Mobilujem, mobiluješ, mobilujeme (5)

Mobily, ktoré sa dajú používať aj ako walkmany na počúvanie hudby, sú veľmi populárne. Výrobky, ktoré v sebe spájajú vlastnosti mobilného telefónu a MP-3 prehrávača, sa tešia takej veľkej obľube, že mnohí výrobcovia ich koncipujú tak, aby slúžili predovšetkým na počúvanie hudby, a tomu prispôsobujú aj ich vybavenie – zvýšenú kapacitu pamäti, zabudované stereo reproduktory a podobne – a dizajn. Tieto takzvané hudobné mobily sú potom označené typickým malým „w“. Mobil ako walkman To, že hudobné mobily sú kategóriou samou o sebe, som zistila v predajni, ktorá je zároveň zákazníckym centrom jedného z mobilných operátorov v Rakúsku. Výklad, v ktorom boli vystavené hudobné mobily, bol, na rozdiel od ostatných, ktoré boli skôr jednoduché, vyčačkaný a silne osvetlený. Nad vitrínou bola dokonca zavesená malá otáčajúca sa diskoguľa, ligotavý stroboskop so zabudovanou lampou. Okrem mobilných telefónov tu ponúkali veľa príslušenstva, napríklad veľké slúchadlá a externé reproduktory, ktoré sa dajú k telefónu pripojiť. K štandardnému vybaveniu takýchto telefónov patria malé slúchadlá, ktoré sa napoja na telefón, aby človek mohol počúvať hudbu naozaj všade. Nejasne sa mi marilo, že hudba sa dá počúvať aj bez slúchadiel a netušila som, nakoľko to bez nich funguje, aká je hlasitosť hudby, a veľmi ma prekvapilo, keď mi to jeden mladík na zastávke metra názorne predviedol. Prechádzal sa hore-dolu po nástupišti a v ruke držal svoj malý čierny mobil-walkman, z ktorého sa ozýval hlasný hip-hop. Hudbu bolo zreteľne počuť na celom nástupišti. Zdalo sa, že ostatní cestujúci, ktorí krútili hlavami a rozhorčene sa naňho dívali, mu vôbec neprekážajú. V čase svojho výskumu som stretla ešte viacero skupiniek mladých ľudí, zvyčajne dosť homogénne partie chlapcov, aj v nákupných centrách či len tak na ulici, ktorí mali v ruke mobilný telefón a z neho sa ozývala hlasná hudba, zvyčajne hip-hop, rap alebo techno. Ale väčšina mladíkov, ktorých som takto videla, predsa len počúvala hudbu cez slúchadlá. Uvádzam príklad troch z nich. Hudba v metre, kniha v metre Sedela som vo vagóne metra, na sedadle hneď vedľa vchodu do kabínky vodiča proti smeru jazdy. Napravo sedel mladý Ázijec, oproti nemu dievča, pravdepodobne školáčka, oproti mne chlapec, ktorého som odhadla na učňa. Mal na sebe modré, trochu zašpinené montérky, ktoré si potom, krátko predtým, ako vystúpil, veľmi starostlivo vyhrnul, pulóver a hrubú, prešívanú vestu. V pravej ruke držal bielo-oranžový mobilný telefón, z ktorého sa chvíľu zreteľne ozývala tichá rocková hudba. Po chvíli však stíchla – chlapec k prístrojčeku pripojil bielo-sivé slúchadlá a ja som sa stala svedkom malého rituálu. Chvíľu stláčal tlačidlá, pravdepodobne, aby prešiel k nasledujúcej pesničke. Potom vzal malé slúchadlá a celkom pomalým pohybom ruky si ich viedol poza hlavu a ešte pomalšie si káblik starostlivo omotal okolo každého ucha. Až potom si slúchadlá do ucha zasunul, takže nakoniec mal okolo každého ušného lalôčika čosi ako mašľu z kábla, ktorú si raz za čas upravoval. Túto