Samota v meste (1)
Často sa hovorí a píše, že v našej kultúre, v západnom svete, ktorého sme súčasťou, žijú ľudia čoraz izolovanejšie. Čoraz viac ľudí dbá predovšetkým o vlastné potreby a nechce sa podriaďovať potrebám kohokoľvek iného. Všetci to vieme a opakuje sa to stále dokola, píše sa o tom v knihách a nakrúcajú sa o tom filmy. Nevedno prečo, ale táto vlastmosť sa pripisuje zvlášť ženám. Veľa časopisových článkov, ženských kníh, ale pomaly aj viac-menej vážnych psychologických štúdií sa venuje fenoménu „single“ žien. Tvrdí sa, že sú to ženy, ktoré sa vyšmykli z tradičného, ešte nedávno platného modelu, podľa ktorého bolo najdôležitejšie skoro sa vydať a mať dieťa. Tvrdí sa, že to sú ženy, ktoré sa venovali najskôr svojej tzv. kariére, nevydali sa, majú zrazu vyše tridsať rokov a strach, že to, čo sa im malo podariť pred desiatimi rokmi, sa im už nemusí podariť nikdy. Individuálizácia sa považuje za všeobecný jav západnej spoločnosti. Na rozdiel od napríklad spoločností ázijských, kde sa za „jednotku“ spoločnosti oveľa menej považuje „ja“ a oveľa viac „my“. Relatívne veľa sa hovorí aj o tom, že individualizácia síce so sebou prináša samostatnosť, možnosť uskutočňovať vlastné potreby, pracovať na sebe a využiť čo najlepšie svoje vlastné možnosti, nesie však zároveň riziko osamelosti a nedostatočnej väzby na pôvodné spoločenské inštitúcie (napr. cirkev, ale aj manželstvo). Inštitúcie, ktoré zároveň pomáhali ľuďom zorientovať sa, nájsť hodnoty, ktoré si človek, ak nie je ich súčasťou a na nikoho sa nespolieha, musí hľadať sám. Vyplýva z toho pocit stratenosti, nedostatku orientácie. Ale to všetko predsa vieme, a ak sme to aj nezažili na vlastnej koži, určite sme to prinajmenšom niekde čítali, počuli v televízii či v rádiu. Je to často opakovaná téma, o ktorej sa len ťažko dá povedať niečo nové. To, že osamelosť plynúca z individualizácie a zo zmien tradičných hodnôt, sa pripisuje predovšetkým ženám, však za zmienku stojí. Akoby totiž stratou tradičných hodnôt spoločnosti utrpeli skôr ony. O osamelosti mužov sa vie oveľa menej, človek by si takmer myslel, že muži osamelí nie sú. Mužskú osamelosť ešte ako-tak reflektujú niektoré súčasné romány, resp. istý typ súčasných románov, v ktorých je hlavný hrdina, klasický hlavný hrdina týchto kníh, osamelý tridsať- až štyridsaťročný muž, zvyčajne slobodný a zvyčajne nezamestnaný, ktorému sa všetko zdá zbytočné a nezmyselné, preto si ani žiaden vzťah ani prácu nehľadá a v priebehu príbehu sa len motá z miesta na miesto a pokúša sa čas, ktorý mu autor vyhradil v románe a pán Boh na svete, nejako prečkať. Muži tohto typu si však zväčša svoju samotu volia sami – často ich pocit nezmyselnosti dovedie k tomu, že – pre okolie nepochopiteľne – dajú výpoveď v zamestnaní a odídu od manželky. Na rozdiel od obrazu osamelých žien si títo muži nemyslia, že jediné východisko z ich nešťastia je nájsť si stálu partnerku a prácu – práve naopak. Títo muži vedia, že ani najexkluzívnejšia partnerka a najlukratívnejšia práca ich nezachráni pred nezmyselnosťou života. Okrem týchto literárnych hrdinov sa však osamelosť mužov reflektuje málo, resp. nereflektuje vôbec, kým žene sa pocit osamelosti priam vnucuje. Podľa modelu „single“ ženy každá žena, ktorá žije sama, svojou samotou trpí a želá si, aby sa z nej dostala, pričom spôsob, ako to urobiť, je jednoznačný. Nájsť si partnera, v ideálnom prípade sa vydať a mať dieťa. Tým sa, tvrdí sa, všetky problémy vyriešia, a žena nebude nikdy viac osamelá. Často sa píše aj o tom, ako niektoré ženy predstierajú, že im samostatný život vyhovuje, vraj tvrdia, že im vyhovuje pocit nezávislosti a všetko, čo k tomu patrí. Jedným dychom sa však dodáva, že v skutočnosti večer plačú, tajne závidia všetkým svojim vydatým kamarátkam a neželajú si nič iné, ako vzdať sa svojej samostatnosti a nezávislosti v prospech radostného a šťastného života vo dvojici. Tento model sa nám vnucuje zo všetkých strán. V akomkoľvek časopise, v každom kníhkupectve, v televíznych seriáloch a televíznych novinách sa tvrdí, že čoraz viac žien je osamelých, a nech si už hovoria čo chcú, netreba im veriť, lebo všetci predsa vieme, ako tým v skutočnosti trpia, chudery. Zároveň sa podsúva jediné možné riešenie takmer všetkých ľudských problémov – niekoho si nájsť. Každá „single“ žena odchovaná na seriáloch a článkoch v ženských