Potrebu komunikovať má každý človek, a hoci to znie banálne, nápis, ktorý som objavila na vagóne metra je dôkaz, že niekto tu bol, a takpovediac sa zvečnil; niečo po sebe svetu zanechal. Použil ligotavú oranžovú stenu vagóna ako médium, aby zanechal a sprostredkoval správu, ktorá pravdepodobne súvisí s jeho životom. Neviem, či nápis napísal muž alebo žena, pre jednoduchosť budem hovoriť o autorovi, ale v nijakom prípade nechcem tvrdiť, že to nebola žena. Na stene bolo napísané „telefonier“. Pozrime sa na nápis najprv z hľadiska gramatiky. Je nápadné, že autor v tomto prípade použil nové pravidlá pravopisu, podľa ktorých sa nemecké telephonieren (telefonovať) píše s „f“ namiesto „ph“. Navyše je zaujímavá aj forma slovesa. Nejde o neurčitok (telefonieren) ani o imperatív (telefoniere v jednotnom, telefoniert v množnom čísle), ale o nevyčasovaný slovný základ. Chýba aj osobné zámeno, ktoré sa v nemčine používa s každým slovesom, a ktoré za normálnych okolností poukazuje na to, o kom či o koľkých ľuďoch sa hovorí. Dôležité sú aj úvodzovky, pred a za slovom „telefonier“. Dávajú mu totiž iný význam, ktorý sa mi zdá najlepšie pochopiteľný. Prezrádzajú, že autor vychádzal z vlastnej činnosti. Ide o gramatickú formu, ktorá nadobudla význam pri boome četových miestností, instant messangerov a esemesiek, a ktorá sa nazýva inflektív, či vtipne aj erikatív (tento názov je odvodený od mena ženy, ktorá ju preslávila a o ktorej bude reč v závere). Inflektívy nie sú neurčitky, ale nečasované formy slovies vyjadrujúce činnosť, ktorej sa autor práve venuje (bez ohľadu na to, či naozaj alebo v prenesenom zmysle). Tento pojem zaviedol v roku 1998 Oliver Teuber a dovtedy sa tento gramatický fenomén označoval len veľmi nešikovne, jednoznačný názov chýbal. Pri tvorbe inflektívu je sloveso skrátené o svoju slovesnú príponu (v nemčine –en, pozn. prekl.) a takto získaný slovný základ slovesa sa uvádza v úvodzovkách, pričom významovo sa stáva výrazom činnosti. Napríklad sloveso smiať sa, lachen, sa napíše ako „lach“, pričom takto znamená (práve) sa smejem. Ide o jednoduché inflektívy, možné sú však aj takzvané inflektívne konštrukcie, ako ich v roku 2001 nazval Schoblinski. Inflektívne konštrukcie pozostávajú z jednoduchých alebo zložitých vetných konštrukcií a sloveso v inflektíve je vo vete vždy na poslednom mieste. Napríklad „mitdemhammerdrauhau“. Toto slovo je vytvorené spojením slov mit dem Hammer drauf hauen, čo znamená udierať po niečom kladivom, a vyjadruje, že „práve udieram do niečoho kladivom“. Interpunkcia sa líši, zvyčajne sa však slová spájajú bez medzier jedno za druhým. Inými možnosťami sú aj medzery, spojovníky a podčiarkovníky, teda: „mit dem hammer drauhau“ „mit-dem-hammer-draufhau“ „mit_dem_hamme_drauhau“ Keďže v súčasnosti sa počíta aspoň so základnými vedomosťami o jazyku HTML, niektoré inflektívy sa v nadväznosti naň umiestňujú aj do lomených zátvoriek, teda . Ďalšou formou inflektívov sú akronymy ako „rolf“, „fg“ a „lol“, ktoré sú vlastne skratkami. Konkrétne rolf znamená „rolling on (the) floor laughing“ (od smiechu sa váľam po zemi), fg „fett grins“ alebo „frech grins“ (široký úsmev alebo drzý úsmev) a už klasická skratka „lol“ laughing out loud (nahlas sa smejem). V tejto súvislosti je zaujímavé poznamenať, že skratka „lol“ sa medzi mladými ľuďmi tak udomácnila, že sa v bežnej hovorovej reči používa trochu cynicky namiesto skutočného smiechu. Už som spomenula, že inflektív sa neoficiálne nazýva aj erikatív. Nie je náhoda, že inflektívy pripomínajú výkriky a citoslovcia k komiksoch. Tento gramatický fenomén prvýkrát použila v päťdesiatych rokoch minulého storočia prekladateľka komiksov Erika Fuchsová. Odvtedy sa v nemčine udomácnil. Erika Fuchsová, ktorá sa v roku 1951 stala šéfredaktorkou vydavateľstva Ehapa, preložila z angličtiny do nemčiny Donalda Ducka a Mickey Mousa od Carla Barksa, pričom na vyjadrenie zvukov, ktoré sa nedali znázorniť v obrazoch (vzdychanie, kašľanie, prehĺtanie, a pod.) hojne využila inflektívy a citoslovcia . V reči četových miestností, ktorá sa nazýva aj žargónom siete, sa tieto inflektívy udomácnili tiež, a opisujú aktuálnu činnosť, či už skutočnú, alebo v prenesenom zmysle (napr. váľať sa od smiechu po zemi). A keďže četoví partneri sa navzájom nevidia, nahrádzajú inflektívy neverbálnu komunikáciu. Četová reč, do ktorej patria aj takzvané emotikony, sa