Z rodiska do cudziny a späť

Antje Rávic Strubel: Chladnější vrstvy vzduchu (Kniha Zlín, Zlín, 2008, preložila Lenka Housková) Príbeh sa odohráva vo Švédsku, v divej severskej prírode. Pri výbere jeho kulís má autor/ka k dispozícii na prvý pohľad nespočetne veľa možností. Príbeh sa môže odohrávať tu alebo o kúsok ďalej. Môže sa odohrávať aj o kúsok bližšie. Môže sa odohrávať aj v strede čiary spájajúcej „o kúsok ďalej“ a „o kúsok bližšie“. Môže sa odohrávať aj o desať centimetrov napravo od tohto stredu. Aj o desať centimetrov naľavo. Tak ako Achilles zdanlivo nikdy nedohoní korytnačku, má aj autor/ka k dispozícii nekonečné množstvo miest, na ktorých sa môže odohrávať jeho/jej príbeh. Predsa len sa miesta, ktoré si autori/ky pre svoje príbehy vyberajú, dajú istým spôsobom kategorizovať. Obľúbeným miestom je napríklad rodisko (napríklad hlavného hrdinu). Rodisko zvlášť, ak sa doň hlavný hrdina po dlhšom čase vracia, ponúka možnosť vyrozprávať dávne príbehy. Minulosť nielen rozprávať rovnako ako súčasné príbehy, ale hodnotiť ju na pozadí všetkého, čo sa stalo potom. Bilancovať, využívať nostalgiu spojenú so spomínaním. Spomeňme si napríklad na Ludvíka z Kunderovho Žertu. Rovnako obľúbené dejiská príbehov sú opaky rodísk, vzdialené a často exotické miesta. Kým rodiská sú dôverne známe, kým v rodiskách sa kondenzuje pocit domova a bezpečia, sú vzdialené miesta ohniská cudzieho, neznámeho. Na jednej strane potenciálne nebezpečného, na druhej strane otvárajúceho možnosť zmeny. Kým v rodiskách má (hlavný hrdina) tendenciu vracať sa do starých koľají, opakovať zabehané a známe vzorce myslenia a správania, ponúkajú vzdialené miesta príležitosť zmeniť sa, nájsť nový životný štýl v najširšom zmysle, nové hodnoty, nový život. Najrukolapnejším príkladom sú dobrodružné príbehy stroskotancov odkázaných na život na opustenom ostrove. Takáto kategorizácia potenciálnych dejísk príbehov určite nie je vyčerpávajúca, ale v premýšľaní o knihe nemeckej prozaičky Antje Rávic Strubel Chladnější vrstvy vzduchu sa od nej odrazíme. Autorka využíva jednak potenciál „exotického“ dejiska, divej severskej prírody, jednak napätie, ktoré vzniká medzi „rodiskom“ a „exotickým miestom“, na ktoré sa hlavná hrdinka Anja dostala. Anja je tridsaťročná žena, ktorá odchádza z nemeckého malomesta Halberstadtu (hádam nie je náhoda, že si autorka volí názov mesta, ktorý v preklade znamená „Polo-mesto“), a pracuje v detskom tábore. Švédsko láka k sugestívnym opisom drsnej, divej prírody, studenej vody v jazerách, ale aj k opisom opustených domov, poloprázdnych miest s jedinou kaviarňou široko-ďaleko, i k opisom ticha a svetla. Všetci zamestnanci tábora navyše žijú v stanoch, spia vo svetroch, väčšinu dňa trávia triedením vesiel, impregnáciou stanových plachiet, pálením kartónov, rajbaním počmáraných lôpt pieskom na umývanie riadu, opravovaním kanoe. Opismi prostredia rovnako ako opismi činností protagonistov vytvára autorka sugestívnu atmosféru opustenosti a chladu, ale zároveň niečoho zemitého, pravého, „skutočného“. Na rozdiel od Anjinho „rodiska“, nemeckého Polo-mesta, kde je kaviareň Vienna, „probdělé noci ve studené kuchyni (...), prázdné lahve od piva před dveřmi bytu (...), bezdomovci před supermarketem, jimž ze soucitu postavíte vedle čepice lahev ruské vodky (...), rozlehlé kanceláře a pracovní agentury“ a hlavne ľudia, pred ktorými by Anja musela „obhajovat, kdo je“ (str. 31), musí si vo Švédsku vlastnými rukami zabezpečiť prežitie, inými slovami vlastnoručne zarobiť peniaze. Hnacou silou príbehu je tento