Čo bolo a už nebude na Manhattane

Sex and the City (scenár a réžia: Michael Patrick King, USA, 2008, 148 minút) Na celovečerný film Sex v meste sa dlho čakalo. Vznikol, ako asi mnohí vieme, ako záver šiestich sérií príbehov, ktorých hlavnými hrdinkami je štvorica manhattanských žien na čele s Carrie (Sarah Jessica Parker), autorkou novinového stĺpčeka o vzťahoch mužov a žien, ktoré píše z veľkej časti na základe vlastných skúseností. Okrem nej patrí do skupiny kamarátok, ktorá je svojím spôsobom celá hlavnou postavou seriálu, Miranda (Cynthia Nixon), úspešná a trochu cynická právnička, Charlotte (Kristin Davis), krásna a naivná historička umenia a Samantha (Kim Cattrall), ktorá vlastní PR agentúru a nenasýtiteľné libido. Ale to, čím sa kamarátky zaoberajú profesionálne, ostáva v úzadí. Podstatnejšie je, že sa všetky štyri snažia nájsť model vzťahu, alebo, v najširšom zmysle spolužitia s mužom, ktorý by bol na jednej strane reálny, na druhej im vyhovoval. Byť mladý za každú cenu? Musím sa priznať, že seriál mám rada a inšpiroval ma k mnohým úvahám. Pokúsim sa zhrnúť, čo považujem za jeho kladné stránky, a zdôrazňujem, že vychádzam predovšetkým z pôvodného seriálu, k celovečernému filmu, ktorý je akousi „bodkou na záver“, sa dostanem neskôr. Na seriáli sa dá oceniť vek protagonistiek. V súčasnosti je zarážajúce, ako si všetci želajú byť mladí a ako sa „mladosť“ postupne rozširuje. Nie je zvláštnosťou, aby sa členmi organizácii mladých (dobrovoľníkov, ochrancov prírody, aktivistov, psychiatrov, geológov, cestovateľov atď. atď.) mohli stať štyridsiatnici. Nedávno mi ktosi rozprával o organizácii, ktorá mladým ľuďom poskytovala možnosť pracovať dobrovoľnícky v rozvojových krajinách. Keďže počet prihlášok klesal, organizácia rozšírila definíciu mladosti z osemnásť až dvadsaťpäť na osemnásť až tridsaťpäť rokov. Zároveň s tým, ako sa mladosť stáva takmer celoživotným stavom, sa šíri viera, ktorú vo svojej knižke Chladnejšie vrstvy vzduchu (vydavateľstvo Kniha Zlín, 2007) rukolapne vyjadrila nemecká spisovateľka Antje Rávic Strubel: „... ve třiceti jsou vyhýbky jednoznačně nastaveny, úžicí se okruh přátel, křivící se páteře, pravidelné návaly strachu, které přicházely z neurčitých důvodů...“ Napriek tomu, že na každom kroku sa dá čítať reklamný nápis (v reklamách na kozmetiku, dôchodkové sporenie, cestovné kancelárie ponúkajúce stanovanie v Himalájách, vložky na inkontinenciu atď. atď.), ktorý hlása, že mladosť nie je funkciou veku, ale nášho duševného stavu, sa tridsiatka stáva akýmsi magickým vekom, a tridsiatnici sa cítia až neprirodzene starí. Veríme, že do tridsiatky by mal byť človek ženatý (teda aspoň žena vydatá), mal/a by mať dieťa, byt, alebo už prvý byt za sebou a stavať dom, stabilné zamestnanie, životnú poistku, mal/a by stáť oboma nohami v živote, ktorý je rozbehnutý jasným smerom, a kto to do tridsiatky nestihol, má smolu a nestihne to už nikdy. Čo bude robiť po zvyšok života, ktorý je, vzhľadom na predlžujúcu sa priemernú dĺžku života ešte dosť dlhý, ostáva nejasné. Pravdepodobne si bude len sypať popol na hlavu, že všetko nestihol/nestihla, kedy mal/a, že mu/jej už ušiel posledný vlak a nemá šancu. Spoločnosť kontra príroda „Mať smolu“ a „nemať šancu“ sú vôbec časté výrazy našej súčasnosti, ktorá je postavená na presvedčení, že kto nevyužije okamžitú šancu v správnej chvíli – do tridsiatky – už sa zo svojho omylu nevyhrabe. Myslím, že toto je jeden zo základných kameňov dnešnej nespokojnosti. Až by sa s trochou nadsádzky dalo povedať, že tu proti sebe bežia spoločnosť a príroda. Akoby si tridsiatnici zrazu uvedomili isté biologické obmedzenia – prvé sivé