časopisoch si myslí, že všetko jej nešťastie je dôsledok jej osamelosti. Stačí si takzvane „niekoho nájsť“ a z úst jej začnú vychádzať ružové bubliny, vo vlasoch bude mať už navždy sedmokrásky, nechty na nohách bude mať večne nalakované na červeno a chodiť bude už len bosá po tráve pokrytej čerstvou rannou rosou. Na všetky životné problémy existuje instantné riešenie, totiž nájsť si partnera. Väčšina príbehov o takýchto ženách sa končí vo chvíli, keď hrdinka „dosiahne svoj cieľ“ a po rôznych peripetiách, ťažkostiach, po dlhom zúfalom čakaní a mnohých neúspechoch stretáva niekoho, kto je ochotný si ju vziať. Len veľmi málo takýchto príbehov zobrazuje aj to, čo sa deje potom. V týchto výnimočných prípadoch sa potom ukáže, že daný partner nie je to, čo si o ňom hrdinka myslela, má isté nedostatky, na ktoré sa nedalo na prvý pohľad prísť. Zvyčajne sa skôr či neskôr vynorí iný kandidát, ktorý takéto nedostatky nemá, a tak sa pôvodný „pravý“ partner ukáže byť len okľukou na ceste k skutočnému „pravému“ partnerovi. Riešenie teda ostáva rovnaké, nájsť si partnera, takzvane „niekoho si nájsť“, len ten „niekto“ je niekto iný, ako hrdinka na prvý pohľad predpokladala. Ženám sa podsúva model, podľa ktorého sú všetky životné problémy spôsobené neprítomnosťou partnera, resp. podľa ktorého sa pôvod všetkých životných problémov dá nájsť v neuspokojivom partnerskom živote, a v ktorom zároveň všetky životné problémy zmiznú, len čo si hrdinka dá súkromný život do poriadku. Vzniká tak akýsi kult partnerstva, ktoré si všetci želajú. Ak si ho niekto náhodou neželá, len to predstiera, v lepšom prípade len pred svetom, v horšom klame aj sám (zvyčajne však sama) seba. Rovnako ako individualizácia, je aj takýto kult romantickej lásky charakteristický pre západný svet. Rovnako, ako sa v mnohých častiach sveta nepovažuje za prioritu napĺňanie vlastných potrieb, ale v popredí sú potreby a záujmy skupiny, nech už je skupina akákoľvek, nepovažuje sa v mnohých častiach sveta romantická láska za najvyššiu hodnotu. My však pochádzame z našej kultúry, vyrástli sme a žijeme v súradniciach jej predstáv a hodnôt, ktoré sme internalizovali a považujeme ich za správne. Je to prirodzené a relativizovať ich pomôže zvyčajne len na chvíľu, rovnako, ako len na chvíľu pomôže uvedomiť si, ako africké deti hladujú, keď nám v závodnej jedálni nechutí obed. Napriek tomu je slepá viera, že „láska“ vyrieši každý problém, vari až nebezpečná. Je to, ako keď si v lete prajeme, aby prišla jeseň. Predstavujeme si, ako sa budeme brodiť suchým lístím, vlasy a dlhé šály nám budú viať vo vetre, zároveň nám však nebude zima, všetko bude zafarbené v mäkkých hnedastých tónoch a celé dni bude svietiť príjemné jesenné slnko. V skutočnosti je na jeseň sychravo, dovolenky sa skončili, stojíme na zastávke a vlhká zima nám zalieza pod nechty. A už sa nevieme dočkať, kedy príde leto, keď budeme sedieť na terasách kaviarní, popíjať veltlínske zelené, klábosiť s kamarátmi a chodiť sa kúpať. Keď však príde leto, je veľmi teplo, spotení sa tlačíme v autobuse, všetci sú odcestovaní, len my musíme chodiť do práce. A tak ďalej. Rovnako ako riešením letných problémov nie je jeseň a riešením jesenných nie je leto, nie je riešením všetkých životných starostí partnerský vzťah. Ľahko sa môže stať, že žena, ktorá – konečne – dosiahne, čo chcela a vydá sa, onedlho zistí, že väčšina jej životných problémov ostala aj po svadbe. S mozgom vymytým predstavou, že tak to predsa nemá byť, to bude chápať ako chybu svojho manžela, ktorému sa napriek jej očakávaniu nepodarilo zbaviť ju všetkej mizérie života. Usúdi, že je to chyba manžela a manželstva, takže treba hľadať iného. Takého, ktorý to dokáže. Akoby nebolo oveľa rozumnejšie si priznať, že život je jednoducho ťažký, či už ho žijem sám/sama, alebo v páre. A ak sa nám to nepáči, nesmieme sa sťažovať na partnera, ktorý s nami zatiaľ nie je, či ktorý s nami už je, a nedarí sa mu naše problémy riešiť. Neviem presne, kde sa sťažovať na ťažkosti života, tú svoju inštitúciu si musí nájsť každý sám. Kým (románoví) muži pochopili, že problémy spojené so životom sú príliš komplikované na to, aby ich vyriešil usporiadaný rodinný život, ženy to ešte, zdá sa, nevedia. Obávam sa, že sú pred mužmi o krok pozadu. (Seriál Samota v meste má opisovať mužsko-ženské interakcie, ako ich vidí autorka.)