udomácnila aj v esemeskách. Mimochodom, slovo emotikon pochádza z anglických slov emotional icons, a opisuje malé tváričky vyjadrujúce isté emócie, pozostávajúce z typografických symbolov, a pôvodne otočené o deväťdesiat stupňov, napríklad: :-). Ak vezmeme do úvahy vývoj mobilných telefónov a čoraz silnejší trend spájať komunikáciu prostredníctvom internetu a prostredníctvom mobilov, je pravdepodobné, že slovo „telefoniere“, ktoré som našla napísané na stene vagónu metra, je skutočne inflektívom, narážkou na reč četov a vyjadruje, čo autor práve robí. A teraz niekoľko otázok, ktoré som si pri svojom objave položila: Koľko mal autor rokov? Bol to muž, alebo žena? Bol pravák, alebo ľavák? Kde presne sedel, keď nápis písal? Odkiaľ cestoval a kam mal namierené? Akej bol národnosti? Bol sám, alebo s kamarátmi? Ak s kamarátmi, tak s koľkými? V akom kontexte a v akej nálade text napísal? Myslel ho ako vtip, napísal ho z nudy, bola to skúška odvahy? Bol skutočne v hre mobilný telefón? A ak áno, aký? Ak sa nápis naozaj vzťahuje na mobil, napísal ho autor pred telefonátom, počas neho alebo po ňom? Komu telefonoval, alebo kto telefonoval jemu, a o čom sa pritom rozprávali? Keď písal, bol vagón plný, alebo prázdny? A koľko neznámych ľudí ho pritom mohlo vidieť? Ak to bolo dieťa či mladík a pozoroval ho pritom niekto dospelý, ako obaja reagovali? Boli medzi nimi nejaké interakcie, vznikol nebodaj konflikt? Mal tento čin nejaké dôsledky, alebo si ho nikto ani nevšimol? Ako rýchlo respektíve pomaly človek nápis napísal, aký nástroj použil? Vyskytli sa počas písanie nejaké ťažkosti a zodpovedá nápis písmu autora, alebo je skreslený zrejme idúcim vlakom? Prečo autor nápis nedatoval, ani nepodpísal menom alebo pseudonymom? Na ktorej linke metra a medzi ktorými stanicami nápis vznikol? Našla by som aj pred piatimi či desiatimi rokmi na stene vagóna metra nápis v inflektíve vzťahujúci sa na telefonovanie? Ako budú vyzerať graffiti o ďalších päť či desať rokov? Čo dodať? Niekedy musí človek prejsť dlhú cestu a vrátiť sa na jej začiatok, aby všetko uvidel v novom svetle. Prinajmenšom to platí pre tento text. Keď mi prvý raz napadlo pozorovať svoje okolie takýmto analytickým spôsobom, nebola som stopercentne presvedčená, že pritom na niečo prídem. Niekoľkokrát som začala, a niekoľkokrát som bola sklamaná a takpovediac som vytriezvela. Nebola som si istá, ako mám svoje pozorovania formulovať do slov, alebo na čo presne si mám dávať pozor, aby som nepísala len samé banality. Na chvíľu som celý nápad vypustila z hlavy a premýšľala, ako by som k téme mohla pristupovať ináč. Napadlo mi, že by som mohla skúmať mobilné telefóny v reklame. Veď televízny program je plný reklamných spotov o mobiloch. Navyše by som iste našla mnohé podobné výskumy, a keď som sa dozvedela, že jedna kolegyňa písala o téme reklamy na mobilné telefóny v tlači diplomovú prácu, bola som si už istá, že skúmať reklamy v televízii je jednoduchšie. Dokonca som si zohnala videokazetu a začala si reklamy nahrávať. Čoskoro som ich mala takmer tristo. Ani tento výsledok nebol však ktovieako užitočný. Pravdepodobne som si vybrala zlý čas, lebo z celkového počtu tristo reklám sa mi hodilo asi desať percent, teda dvadsaťpäť, tridsať spotov, a z týchto desiatich percent bolo asi len desať spotov pravých reklám na mobilné telefóny, ktoré sa mi zdali zmysluplné. Moje ďalšie pokusy analyzovať spoty, sa mi potom už vôbec nepáčili, a tak som sa nakoniec rozhodla nechať to tak. Opäť som bola celkom na začiatku a musela som rozmýšľať nad niečím novým. Ale celý ten čas som neprestávala pozorovať svoje okolie. Zaobchádzanie ľudí so svojimi mobilnými telefónmi ma jednoducho fascinuje, takže som si ho neprestávala všímať. Keď som sa o niečo neskôr podrobne zaoberala literatúrou týkajúcou sa kvalitatívneho výskumu a kultúrnej psychológie, zistila som, že to vôbec nie je zbytočné a začala som sa k svojim pozorovaniam stavať celkom ináč. Keď som si ich poznamenala, vykryštalizovalo z nich presne to, čo som si na začiatku predstavovala, a čo som v tejto správe zdokumentovala. V tomto texte však nie sú obsiahnuté všetky moje pozorovania, lebo som s prekvapením zistila, že som nazbierala viac materiálu, ako som ho nakoniec dokázala spracovať. Všeobecne som však s výsledkom spokojná. Autorka je psychologička Preložila Svetlana Žuchová Publikované na www.doingculture.com