vlasy, prvé bolesti chrbta – s ktorými sa nepočítalo. Čo je ešte prekvapujúcejšie, tridsaťročný človek zrazu začne chcieť veci, o ktorých si nikdy nemyslel, že by ich chcel „tak skoro“, začne mať želania, ktorým sa ešte pred pár rokmi vysmieval a ktoré vlastne ani mať nechce. Ostáva prekvapený vlastným neprístojným „chcením“ a rýchlo, rýchlo si chce všetky priania naplniť. Život stráca svoju prirodzenosť a istú spontaneitu, pretože človek je vystavený spoločenskému tlaku jednak ostať večne mladý, jednak stihnúť všetko do tridsiatky. Tomuto všetkému je veľmi ľahké racionálne rozumieť, kritizovať to v novinových článkoch a vysmievať sa tomu, ale zároveň je veľmi ťažké emocionálne tomu nepodliehať, najmä preto, lebo (ako som presvedčená) svoj podiel na želaniach a predstavách o živote má aj inštinkt a biológia. Seriál kopíruje vek Ale vrátim sa k Sexu v meste. Už na začiatku seriálu sú protagonistky po tridsiatke a seriál ich zobrazuje v rokoch medzi asi tridsaťštyri až štyridsať. Okrem Samanthy, ktorá je dokonca o niekoľko rokov staršia a v celovečernom filme na záver oslavuje päťdesiatku. Film tak nezobrazuje dievčatá, ale ženy, a netvrdí, že majú smolu a ušiel im vlak len preto, že všetko nestihli do tridsiatych narodenín. Zároveň priznáva, že sú s mnohým nespokojné, a že chcú to, čo nemajú, čo sa snažia nájsť, o čom veria, že sa dá nájsť aj neskôr. S tým súvisí ďalšia vec, ktorú považujem za veľký klad seriálu. Skutočnosť, že protagonistky sa počas neho vyvíjajú a spektrum ich problémov sa do istej miery prispôsobuje ich veku. Kým v začiatkom sú ich problémy takmer pubertálne (zavolá muž, ktorého sme stretli včera v bare, alebo nezavolá, môže žena zavolať ako prvá, kedy sa nasťahovať s partnerom do jedného bytu a podobne), prirodzene sa vyvíjajú, dostáva sa medzi ne prianie mať dieťa, podmienky, za akých sa stať matkou, vychovávať dieťa bez partnerského vzťahu, napĺňať potreby rodiny a preferovať ich pred vlastnými, starať sa o chorých rodičov, až po Samanthinu rakovinu a otázky, či vzťah vydrží aj vypadávanie vlasov spôsobené chemoterapiou. Hoci téma choroby a chemoterapia je vo filme nadľahčená a určite nie je znázornená hodnoverne (Samantha na chemoterapii, s infúziou v žile obklopená kamarátkami ako v koktejlovom bare), seriál predsa len nenechá ustrnúť ženy v neprirodzenej polohe večne mladých. Ako a čo sa komu páči Ďalším kladom seriálu je, že dovoľuje protagonistkám hľadať také modely vzťahov, ktoré im vyhovujú, a to aj vtedy, ak nezodpovedajú klasickej predstave našich mám. Zároveň však netvrdí, že táto klasická predstava je nesprávna. Komu sa páči a vyhovuje mu (zvyčajne jej), môže ju chcieť a hľadať, nie je však imperatívom. V seriáli ju stelesňuje Charlotte, ktorá je prototypom dobrého dievčatka, čo bolo na strednej škole na nástenke ako jedna z najlepších žiačok, na záverečnom plese bola jedna z najkrajších, nepoužíva slovo „fuck“, chce sa vydať a mať dieťa, čo sa jej, nakoniec, ako jednej z prvých v seriáli podarí, a to hneď dvakrát. Naopak, Samantha je jej protikladom. Usilovne deklaruje, že nechce vzťah, ale nezáväzné interakcie založené predovšetkým na sexuálnej príťažlivosti. Držať sa s mužom na verejnosti za ruku prirovnáva k strate panenstva. Miranda je dlhý čas slobodnou matkou a Carrie žije vo vzťahu so starším mužom, ktorý prizná, že nikdy nechce byť otcom. Kamarátky to všetko komentujú, hľadajú klady aj zápory všetkých z modelov, spochybňujú ich a opäť sa k nim vracajú. V žiadnom prípade však ani jeden nezavrhujú, netvrdia, že jeden je správnejší ako druhý. Kým pre Charlotte sú najdôležitejšie biele svadobné šaty, vydáva sa Miranda civilne už ako