podrobnosť spomínam len preto, lebo som čosi také ešte nikdy nevidela. Bola som zvyknutá, že si ľudia drôtik zavesia na zadnú stranu krku, aby im vpredu na hrudi nezavadzal, ale možnosť s „mašľami“ bola pre mňa novinkou. Mobil ako ozdoba Chlapec držal mobil chvíľu v ruke a nakoniec ho zasunul do vrecka vesty. Niekoľkokrát sa okolo seba poobzeral, potom sa uprene zahľadel z okna a pohojdával hlavou, pravdepodobne do rytmu hudby. To, čo sa spopod slúchadiel tlmene ozývalo, znelo ako čosi medzi hard rockom a heavy metalom a raz som zazrela, ako palec na ľavej ruke pritláčal k prstenníku a prostredníku, kým ukazovákom a malíčkom ukazoval von a rukou takto pohojdával do rytmu. Predpokladám, že tak ukazoval mano cornuto, gesto, ktoré sa často spája s rockovou hudbou. Dievča, ktoré sedelo vedľa neho a decentne prežúvalo žuvačku, tiež počúvalo hudbu, ale spopod jej slúchadiel nebolo počuť celkom nič, nehýbala pritom ani hlavou, ani rukami a nohy mala prehodené jednu cez druhú. Navyše, hudbu nepočúvala z mobilu, ale z iPod-u, ktorý na chvíľu vytiahla z vrecka bundy, zrejme, aby si zvolila ďalšiu skladbu. Aj ona mala bielo-sivé slúchadlá, ale okolo ušných lalôčikov nemala drôtené „mašle“ (a ani nikdy potom som sa s ničím takým už nestretla). Celkom klasicky si káblik zaviedla do uší okolo krku, aby bol kratší a neprekážal jej. Ázijec, ktorý sedel vedľa mňa, tiež počúval hudbu, v uchu mal čierne slúchadlá, spod ktorých sa ozývala tlmená hudba. Neviem však, či vychádzala z mobilu, iPodu alebo iného hudobného nosiča, ktorý mal vo vrecku a celý čas ho nevytiahol. Títo traja mladí ľudia spolu nekomunikovali. Pravdepodobne sa vôbec nepoznali, a predsa mali v tej chvíli čosi spoločné. Využívali možnosť počúvať hudbu, niečo, čo som počas svojho výskumu videla oveľa častejšie, ako to, že niekto číta knihu alebo časopis. Mobil ako elektronická hra Raz v zime, cestou v autobuse, som mala príležitosť pozorovať tri dievčatá, asi žiačky základnej školy, všetky boli asi šesť- až deväťročné. Na chrbtoch mali veľké školské tašky a z jednej z nich viselo preplnené čierne plátenné vrecko, v akom si deti nosia úbory na telocvik. Všetky tri si cestu krátili hrami, ktoré sú súčasťou vybavenia mobilných telefónov. Hneď oproti zadným dverám moderných autobusov viedenskej mestskej hromadnej dopravy je štvormiestne sedadlo, ktoré je o niečo vyššie ako ostatné, lebo je priamo nad zadnými pneumatikami. Sedela som na dvojsedadle, ktoré je pred nimi. Za mnou tri školáčky, ktoré sa zhovárali o svojich mobilných telefónoch. Zaznamenala som si niekoľko poznámok a aj niekoľko ich výrokov. Tri dievčatá mali dohromady dva mobilné telefóny. Jeden z takzvanej Pink Edition, a jeden čierny vyklápací, ktorý som neskôr spoznala na reklamnom letáku v poštovej schránke. Ich rozhovor sa krútil najmä okolo hier, ktoré každý z telefónov ponúkal. Dievča, ktoré som si pre seba pomenovala Daniela, a na ktoré som dovidela najlepšie, malo v ruke telefón Nokia, oproti nej sedela druhá školáčka, nazvime ju Katrin, s mobilom Samsung. Tretie dievča, povedzme