Aliancia neochotných
Spojené štáty a niektoré európske krajiny nemajú rovnaký názor na úlohu a budúcnosť NATO. Tentoraz si to „odniesla“ Ukrajina a Gruzínsko – ich integračné ambície padli za obeť vnútorným rozporom. Pred summitom NATO mohli Kyjev a Tbilisi stále dúfať, že získajú pozvánku do Akčného plánu členstva. To síce nie je záruka, ale je to predsieň k plnému členstvu. Hneď na úvod summitu nenechal americký prezident nikoho na pochybách, že jeho vláda ambície ďalších potenciálnych členov podporuje. Napokon, bol to politicky lacný krok – pre Busha to bolo posledné vystúpenie na takomto fóre. Voľby urobia koniec nielen s jeho administratívou, ale možno aj s vládou jeho strany. Tými „zlými“ teda muselo byť Nemecko a Francúzsko – postavili sa na čelo tých členov NATO, podľa ktorých nie je pre Gruzínsko a Ukrajinu ešte ten „správny čas“. Rozdielne predstavy Za rozdielnymi názormi nie sú len rozličné fázy politických trajektórií lídrov, ale aj rozdielne názory na význam Aliancie a jej smerovanie. Nástupom prvej Bushovej administratívy, ktorá zmenila v zahraničnej politike Clintonov selektívny multilateralizmus na otvorený unilateralizmus, nastala zložitá fáza vzťahov medzi USA a európskymi krajinami, ktoré mali zdržanlivý postoj k americkému hegemonizmu. Rozpory, ktoré sa podarilo načas zakryť vlnou solidarity v „boji proti terorizmu“, naplno prepukli spolu s vojnou v Iraku. Nad NATO, ktoré si len pár rokov predtým prisvojilo úlohu svetového policajta, sa objavil otáznik. Členovia sa nedokázali úplne zhodnúť na definícii hrozieb, a už vôbec nie na spôsobe ako im čeliť. Spoľahlivosť „aliancií ochotných“ sa však ukázala problematická, sily USA, a najmä ochota verejnosti akceptovať ich prepínanie, sa ukázali ako vyčerpateľné, takže sa opäť začali intenzívnejšie obracať na svojich starých spojencov. Sľúbil pár kozmetických zmien na zahraničnopolitickom kurze, korekciu rétoriky a ilúziu podielu na rozhodovaní. Krajiny starej Európy uverili, že NATO môže byť brzdou na americké unilaterálne chúťky. Aj preto súhlasili s angažovaním v Afganistane – aby, paradoxne, udržali záujem USA. Problém je, že Washington má iné plány. Skúsenosť ukazuje, že noví členovia aliancie zastávajú oveľa proamerickejšie pozície než Paríž či Berlín. Stačí si spomenúť na začiatok irackej vojny, vyhlásenia Vilniuskej desiatky, slovné prestrelky medzi „starou“ a „novou“ Európou a podobne. Či už to vyplýva z hodnotovej orientácie ich politických elít, historickej skúsenosti, nedôvery v ochotu a schopnosť európskych partnerov garantovať bezpečnosť, USA nachádzajú vo vládach nových členov pre strategické bezpečnostné plány (stavba protiraketového štítu) i do takticky vytváraných koalícií (iracká vojna) ochotnejších partnerov. Aliancia im tak bude môcť slúžiť ako „rezervoár podpory“ – hoc bude málokedy dosť jednotná na to, aby bola schopná konať v skutočne dôležitých prípadoch (a v skutočne dôležitom čase), bude v nej dosť spojeneckých vlád na to, aby boli „kritici“ v menšine. A najmä, poskytne členov do „aliancií ochotných“. Vojensky pravdepodobne nepotrebných, no politicky užitočných. Zbytočne neprovokovať Motivácia potenciálnych nových členov zapojiť sa do tejto hry je jasná. Hoci Aliancia už nie je spolkom „jeden za všetkých, všetci za jedného“. No poskytuje im aspoň zdanie bezpečnostných záruk a pre politické elity je „formálnym osvedčením“ prijatia do „demokratického sveta“. A podobne ako pri pobaltských štátoch, pri Gruzínsku a Ukrajine je silným dôvodom Rusko. S jeho rastúcou asertivitou sa zväčšujú aj obavy, že začne rozhodnejšie rekonštruovať bývalú sféru vplyvu. Práve Rusko je dôležitým faktorom. Nemecká kancelárka Angela Merkelová síce diplomaticky poznamenala, že Gruzínsko a Ukrajina nie sú pripravené na Akčný plán členstva, Francúzsko to však povedalo naplno – nebolo by to dobré pre rovnováhu síl medzi Európou a Ruskom. Rozšírenie o pobaltské krajiny muselo akceptovať pomerne pokojne, no dnes je Rusko inou krajinou. Odklad rozhodnutia o ukrajinskom a gruzínskom členstve v Akčnom pláne členstva na symbolické zasadnutie v Berlíne nie je len francúzsko-nemecký „darček“ z vďaky odchádzajúcemu Putinovi. Energetická závislosť je jedným z viacerých dôvodov, prečo sa musia snažiť zbytočne neprovokovať. Najmä, ak je to z pohľadu ich záujmov úplne zbytočné.
