Okrem podpory PDC mal za sebou Frei Konzervatívnu stranu, Liberálnu stranu a niekoľko ľavicových a nezávislých skupín. Pred voľbami roku 1964 písali niektorí pozorovatelia v Čile, že „tieto voľby budú prvou kolíziou medzi dvoma najrýchlejšie rastúcimi silami Južnej Ameriky, „revolučným“ kresťanstvom a komunizmom“. Novinári a pozorovatelia pravdepodobne vychádzali zo všeobecnej politickej optiky prvej polovice 60-tych rokov poznačenej konfliktom sféry vplyvu USA a ZSSR. A keďže jedna zo strán mala v názve prívlastok „kresťanský“ a druhá „ľudový“, ľahko túto schému napasovali aj na vnútropolitickú situáciu v Čile. Povedané terminológiou čilskej politiky, voľby v roku 1964 boli konfliktom medzi tradičnými konzervatívcami (a liberálmi) a radikálmi. Rovnako ako Frei nebol typickým katolíckym konzervatívcom, ani Allende nevystupoval ako komunista. Frei sám seba definoval ako „kresťanského humanistu“ a Allende ako „marxistu“. Ako je známe, všetky politické a hospodárske intervencie USA do Latinskej Ameriky sa predovšetkým v období po víťazstve kubánskej revolúcie a počas celej studenej vojny definovali ako nevyhnutné zákroky v boji proti komunizmu, takže neprekvapuje, že Freiova kresťanská (a podľa uvedenej optiky teda antikomunistická) strana bola pred voľbami štedro podporovaná peniazmi plynúcimi zo severoamerických zdrojov a priamo zo CIA. Sociálnou spravodlivosťou proti komunizmu Sklamanie ultraradikálnej pravice a hospodárskych záujmov USA prišlo onedlho po voľbách. Frei Montalva už ako senátor hlasoval v roku 1958 za obnovenie legality pre Komunistickú stra-nu, a keď sa v roku 1964 stal prezidentom, okamžite uznal diplomatické vzťahy so ZSSR a dokonca ho aj navštívil. Ako presvedčený odporca komunizmu sa okamžite pustil do hospodárskych a sociálnych reforiem. „Desatina čilskej populácie dostáva takmer polovicu národného zisku. Toto nesprávne prerozdelenie čilského bohatstva je zaplatené podvýživou väčšiny obyvateľstva krajiny. Sociálna nespravodlivosť a bieda posilňujú komunizmus. Nesmieme byť reakcionármi, pretože nám hrozí zrútenie“. Za najvýznamnejšiu hospodársku reformu považoval Frei reformu poľnohospodárstva a zmenu sociálno-ekonomického štatútu nájomnýchs robotníkov na haciendach. V jednom zo svojich prejavov sa pýta: „Nebolo by vhodné schváliť v oblasti poľnohospodárstva zákony, ktoré by podnietili lepšie využitie pôdy a výrobu potravín pre naše obyvateľstvo a lepšie využitie prírodných zdrojov v našom vlastnom priemysle?“ Na reakciu USA nebolo treba dlho čakať. V roku 1965 bol v New York Herald Tribune uverejnený článok kritizujúci „nadmerný počet zavrhnutiahodných reforiem“. Obaja autori článku dokonca hovorili o „komplote mladých nacionalistov riadených Freiom“. Pravdaže, nijaký latinskoamerický „nacionalista“ by nemohol byť zaujímavý, keby jeho krajina nebola dobrou baňou – v doslovnom aj v prenesenom význame. Jednou z tých baní je pôda a guáno, druhou medené bane. V polovici 60-tych rokov bolo v Čile približne 150-tisíc majiteľov pôdy, z ktorých približne tritisíc vlastnilo okolo 60 percent úžitkovej pôdy. Milton S. Eisenhower a John J. Johnson uvádzali, že 75 percent poľnohospodárskej plochy vlastní päť percent obyvateľstva, iné zdroje hovorili len o 2,2 percenta. Napriek obrovskému exportu potravín sa Čile nedokázalo uživiť samé a pre vlastné potreby vedelo vyprodukovať len 30 percent. Znepokojenie, ktoré vyvolal „nacionalistický komplot“, sa však samozrejme týkalo najmä medi. Len Anaconda Cooper Mining Co. vlastnila v Čile tri najväčšie bane na meď, Chuquicamatu, Exoticu a La Africanu a veľká väčšina čilskej medi prúdila do USA bez licenčných poplatkov a s minimálnym zdanením. Frei Montalva veľmi dobre vedel, že otázka medi je obzvlášť citlivou záležitosťou, pretože najzávažnejšie politické problémy krajiny odjakživa vyplývali z nemožnosti spracúvať vlastné prírodné bohatstvo. V roku 1964 odmietol koncept znárodnenia medených baní, ktoré navrhovala Allendeho strana FRAP a namiesto toho predložil vláde USA projekt ich „čilenizácie“. Ak predsa len niečo presadil, bolo to predovšetkým vďaka faktu, že bol pre USA prijateľnejšou alternatívou ako Allende. Na domácej pôde sa však stretol jednak s odporom radikálnej ľavice, jednak s nedôverou najkonzervatívnejších skupín vlastnej strany, ktoré jedného z najpresvedčenejších antikomunistov pre jeho sociálne reformy otvorene obviňovali z komunizmu. (Pokračovanie nabudúce)