Vodu treba naozaj dostať pod kontrolu

Takmer nespozorované zostalo vyhlásenie premiéra Roberta Fica z jedného z kontrolných dní na ministerstvách o tom, že štát by mal získať väčšiu kontrolu nad zdrojmi a distribúciou pitnej vody. Samozrejme, predstavitelia samospráv a súkromných investorov v tejto oblasti si to určite všimli a niektorí aj zareagovali. Širšia verejnosť a médiá však jeho slovám nevenovali väčšiu pozornosť, hoci sa ukazuje, že by mali. Ak to, samozrejme, myslel premiér vážne a po slovách bude nasledovať zatiaľ aspoň analýza, ako by sa to mohlo podariť. Na takýto zámer totiž oprávňujú premiéra viaceré dôvody. Vari najväčšmi by o nich mohli hovoriť aktivisti zo združenia Priatelia Zeme, ktorí sa danou problematikou dlhodobo zaoberajú. A niektoré ich zistenia, o ktorých písali aj na stránkach Slova, sú naozaj varovné. Obchod s vodou sa už aj na Slovensku stal „veľkým biznisom“, v ktorom o peniaze ide „až“ v prvom rade a záujmy obyčajných ľudí zostávajú v úzadí. Vlastne v úzadí sú často aj záujmy súkromných investorov, ale len v úzadí ich pozornosti. Inak sa presadzujú veľmi dravo, a to je problém. Keď pred rokmi získali vodárenské spoločnosti samosprávy, štát im ich odovzdával preto, aby lepšie hospodárili. Vychádzalo sa z predpokladu, že samosprávy budú jednak ponúkať ľuďom vodu za čo najnižšie ceny, jednak dlhodobo udržiavať kvalitu poskytovaných služieb. A treba pripomenúť, že samosprávy chceli prebrať vodárenské spoločnosti a dokonca sa občas sťažovali, že vtedajší minister pôdohospodárstva Pavel Koncoš celý proces brzdí. Ale v momente, keď sa samosprávy k vodárenským spoločnostiam reálne dostali, obce a mestá sa stali terčom silného záujmu zahraničných firiem, ktoré sa im ponúkali ako „strategickí investori“. A niektoré samosprávy s nimi naozaj „kšefty“ spravili. Takže obchodovanie s pitnou vodou sa dostalo „bližšie k ľuďom“ iba na krátky čas a v niektorých regiónoch dnes ľudia prostredníctvom svojich komunálnych politikov už nedokážu ovplyvniť, čo sa vo vodárenských spoločnostiach deje. Ľudia stratili aj tú nepriamu kontrolu, ktorú mali prostredníctvom štátneho vlastníctva. O dosahu takýchto krokov už neraz informovali médiá. Napríklad TV Markíza odhalila veľmi podozrivé prevody lukratívnych pozemkov Bratislavskej vodárenskej spoločnosti, ktoré sa zastavili až po odvysielaní reportáže. Alebo TV JOJ poukázala na dve susediace obce, v ktorých majú ľudia vodu za diametrálne odlišnú cenu, pričom „lacnejšia“ obec hospodári s vodou sama a „drahšia“ svoje zdroje odovzdala vodárenskej spoločnosti. Až komicky pôsobilo vyhlásenie zástupcu vodárenskej spoločnosti, ktorý na jasné dôkazy vyhlásil, že tomu jednoducho neverí. Nuž, účty ľudí hovorili za všetko. Pri tom všetkom je tu navyše nový fenomén: politické a ekonomické udalosti vo svete nútia vrátiť sa ku konceptu strategických surovín (a strategických odvetví ekonomiky). Opäť je jednoducho jasné, že predsa len existujú suroviny, ktoré majú taký strategický význam nielen pre hospodárstvo, ale pre celú spoločnosť, že sa nemôžu stať predmetom bežného obchodu. A nielen v súvislosti s klimatickými zmenami je evidentné, že takouto surovinou (nepochybujme, že onedlho najvzácnejšou a najstrategickejšou) je práve pitná voda. Podnikatelia to už očividne pochopili a podľa toho sa správajú. Je preto povzbudzujúce, ak to začínajú chápať aj politici. Autor je stály spolupracovník Slova