Krutý debaľcevský "gordický" uzol v Minsku - prečo?

Tak musím "do diskusie" i keď som to doplnil pôvodne do blogu:

O 12:00 hod dnes nakoniec vošlo v známosť, že sa v Minsku rozhovory ukončili dohodami a od nedele 15.februára od polnoci je dohodnuté prímerie. Ešte to nie je mier, ale podľa vyhlásení troch zo štyroch zúčastnených strán je to nádejný stav na udržanie mieru. Citoval som tu Pravdu, ale, čert zober, prečo práve ja mám citovať Pravdu, išlo o to, že na konci tesne po tých 16 hodinách nakoniec prišli i predstavitelia Doneckej a Luhanskej ľudových republík a podpísali sa jedna štvorstranná dohoda a jedna dohoda medzi kyjevskou vládou a predstaviteľmi tých dvoch republík o rôznych technických otázkach prímeria. 

Napriek tomu sa však na juhovýchodnej Ukrajine ešte stále bojuje...tož uvidíme. 

V Minsku sa skončilo rokovanie o ukrajinskom konflikte. Už jeho príprava bola ostro sledovaná a tak pochopiteľne sa so záujmom aj očakával výsledok rokovania. Zdá sa, že v jednom sa všetci politici, účastní rokovania aj „prizerajúci“ zhodli – vítajú dohodu o prímerí, ale jedným dychom dávajú na poznať, že nie veľmi veria v jej naplnenie. Za všetkých by som uviedol vyjadrenie britského premiera Davida Cameróna : „Ak bude skutočné prímerie, bude samozrejme vítané. Záleží však na tom čo sa deje v teréne, nie na slovách na kuse papiera.“

Vyjadrenie britského premiera som si vybral preto, že v tomto prípade s ním jednoznačne súhlasím. Pozrime sa preto ako situácia vyzerá v teréne :

1) Ako som už uviedol rokovaniu predchádzala príprava, ktorá trvala niekoľko dní. Z toho hľadiska by som očakával z ukrajinskej strany istú zdržanlivosť, zvlášť keď Porošenko vyhlasuje, že mu v prvom rade ide o mier. Dnes 12.2. sa skončilo rokovanie, ktoré začalo už včera 11.2. a opakujem hlavným zámerom rokovania bolo dosiahnuť prímerie. Prečo potom ukrajinská strana 10.2. zahájila, v médiach dokonca označovanú ako mohutnú, ofenzívu pri Mariupole. Hľadal som ako situácia v teréne v tomto prípade vyzerá. Nenašiel som nič, len krátku správu, kde ukrajinská strana vyhlasuje, že získala údajne niekoľko dedín, čim zatlačila povstalcov viac k ruským hraniciam, druhá strana hovorí, že povstalci neustúpili a naďalej odolávajú vládnym silám.

2) V televízii, na ČT24, som sledoval záverečné vystúpenia aktérov rokovania v Minsku na živo. Teda hneď po skončení rokovania. Vo flashových správach bežala informácia z ukrajinskej strany: Ukrajinskú hranicu prekročilo 50 tankov, 40 raketometov a 40 obrnených transportérov, ktoré zrejme smerujú k Luhansku. Skutkovú pravdivosť pochopiteľne neviem posúdiť. Či však ide o skutočnosť, alebo provokáciu, ani jedno nemožno označiť ako prípravu na prímerie.

3) Pre posúdenie ukončenia konfliktu a nastoleniu aspoň prímeria na dlhšiu dobu stojí k zamysleniu aj lakonická správa : Ukrajinskú národnú gardu začne budúci mesiac trénovať približne 600 výsadkárov z USA. Podotýkam, že súčasťou Ukrajinskej národnej gardy sú aj jednotky hlásiace sa k fašizmu.

Dá sa veriť v naplnenie skončených rokovaní ?

Rád by som uveril, že sa dosiahne prímerie a postúpi sa aj k mierovému riešeniu konfliktu. Závažnosť riešenie tohto konfliktu dávno prekročila rámec Ukrajiny.  

Z pohľadu ukrajinskej moci a Západu išlo v tomto prípade o chytračenie, čo nedáva dobrý základ pre trvalý mier.

Veď bolo jasné pár mesiacov, že takéto obkľúčenie v Debaľceve hrozí. Ukrajinská moc sa ho ale nechcela vzdať a naopak sústredila tam veľké sily, zbrane, mal slúžiť ako nástupný priestor pre útok a rozdelenie oboch republík. Keby sa to bolo stalo, Západ by určite neprosil o mier,ale kládol ultimáta. Keď sa však ukrajinská armáda dostala do obkľúčenia, zrazu sa urýchlene vyjednával mier, zrejme aj so špekulatívnym predpokladom, že Debaľcevo zostane zamrazené, v rukách ukrajinskej armády a povstalci budú  musieť uvoľniť jeho zovretie. To potom mohli aj počas druhej svetovej vojny si sovietske jednotky alebo nemecké jednotky, keď boli drvené veľkým tlakom, vyžiadať oddych a povedať, teraz sa mesiac nebude bojovať. Pokiaľ si neoddýchneme, neupevníme obranné postavenia, nedoplníme zásoby, zbrane, vojakov.

Západ jednostranne absolútne podporuje kyjevskú moc, zdôvodňjúc to napr. aj ochranou územnej celistvosti Ukrajiny. Keby bol zásadový, dalo by sa súhlasiť. Lenže podporuje nedemokratickú moc, ktorá pácha vojnové zločiny. Oligarchicky riadenú krajinu.

A Západ by dnes mal svetovej verejnosti vysvetliť, prečo v prípade Kosova postupoval presne opačne. Keď sa objavili kosovskí separatisti, ktorí zabíjali, unášali srbských policajtov a občanov a ústredná vláda chrániac suverenitu a územnú celistvosť svojej krajiny, tak Západ v prospech kosovských separatistov dokonca nasadil vojenskú silu a bombardoval Srbsko, zabíjal aj civilných obyvateľov. Toto vysvetlenie európski politici dlžia. Podľa tejto logiky by dnes totiž mal bombardovať Kyjev, aby podporil východoukrajinských povstalcov.