Sandra, sedela raz vedľa Daniely, raz vedľa Katrin, obzerala si oba telefóny a kládla otázky. Ponúkam krátky úryvok z rôznych komentárov a výrokov, ktoré som od nich počas ich hry počula: Daniela: Golf Tour je super. Sandra: Chceš byť muž alebo žena? Beloška alebo černoška? Vlasy? Katrin: Chcem si vybrať sama. Sandra: Ktorý level? Daniela: Nesmieš zaspať, nedávaj ju do postele! Katrin: Môžem ešte raz od začiatku? Ako to má urobiť? Daniela: Vždy sa dá začať od začiatku. Dievčatá si chvíľu vymieňali mobily a vzájomne skúšali rôzne hry. A keďže sa hrali vždy s cudzím, nie vlastným mobilom, museli si vzájomne vysvetľovať pravidlá rôznych hier, pričom to brali veľmi vážne. Nokia, ktorú mala v ruke Daniela, je rovnaký model, ako mám aj ja, preto som presne vedela, o čom hovorí. Pre moje pozorovanie to bola veľká výhoda. Hry na tomto type mobilu, s ktorými sa práve hrala, sú Canal Control, Golf Tour a Solitaire. Prvá z nich je hra, v ktorej je úlohou hráča v čo najkratšom čase postaviť z náhodných kúskov potrubia chaotický potrubný systém, a to skôr, ako sa potrubie naplní vodou. Druhá hra pozostáva, ako hovorí už názov, z virtuálneho, dvojrozmerného golfového ihriska a tretia je virtuálna verzia klasickej kartovej hry, ktorej verziu nájde každý užívateľ počítača s operačným systémom Windows v ponuke hier. Takže Danielina veta „Gold Tour je super,“ sa vzťahuje na druhú z hier zo sortimentu telefónu. Katrin potom vyzve Sandru, aby si sadla k nej, aby sa mohli spolu zahrať druhú hru. Čo však Sandra myslela svojou druhou otázkou, bolo jasné, až keď som sa opäť nazrela ponad operadlo sedadla na displej vyklápacieho mobilu. Uvidela som na ňom výrez z trojrozmernej miestnosti, kde stál malý človiečik, ktorého mohol hráč klávesnicou mobilu ovládať. Podľa všetkého išlo o hru, v ktorej sa dala virtuálne simulovať „skutočnosť“, ako napríklad v hre SIMS. To vysvetľuje, že hráč si môže pre svoju postavičku zvoliť vlastnosti ako pohlavie či farbu pokožky a vlasov. Danielina poznámka („Nedávaj ju do postele!“) nasledovala po tom, ako sa druhé dve dievčatá chystali urobiť niečo, čo by negatívne ovplyvnilo ďalší priebeh hry, konkrétne uložiť postavičku do postele, čo podľa Danielinho vysvetlenia vedie k tomu, že sa hra preruší. Katrin a Sandra sa však tejto chyby podľa všetkého už dopustili, čo zas vyvolalo otázku, či sa dá začať ešte raz od začiatku. V predchádzajúcom príklade som ukázala, ako mobilný telefón vo funkcii elektronickej hry inšpirovala skupinku troch dievčat k vzájomnej komunikácii, ktorej ťažiskom bola hra. Ďalšie pozorovanie z marca mi však ukázalo, že možný je aj úplný protiklad, totiž, že používanie elektronickej hry z ponuky mobilného telefónu môže viesť k takzvanej asymetrickej kontingencii. Tento pojem pochádza od Jonesa a Gerarda a znamená, že hráč je svojou hrou taký zaujatý, že na poznámky svojho spoločníka reaguje len pasívne a ak sám niečo povie, vždy sa to týka len hry. Koná, takpovediac, len podľa svojho vnútorného plánu a druhým prítomným človekom sa nedá ovplyvňovať. Aj teraz som sedela na štvorsedadle