mama malého Braddieho. Film nie je to pravé seriálové... A teraz k celovečernému filmu. Musím sa priznať, že ma sklamal. Je napríklad zbytočne dlhý. V kine som si uvedomila, že čaro seriálu je okrem iného aj v dĺžke jednotlivých epizód, ktoré sa končia, keď majú diváci, že chcú ešte. Naopak, film trvá vyše dvoch hodín, a hoci problémy, ktoré znázorňuje, sú viac-menej tie isté, ako v seriáli, diváci sa počas dvoch hodín začínajú trochu nudiť. Je to ako čítať ženské časopisy, ktoré potešia v čakárni u kaderníčky, keď vám môže byť až trochu ľúto, ak vás zavolá skôr, ako dočítate článok, ale ak by ste cestou vlakom z Bratislavy do Košíc nemali poruke nič iné, len niekoľko výtlačkov Cosmpolitanu, začal by vám, doslova ísť na nervy. Je to oddychové čítanie, v prípade seriálu oddychové pozeranie, ale pridlhý oddych sa stáva vyčerpávajúci. Pri filme ruší aj to, že na rozdiel od seriálu, v ktorom sa protagonistky vyvíjali, ich fixuje v trochu neprirodzenej polohe. Azda preto, že kým film má byť záverečnou bodkou, seriál počítal vždy s pokračovaním. Príhody v ňom zostávali sympaticky nedopovedané, kým film ich násilne uzatvára. Opotrebovaná hollywoodčina Lajtmotívom je, ako si fanúšikovia seriálu dokážu predstaviť, vzťah Carrie a Mr. Biga (Chris Noth). Mr. Big je Carriena veľká láska, muž, s ktorým sa niekoľkokrát pokúša o vzťah a ktorý vzťah nakoniec vždy odmietne. Myslím, že aj to bol klad seriálu, ktorý tak zobrazoval, že takáto „osudová láska“ je často len mýtus, len prianie trochu trucovitého dieťaťa. V živote nemôžeme mať všetko, čo si želáme. Carrie mohla byť a bola šťastná aj v iných vzťahoch, hoci Mr. Big sa do jej životného príbehu vždy nejakým spôsobom vplietal, dokázala sa predstavy o ňom vzdať. Nanešťastie, hlavnou zápletkou celovečerného filmu je svadba Carrie a Mr. Big a príbeh má typický hollywoodský priebeh: po veľkom debakli, keď Mr. Big doslova ujde spred oltára, sa všetko končí šťastne. Útek spred oltára je už natoľko opotrebovaný, že diváci s ním hneď od začiatku počítajú a už ho ani neberú vážne. Osobne by som viac ocenila, keby Mr. Big ušiel spred oltára a zmizol z Carrienho (a nášho) života navždy, pričom posolstvo by bolo jasné: nechoďme hlavou proti múru a zmierne sa s tým, že sú veci, ktoré nemôžeme mať. Navyše, s každým rozchodom sa dá vyrovnať, a nemusí to byť len, ako vo filme, v exkluzívnych kulisách luxusného mexického prímorského strediska, stačí Kuchajda či iné jazierko alebo kúpalisko a skupina kamarátok, na ktoré sa dá spoľahnúť. Všetkého veľa škodí; aj prepychu Mimochodom, aj ostentatívne luxusné kulisy a krásne šaty, ktoré boli v seriáli esteticky príjemné, sú vo filme natoľko prehnané, že rušia. Nechcem sa zapliesť do úvah o tom, čo si manhattanské „obyčajné“ dievčatá môžu a nemôžu dovoliť, lebo istá nadsázka k filmu určite patrí. Ale kým v seriáli sa dalo stotožniť napríklad s Carrie, ktorá bývala v malom bytíku a nesčíselné páry topánok značky Manolo Blahnik si kupovala na úkor investícii do budúcnosti, sú obrovské byty, fotografovanie pre Vogue, súkromná asistentka a všeobecne prehnaný blahobyt vo filme len ďalším artiklom mainstreamovej hollywoodskej filmovej produkcie, ktoré bežných divákov a diváčky nechávajú zvyčajne chladnými. Myslím, že film pokazil, čo seriál šikovne vytvoril. Jeho čaro – ktoré, napriek všetkému, nepochybne má – pramení jedine z jeho náväznosti na seriál a užijú si ho tí/tie, ktorí/ktoré naň boli zvyknutí/. Pre diváka/diváčku, ktorý/á by si pozrela/a „iba“ film, by to bola len jedna z mnohých romantických komédií, ktoré vojdú jedným okom dnu a druhým von. Škoda. Myslím, že seriál mal na viac. Medzititulky Slovo