O odcudzovaní
Pýtajú sa akejsi významnej osobnosti, ktorá je jej najobľúbenejšia kniha. Opýtaná povie a dodáva, že najradšej ju číta vo vlaku do Paríža, keď pritom popíja kávu a zajedá ju pravým francúzskym croissantom. Keď sa povie Francúzsko, vybaví sa mi čiernobiela fotografia, aká visela kedysi dávno v niektorej z kaviarní. Bola na nej terasa „typického francúzskeho“ bistra, na kovovom stolíku stáli malé šálky silného espresa a váľali sa tam noviny v drevenom držiaku. Stránky novín viali vo vetre, a vzadu, trochu rozmazané z mačacích hláv, ktorými bolo vydláždené námestie, vzlietali čiernobiele holuby. Domyslíme si, že v pozadí hrá harmonika. Odvtedy vždy, keď som bola vo Francúzsku, chcela som sa cítiť ako na tej fotografii. Keď sme vo Francúzsku, chceme sa cítiť ako v nespočetných francúzskych filmoch a francúzskych knihách. Sme sklamaní, ak je svet farebný, lebo všetky fotografie z Francúzska sú čiernobiele. Sme sklamaní, ak námestie nedláždia mačacie hlavy. Netrúfame si dať si toast namiesto croissantu a ovocný čas namiesto silnej kávy. Cítime imperatív stať sa súčasťou nášho vnútorného obrazu Francúzska, ako sme si ho vytvorili na základe všetkého, čo sme o Francúzsku počuli a videli. Prichádzame do Francúzska s dosť presne definovanou predstavou, čakáme, že sa potvrdí a my sa na čas staneme jej súčasťou. Nie súčasťou Francúzska, ale súčasťou svojej predstavy. Na tom by ešte nebolo nič zvláštne. Takmer o všetkom máme istú predstavu. K svetu ako takému nepristupujeme nepredpojato, niečo očakávame, a hľadáme vnemy, ktoré by naše očakávania naplnili. Zo všetkých ponúknutých vnemov si vyberáme tie, ktoré naše predstavy naplnia. Čítala som, že keď sa dvaja ľudia rozhodnú mať spolu dieťa, vstupujú do budúceho rodičovstva s istou predstavou svojich budúcich detí. Táto predstava nie je nová, formuje sa v priebehu života, prakticky od detstva. Viac-menej vedome si utvárame istý obraz svojich budúcich detí. V páre sa potom stretávajú dve niekedy viac, inokedy menej rôzne a niekedy viac, inokedy menej vedomé predstavy budúceho spoločného dieťaťa. Keď sa dieťa narodí, nie je pre rodičov celkom neznámym, novým človekom, s ktorým sa musia obaja zoznámiť. Je zrkadlom predstáv, fantázií a očakávaní rodičov. Rovnako ako Francúzsko, ak doň prídeme po prvýkrát, nie je neznámou krajinou, ale miestom, na ktoré ako na projekčnú plochu odrážame svoje predstavy a očakávania. Ak majú rodičia „šťastie“, ich dieťa sa viac-menej podobá ich očakávaniam. Napĺňa ich rokmi nadobudnutú predstavu. Niekedy to tak však nie je a dieťa sa od rodičovskej predstavy podstatne líši. Článok, ktorý tu parafrázujem, považoval za základnú úlohu rodičov vzdať sa svojich očakávaní a prijímať dieťa „také, aké je“, aj v prípade, že skutočné dieťa je celkom odlišné od obrazu dieťaťa, aký si pôvodne vysnívali. Tento fenomén je teda celkom univerzálny a prirodzený. V súčasnosti však máme k dispozícii oveľa viac informácií, na základe ktorých si môžeme vytvárať predstavy prakticky o všetkom, s čím sa stretávame. Navyše informácie sú často dosť stereotypné. Sme zahltení filmami, obrázkami, príbehmi, reklamami, pesničkami, náučnými publikáciami. Atakďalej atakďalej atakďalej. Sprostredkované informácie, ktoré by nás mali obohacovať, nám paradoxne znižujú schopnosť vlastného spontánneho zážitku. Nech by sme na dovolenke vo Francúzsku zažili čokoľvek, sklame nás, ak si neposedíme v „typickej“ francúzskej kaviarni, nedáme si „typické“ francúzske espreso s „typickým“ francúzskym croissantom. Nie sme otvorení novým vnemom a informácie, ktoré máme, nás oberajú o možnosť prežiť niečo nové. Prežiť. Nevieme, nakoľko sme schopní prežívať. Sme sklamaní, ak sa na dovolenke