Energetická láska k Strednej Ázii
Slávnostným otvorením Domu Európy v Ašchabade sa 10. apríla 2008 skončilo šieste zasadnutie formátu „Troika EÚ – Stredná Ázia“. Hlavnou témou ministerského stretnutia bola energetika. Presnejšie, snaha Európy zaangažovať krajiny Strednej Ázie v rôznych energetických projektoch. Ak zo zorného poľa vylúčime určitú komplementárnosť, ktorá v poslednom období charakterizuje dialóg medzi EÚ a stredoázijskými krajinami, tak tým hlavným, čo nateraz priviedlo eu-rokomisárku Benitu Ferrero-Waldnerovú a ministrov zahraničných vecí Slovinska a Francúzska Dmitrija Rupela a Bernanda Kuchnera do Ašchabadu, bola, žiaľ, kampaňovitá snaha Bruselu pohnúť sa o malý kúsok dopredu v oblasti energetickej bezpečnosti Európy. Tón sa pokúsila určiť pred „domácimi“ rakúskymi novinármi B. Ferrero-Wlaldnernová, keď tvrdila, že „Turkménsko je pripravené dodávať plyn do Európy plynovodom Nabucco...“ Tento ešte neexistujúci projekt chce (za veľké peniaze) s Európou spojiť plynom obdarenú časť Strednej Ázie a obísť pritom územie Ruska. Neskôr eurokomisárka spresnila, že to vraj potvrdil aj nový prezident Turkmenistanu Gurbangula Berdymuchammedov. S „novým” mužom na čele krajiny sa snažia priateliť skoro všetci, vrátane Európy. On sa však len usmieva a ako je v Strednej Ázii bežné, nič nesľubuje. A keď náhodou niečo sľúbi, tak nič nesplní. To je tiež stredoázijská norma. Asi aj preto názor B. Ferrero-Waldnerovej v Ašchabade nik oficiálne nepotvrdil. Prezidentská tlačová agentúra Turkmenistan.ru dokonca zverejnila slová svojho prezidenta: „Turkmenistan je pripravený na tesný a široký dialóg s EÚ na rovnocennej a vzájomne výhodnej základni.“ Pretlmočné do európskej reči – prezident síce neodmietol budúce dodávky plynu Európe, ale o Nabuccu nepadlo ani slovo! A to je už iná káva. Nakoniec, existujú funkčné trasy, ktoré dnes dokážu dopraviť do Európy dostatok plynu zo Strednej Ázie. A práce na projekte iného plynovodu – Prikaspického – s priepustnosťou 45 miliónov metrov kubických za rok sú na spadnutie. Smer Taškent Po skončení rokovaní v Ašchabade Troika EÚ informovala, že čoskoro navštívi Taškent. Lenže tesne predtým sa v Bruseli uskutočnilo rokovanie, na ktorom sa členské štáty EÚ ani na tretíkrát nedohodli na revízii sankcií voči Uzbekistanu uvalených v reakcii na ľudskú apokalypsu v Andižane. Taškent patrí medzi tie hlavné mestá, ktoré Brusel pravidelne, a v predklone, oslovuje s ponukou na energetickú spoluprácu. Dokonca existuje projekt nového plynovodu z Uzbekistanu cez Turkménsko ku Kaspickému moru. To, že je zamrznutý, signalizuje, že si Taškent neželá v tejto chvíli kaziť vzťahy s Moskvou, ktorá je mu bližšia než kozmopolitný a neúprimný Brusel. Nakoniec, predaj uzbeckého plynu je nakontrahovaný a jeho prechod na svetové ceny sa dokonal. V čase, keď bola Troika EÚ v Ašchabade, Taškent oficiálne oznámil, že v roku 2009 bude predávať svoj plyn v cene 210 amerických dolárov za 1 000 metrov kubických. Na ilustráciu: predpokladá sa, že len v roku 2008 sa z náleziska Kadym-Chauzak-Šady vyťaží 2,5 miliardy metrov kubických plynu. V roku 2009 to má byť až 5,5 miliardy. Tretí do partie Predstaviteľ tretej energeticky príťažlivej krajiny regiónu, minister zahraničných vecí Kazachstanu Marat Tažin, Troike EÚ vysvetlil, prečo vlastne nemôže Astana naplniť záväzky demokratizácie politického systému krajiny. Je to súbor záväzkov, ktoré dobrovoľne sľúbil splniť na stretnutí v novembri 2007 v Madride. Lenže dnes už nemá záujem a nikomu akosi neprekáža, že sa nesplnia ani do predsedníctva Kazachstanu v OBSE v roku 2010. Ak bude Astana aspoň čiastočne energeticky lojálna a pomôže určitým objemom ropy napríklad predraženému a stále poloprázdnemu projektu ropovodu Baku-Tbilisi-Ceychan, ktorý vznikol v kanceláriách CIA, tak sa môže spoľahnúť na to, že nijaké nepríjemnosti zo strany Bruselu nehrozia. Nik to síce v Bruseli nehovorí nahlas, ale v Astane s touto tézou pracujú verejne. A Brusel ju nedementuje. V Kazachstane tak stráca na kvalite politicky aj občiansky. A zvyšok nič.... Ostatné dve energeticky (a teda aj naozaj) chudobné krajiny – Tadžikistan a Kirgizsko – sa na energetickej spolupráci s Európu určite nezúčastnia. Tadžikistan, ktorý sa ešte nespamätal z tohtoročnej zimy, dostal od Európy akože bonus vo výške 66 miliónov eur. Peniaze budú uvoľnené v roku 2010 na boj proti narkobiznisu na hraniciach s Afganistanom. Šesť vynovených hraničných priechodov by malo pomôcť „zastaviť prienik drog z Afganistanu k európskej mládeži.“ Aspoň tak to, a treba povedať, že veľmi naivne, zdôvodňovala eurokomisárka B. Ferrero-Waldnerová. No a Kirgizsko, ktoré sa od „prefláknutej“ tulipánovej revolúcie zmieta v permanentnom politickom a ekonomickom chaose, získalo prísľub, že možno dostane európsku pomoc na utilizáciu opustených uránových baní, ktoré môžu ohroziť ekologickú stabilitu v regióne. Voči Kirgizsku je to zo strany Európy nečestné a neférové. Fenomén Slovenska A teraz malá slovenská implikácia. V Kirgizsku, ako v jedinej krajine Strednej Ázie, žije aj kompaktná skupina našich predkov. V Biškeku prežil časť detstva Alexander Dubček, po ktorom je v Bratislave pomenované námestie, na ktorom sídli Národná rada Slovenskej republiky, ktorá schválila Lisabonskú zmluvu. Je novou šancou pre Slovensko. Možno aj na to, aby mohlo viac povedať do politiky EÚ voči Strednej Ázii. Pretože – aj ten plyn sa raz vyčerpá. A potom je na stole otázka čo s tým... Autor je spolupracovník týždenníka Slovo