vedľa vchodu do kabínky vodiča, tentoraz v smere jazdy. Vedľa mňa sedeli dvaja mladí ľudia, zaradila by som ich do vekovej kategórie šestnásť až osemnásť rokov. Jeden chlapec a jedno dievča. Chlapec sedel vpravo, priamo vedľa mňa, a oproti nemu sedela jeho kamarátka. Podľa všetkého išlo len o kamarátku, nie priateľku v zmysle ľúbostného vzťahu, ako som usúdila z ich vzájomnej interakcie. Neboli si však úplne cudzí. Zdalo sa, že sa dobre poznajú, dokonca by mohli byť príbuzní. Všímala som si, ako sa dievča pokúšalo s chlapcom rozprávať, jeho pozornosť však patrila výlučne jeho mobilnému telefónu, na dievča sa takmer ani nepozeral. Keďže sedel rovno vedľa mňa, mohla som sa po očku pozerať na jeho displej. Hneď som spoznala vysúvací telefón, aký má aj moja mama, a všimla som si, že sa tiež venuje jednej z elektronických hier, ktorých je v ponuke tohto telefónu osem. Aby ľudia spolu nehovorili Prvá hra, ktorú hral, sa volá Golf Las Vegas. Možno sa mýlim, ale zdá sa, že golf patrí v mobilných telefónoch k obľúbeným hrám. Hra je akýsi minigolf uprostred luxusného kasína. Zdalo sa, že chlapec dievča počúva len na pol ucha, jej otázky poriadne nevnímal, pritom jej však pravidelne ukazoval, ako ďaleko sa v hre dostal, ba niekoľkokrát jej ukázal displej mobilu. Zdalo sa však, že dievča to zvlášť nenadchlo, vždy sa naň pozrelo bez záujmu a unudene. Mobil jej ukázal trikrát, pravdepodobne aby ju upozornil na tri rôzne aspekty hry, ale nezdalo sa, že by upútal jej pozornosť. Nasledovala chvíľa mlčania, v ktorej sa chlapec opäť intenzívne zaoberal svojím telefónom a dievča upieralo pohľad z okna. Teraz sa dal chlapec opäť do reči. Presný obsah rozhovoru som nezachytila, keďže hovoril nezreteľne a potichu, navyše jeho hlas prehlušoval zvuk idúceho autobusu. Niekoľkokrát sa mi však podarilo zachytiť slovo „mobil“, azda aj preto, že toto slovo sa pre mňa počas môjho výskumu stalo dôležité a stalo sa akýmsi „podnetom“, ktoré som istý čas dokázala začuť aj v zmesi rôznych zvukov podobne, ako sme na to zvyknutí s vlastným menom. Opäť nasledovalo ticho, keďže aj pri rozhovore dievča odpovedalo len sporadicky, a chlapec sa opäť zahĺbil do svojej hry, dievča sa striedavo dívalo z okna a obzeralo okolo seba. Trvalo to, až kým o sedem staníc neskôr nevystúpili. Za ten čas hral chlapec tri hry, spomínaný Golf Las Vegas, Forgotten Warrior, hru, kategórie takzvaných jump´n´run hier, v ktorej musí hrdina z pazúrov zlej ježibaby vyslobodiť svoju milovanú princeznú, a Canon Ball, Confederation Championship, dvojrozmerný intergalaktický pingpong. Ak vezmeme do úvahy, že základný princíp mobilného telefónu je spájať ľudí a preklenúť tak priestorové vzdialenosti, je zaujímavé pozorovať, ako, ak neexistuje vzdialenosť, ktorú by bolo treba prekonávať, sa práve tomuto komunikačnému médiu darí komunikáciu znemožniť a ľudí oddeliť, ako som ukázala na predchádzajúcom príklade. No v žiadnom prípade nechcem tvrdiť, že to tak musí byť vždy. (Pokračovanie nabudúce) Autorka je psychologička Preložila Svetlana Žuchová Písané pre www.doingculture.com