vo Francúzsku nestaneme postavou z francúzskeho filmu. A ak aj sedíme na „typickej“ terase „typickej“ francúzskej kaviarne, pijeme „typické“ espreso a jeme „typický“ croissant, vnímame sa skôr ako postavy zo zmesi všetkých „typicky francúzskych“ filmov, ktoré sme kedy videli. Vidíme sa čiernobielo na plátne kina. Nie sme celkom vo svojej koži, neprežívame a nezažívame, skôr ako ozajstní my sme skôr dvojrozmerné obrazy samých seba. Azda s tým súvisí aj súčasná takmer nutkavá potreba fotografovať. Digitálne fotoaparáty nás oslobodili od starosti s kinofilmami a od výdavkov za vyvolávanie fotografií. Preto každú fotografiu zvažujeme oveľa menej ako kedysi. Kým kedysi sme si na dovolenku brali niekoľko filmov a museli sme s obrázkami šetriť, môžeme dnes fotografovať takmer ustavične. Nehľadieť ani na kvalitu fotografií, stačí sa predsa pozrieť na displej a fotografiu vymazať, ak sa nám nepáči. Tvrdíme, že na fotografii chceme zachytiť atmosféru, vziať si domov kúsok genia loci miesta, ktoré fotografujeme. Podstatnejšie však je, že fotografiami rozkladáme skutočnosť na obrázky. Namiesto toho, aby sme prežívali, snažíme sa zobrazovať. Kým prežívanie je bezprostredné, je zobrazenie nástrojom odstupu. Medzi zobrazeným a obrazom je priestor, odstup. Medzi mnou na terase „typickej“ francúzskej kaviarne a fotografiou zobrazujúcou ma na terase „typickej“ francúzskej kaviarne je medzera. Na fotografii sa zo mňa stáva postava, niekto, na koho sa môžem pozerať. Na fotografii som hrdinkou príbehu o dovolenke vo Francúzsku, nie mnou na dovolenke vo Francúzsku. Na fotografii si môžem byť cudzia. Nazdávam sa, že množstvo informácií, ktoré dostávame o všetkom, s čím sa v skutočnosti stretávame, nám odcudzuje vlastné prežívanie. Pamätám sa, ako som počas študentského pobytu v USA uvidela po prvýkrát Manhattan. Siluetu Manhattanu z lode, ako som ju videla toľkokrát predtým na plagátoch, fotografiách a v úvodoch amerických aj neamerických filmov. Veľmi som sa na to tešila, ale v skutočnosti som bola pri tom pohľade sklamaná. Mala som pocit, že som to už videla nespočetne veľa ráz. Nevidela som Manhattan, videla som obrázok Manhattanu. Máme len málo možností „zažiť“ niečo „nové“, pretože existuje len veľmi málo nových vecí. Hádam aj toto je za súčasnou potrebou „extrémnych“ zážitkov, lenže aj tie „najextrémnejšie“ zážitky sa stávajú známe. Preto neprežívame. Keď by sme mali prežívať, porovnávame svoju skúsenosť s predstavami o svojej skúsenosti a snažíme sa prežívať to, čo tejto predstave zodpovedá. Pozorným skúmaním prežívania si vytvárame odstup, a prežívanie v pravom zmysle slova tak ničíme. Musíme sa zastaviť, aby sme si všetko odfotografovali. Prerušujeme kontinuitu času, vyberáme moment, ktorý ostane na fotografií. Trháme kontinuitu vnímania, vyberáme kúsok priestoru, ktorý bude na obrázku. Ustavične vytvárame medzery. Medzi tým, čo bolo pred tým, ako sme stlačili spúšť a momentov expozície, medzi tým, čo je na fotografii celkom vpravo hore, a ešte sa do záberu dostalo, a tým, čo bolo tesne vedľa, ale už na fotografii zachytené nie je, medzi nami, ktorí tu stojíme a fotografujeme sa a naším obrazom, ktorý je na fotografii. Vzniká sieť medzier, sieť stratených priestorov, ktoré si nevšímame, neberieme do úvahy, ktoré prestávajú existovať. Táto úvaha nemá riešenie. Môžeme nefotografovať, ale nemôžeme sa vyhnúť informáciám o všetkom, čo zažívame, či, lepšie povedané, čo by sme mohli potenciálne zažívať. Je údelom, že čoraz menej „prežívame“, odcudzujeme sa sami sebe, nie sme v kontakte s vlastným zážitkom. V istom zmysle nie je cesta späť, je to do istej miery daň dobe, v ktorej žijeme. Ale vari sa môžeme aspoň pokúsiť. Cítiť.
