Rukojemnícka dráma sa skončila, oslavujme únoscov!
Tlačový zákon je schválený. Lisabonská zmluva prešla aj vďaka hlasom Strany maďarskej koalície. „Rukojemnícka dráma“ sa skončila. Rukojemník prežil, vydierači ostali potupení a ponížení. Je však predsa len zvláštne, ako tento zrejmý stav vecí interpretuje časť médií. Akoby vydierači (SDKÚ-DS, KDH) boli tí dobrí, a naopak, tí, ktorí zachránili Lisabonskú zmluvu (SMER-SD, SNS, ĽS-HZDS a SMK), zase zlí. Zdá sa, že morálka už istej časti médií vôbec nič nehovorí. Predstavme si príklad. Traja šialenci sa dohodnú, že unesú predsedu Európskej komisie Josého Barrosa a budú vydierať slovenský parlament, aby schválil povedzme tlačový zákon, podľa ktorého budú môcť beztrestne šíriť svoje antisemitské noviny. Oháňajú sa slobodou slova a odmietaním zásahov štátu do ich vlastníckych práv. Ako by povedal poslanec KDH Daniel Lipšic, vo svojej obývačke si predsa môžu hovoriť a písať, čo len chcú. A možno tiež obhajovať holokaust. Veď ich noviny sú sťa ich obývačka, tak prečo nie? Zrada alebo zodpovednosť? Predpokladajme, že jeden z týchto šialencov je libertínsky anarchista, druhý je klerikálny fašista a tretí predstaviteľ iredentistickej národnostnej menšiny. Príliš veľa ich nespája, no všetci traja chcú maximálne libertínsky tlačový zákon, aby mohli šíriť svoju nenávisť voči Židom. A všetci chcú svojím únosom vydierať parlament. Ich postoj voči unesenému Barrosovi však nie je rovnaký. Anarchista je pripravený zastreliť ho, ak parlament neustúpi. Fašista ho chce dokonca zastreliť bez ohľadu na postup parlamentu. Iba iredentista je morálne rozpoltený a nie je si istý, či smrť rukojemníka niečo vyrieši. Čo sa stane potom? Parlament neustúpi ich vydieraniu a schváli tlačový zákon, ktorý nedovoľuje šíriť antisemitizmus. V duchu hesla: s teroristami sa nevyjednáva. Vzápätí sa medzi vydieračmi strhne hádka. Iredentista nie je ochotný ďalej pokračovať v tejto zvrátenej hre, pretože vie, že ňou už nič nemôže získať. Barrosa teda svojvoľne prepustí. Libertínsky anarchista a fašista sa cítia podvedení a obviňujú iredentistu zo zrady. Ich postoj je pochopiteľný – sú to šialenci. Prekvapivý je však postoj niektorých médií. Mainstreamové médiá tento krok iredentistu takisto opisujú ako zradu a venujú sa otázke, ako len mohol takto podraziť svojich spolupáchateľov. Smutné je, že sa nikto z nich nezamyslí nad tým, že tu išlo o život rukojemníka. Nikto sa nezamyslí nad tým, že iredentista sa jediný zachoval ako charakterný človek a nebol ochotný obetovať Barrosov život za svoju partikulárnu politickú požiadavku. Na slovenskej politickej scéne sa odohrala analogická situácia. Vydierači (SDKÚ-DS, KDH a SMK) zablokovali schválenie Lisabonskej zmluvy. Ako Zeus v gréckej mytológii, „uniesli“ Európu a prostredníctvom nej chceli presadiť svoje partikulárne ciele. Podlizovali sa tlačovým médiám a obhajovali maximálnu svojvôľu novinárov. Tú, samozrejme, ako je v politike zvykom, skrývali za veľké slová ako sloboda a demokracia. Ich vydieraniu však parlament neustúpil a vydierači odrazu stáli pred otázkou, či sa majú nenávistne a iracionálne pomstiť parlamentnej väčšine a „odpáliť“ v mene sladkej pomsty celý lisabonský európsky projekt, alebo Európu ako rukojemníka prepustiť na slobodu a zachovať sa proeurópsky. Pozor na štokholmský syndróm Jedine SMK sa zachovala morálne správne a Lisabonskú zmluvu podporila. Obviňovať ju zo zrady je rovnako smiešne, ako keď osemroční chlapci rozbijú okno a jeden z nich sa prizná rodičom. Z pohľadu malých chuligánov ide o zradu. Z pohľadu rodičov však nemôže ísť o nič iné ako o prejav zodpovednosti. Pohľad dospelých je asi v tomto prípade zrelší. To však očividne nechce pochopiť istá časť médií. Aj preto okato zakrýva evidentný fakt, že SDKÚ sa v tejto kauze historicky znemožnila. O pár mesiacov sa už nikto nebude pýtať, prečo Lisabonskú zmluvu nepodporila. Tak ako sa dnes nikto nepýta KDH, prečo nehlasovalo za slovenskú ústavu v roku 1992. Pri dejinných témach históriu nezaujímajú partikulárne ciele. SDKÚ minulý týždeň vyjadrilo svoje jasné historické „nie“ Európskej únii, a tento postoj ju definitívne zdiskreditoval. Ak si to neuvedomujú niektorí súčasní novinári, určite si to uvedomia tí budúci. Historické anály sú neúprosné: Dzurinda nezahlasoval ani za Ústavu Slovenskej republiky, ani za Lisabonskú zmluvu Európskej únie. Nie je teda ani dôsledný Slovák, ani dôsledný Európan. Je iba politický oportunista. Jediné, čoho sa možno obávať, je tzv. štokholmský syndróm. Ten znamená, že rukojemník (Európa) sa citovo naviaže na svojich brutálnych únoscov (SDKÚ). A možno sa v akomsi osobnostnom kŕči podpíše pod absurdné heslo: „Rukojemnícka dráma sa skončila, oslavujme únoscov!“ Takýto scenár síce nie je v súlade so zdravým rozumom, ale nie je vylúčený. Európa možno potrebuje ešte viac brutálnych prejavov zo strany SDKÚ, aby pochopila, že „dzurindovci“ nie sú nijakí demokrati, ale obyčajní šialenci a politickí teroristi. Autorka je publicistka