kontrast medzi „rodiskom“ a „cudzím miestom“, lepšie povedané novým miestom, ktoré môže byť nové, len ak je cudzie. Prchavý, povrchný, ale „známy“ život „doma“ verzus pravý, naozajstný, a „nový“ život v neznámom divom prostredí. Tak ako sú doma známe ulice, domy a kaviarne, sú známi aj ľudia, ktorých na nich, v nich hrdinovia stretávajú. A tak ako sa musia na nových exotických miestach mať na pozore pred nebezpečenstvami prírody, chrániť sa pred dažďom impregnovanými pršiplášťami a v noci si obliekať svetre, musia sa mať na pozore aj pred neznámymi ľuďmi. Zamestnanci tábora sú rovnako diví a neúprosní ako švédska príroda. Zároveň však Anja stretáva ženu, ktorá je na rozdiel od povrchnosti Polo-metských polo-známostí zemitá a pravá ako švédska príroda. Kým v Halberstadte „vyhledávala vztahy na jednu noc“, „jezdila za nimi do Berlína“, ale „pokaždé se jí ty ženy, které jí při tanci připadaly tak vzrušující, už na cestě domů jevily schematické jako komparz v programu, který ji již nezajímal“ (str. 23), má záhadná žena, ktorá sa k nej pridá v tábore, „útlé lopatky, štíhlé klouby, jakoby opožděné pohyby, jen naznačené“, „všechno na ní se zdá být ohebné, zranitelné“ (str.45). Medzi Anjou unavenou polo-mestským nočným životom, jednorazovými ľúbostnými avantúrami a prázdnymi fľašami od piva a touto naivnou detinskou vílou, ktorá aj v blate a močarine nosí šaty a sandále či topánky na opätkoch, vzniká lesbický vzťah, ktorý Anja bráni pred drsnými, dravými kolegami. Autorka robí, čo môže. Volí si atraktívne prostredie, ozvláštňuje ľúbostný príbeh „ne-klasickým“ vzťahom dvoch žien, vkladá do deja „existenciálne“ zápletky (tajný príbeh Ralfa a jeho dcéry) aj tragické prvky. Keď však odhliadneme od týchto kulís, vynára sa ďalší z nespočetného množstva súčasných príbehov. Príbehov tridsaťročných ľudí. Tak ako má autork/ka pri výbere miesta k dispozícii (aspoň zdanlivo) nekonečne veľa možností, môže si voliť aj hrdinov najrôznejšieho veku. V súčasných príbehoch sa to však hemží tridsiatnikmi a šíri sa viera, že „ve třiceti už jsou výhybky jednoznačně nastaveny“ a ostáva len „úžící se okruh přátel, křivící se páteře, pravidelné návaly strachu, které přicházely z neurčitých důvodů“ (str. 36). Súčasní tridsaťroční hrdinovia zo všetkých možných západných miest a polo-miest si balia kufre a ruksaky a utekajú zo svojich rodísk na farebné exotické a neznáme miesta, aby našli niečo nové, hoci nie je jasné, čo. Nechcem tvrdiť, že všetky úteky sú zbytočné. Niekedy drastická destabilizácia systému prinesie naozaj preskupenie jeho súčastí a ich usporiadanie do novej, pre život výhodnejšej podoby. Nie je však žiadnym tajomstvom, že človek si sám seba nosí so sebou a pri každom úteku existuje riziko, že sa skôr či neskôr vráti do svojich útulných vychodených koľají, v rodisku rovnako ako v cudzine. Nakoniec, vie to aj autorka: „Z toho neutečeš, maximálně to bude melodrama. Znám to, dva, kteří se dají dohromady, chtějí vždycky všechno dělat nově, ale časem zase jenom opakují to starý a z jejich velkýho plánu zůstanou akorát oranžový zdi v dvoupokojovým bytě“ (str. 39) alebo „obsahy se stejně opakují“ (str.55). Dá sa premýšľať, či má zmysel utekať, či je lepšie hľadať nové formy dobrodružstva v rodisku, alebo si vychutnať dobrodružstvo v cudzine aspoň do chvíle, keď sa aj v dobrodružnej cudzine vrátime k osvedčenej každodennosti. Rovnako sa však dá premýšľať aj nad tým, či tento sugestívny, trochu neprirodzený príbeh prináša niečo nové, alebo je len ďalšou z nerozlíšiteľných „generačných výpovedí“.