Liberálny poriadok je zmanipulovaný. Opravme ho teraz alebo sledujme, ako umiera.

Počet zobrazení: 3496

The Liberal Order is Rigged, Fix It Now or Watch It Wither. By Jeff D.Colgan and Robert O.Keohane.

V najnovšom čísle Foreign Affairs (May-June 2017 Issue) uverejnili článok, ktorý pomerne realisticky hodnotí problematiku globálneho poriadku. Hoci výraz „multipolárny poriadok“ sa v článku nevyskytuje, pojednáva o zmene postavenia Spojených štátov, samozrejme s obvyklou rétorikou o ich mesianistickom poslaní, čo samozrejme vôbec nekorešponduje s reálnou hegemonistickou politikou superveľmoci. Konzekutívny preklad:

Počnúc rokom 2016 sa diskusie o globálnom poriadku väčšinou obracali na jeho štruktúru a na otázku, či majú USA byť aktívnym vodcom alebo sa stiahnuť zo svojich spojenectiev a iných záväzkov. Za ostatné dva roky je zjavné, že tieto diskusie minuli kľúčový bod, totiž  že zásadné výzvy zahraničnej politiky závisia menej od problémov medzi krajinami a viac od domácej politiky, ktorá je s nimi spätá. Toto je poučením z náhleho a prekvapujúceho návratu populizmu v západných krajinách; najmohutnejším prejavom čoho boli rozhodnutie Británie opustiť EU (Brexit) a voľba Donalda Trumpa za amerického prezidenta.

Populizmus sa dá ťažko definovať, jeho základný znak spočíva v presvedčení, že každá krajina má autentický „ľud“, ktorý je zadržovaný tajnými dohodami medzi zahraničnými silami a servilnými domácimi elitami. Populistický vodca vyhlasuje, že reprezentuje „ľud“a usiluje o oslabenie alebo zničenie inštitúcií ako zákonodarná a súdna moc, ako aj tlač, pričom odmieta vonkajšie zásahy v mene obrany národnej suverenity. Ľavicoví populisti usilujú o „vyžmýkanie bohatých“ v mene rovnosti, pravicoví populisti chcú odstrániť obmedzenia bohatstva v mene rastu. Definíciu populizmu neurčuje špecifický názor na ekonomickú distribúciu, ale viera v silného vodcu a odmietanie limitov suverenity a mocných inštitúcií. Tieto inštitúcie predstavujú základ liberálneho poriadku – OSN, EU, WTO a hlavné spojenectvá ako NATO. Prostredníctvom týchto inštitúcií poriadok riadený z Washingtonu povzbudzuje k multilaterálnej spolupráci na sporných problémoch počnúc bezpečnosťou a končiac klimatickou zmenou. Stabilita tohto poriadku odradila krajiny ako Nemecko, Japonsko, Saudská Arábia a južná Kórea od nadobudnutia jadrových zbraní. Mierotvorný aspekt liberálneho poriadku bol mimoriadnym úspechom. Tento poriadok umožnil svetový rozvoj, miliardy ľudí sa zbavili chudoby a stredné triedy sa rozmohli po celom svete. Lenže inštitúcie tohto úspešného svetového poriadku stratili spojenie s verejnosťou vo svojich krajinách. Od počiatku osemdesiatych rokov dôsledky neoliberálnych ekonomických opatrení narušili spoločenskú zmluvu, ktorá predtým zabezpečovala zásadnú politickú podporu pre poriadok. Množstvo voličov zo strednej a pracujúcej triedy v Británii, USA a inde dospeli k uzáveru, do značnej miery oprávnenému, že systém je zmanipulovaný.

My čo sme oslavovali liberálny poriadok, nesieme určitú zodpovednosť za nárast populizmu. Nevenovali sme dostatočnú pozornosť tomu, ako sa  kapitalizmus zmocnil globalizácie. Ekonomické elity sa rozhodli, že medzinárodné organizácie budú slúžiť ich záujmom a vytvorili prepojenia medzi elitami a vládami. Obyčajní ľudia boli vynechaní. Nastal čas, aby sme si to priznali a prikročili k opatreniam, ktoré môžu zachrániť liberálny poriadok než bude pozde.

Kampaň za Brexit a obnovu suverenity Británie a Trumpova kampaň boli nacionalistické čo do výrazu aj obsahu; ako keby sa dve krajiny, ktoré urobili najviac pre zavedenie liberálneho poriadku, k nemu obrátili chrbtom. Nie je žiadnym prekvapením, že to vyvolalo silné reakcie tam, kde si vážia liberálny poriadok, napríklad v Nemecku. Podľa prieskumu novín Die Welt iba 22 % Nemcov verí, že USA sú dôveryhodným spojencom, pred Trumpovým víťazstvom to bolo 59 %, ohromujúci37 %  pokles za tri mesiace. Brexit a fenomén Trump odrážajú zlom (breakdown) spoločenskej zmluvy a jadra liberálnej demokracie. Tí v trhovo založenej spoločnosti úspešní, sľúbili, že znevýhodnenie ostatných trhovými silami nezájde  príliš ďaleko. Lenže znevýhodnení stratili, čo predtým mali. Reálny priemerný príjem domácnosti u Američanov bez školského diplomu poklesol o 20 %. Dokonca aj u tých, čo majú  diplom (maturitu), ale bez vysokej školy, reálny príjem domácnosti poklesol o 24 %. Na druhej strane narástli príjmy a bohatstvo vysokoškolsky vzdelaných, priemerný príjem domácnosti o 17 %, u vyššie kvalifikovaných ešte viac. Uvedené trendy zapríčinili, že Američania žijú v odlišných svetoch (politológovia R.Putnam a M.Weir). Táto segregácia oslabila zmysel pre solidaritu v americkom občianskom živote. Napriek tomu, že moderné technológie spájajú ľudí ak nikdy predtým, odlišné spoločenské triedy sa od seba ešte viac vzdialili a odcudzili sa navzájom. Nakoľko kozmpolitným elitám sa darí príliš dobre, dospeli mnohí – často nevedomky - k uzáveru, že solidarita nie je pre dobre fungujúcu demokraciu až tak dôležitá.

Výhody z globálneh poriadku, väčšiu časť príjmu a bohatstva v ostatných desaťročiach, získali elity, ktoré sa v prevažujúcej miere nedelili so strednými a nižšími triedami. Bieli a lepšie vzdelaní Američania zaviedli alebo prijali regresívnu daňovú politiku, dohody o obchode a investíciách podporujúce korporatívny outsourcing (vysávanie zdrojov) a podfinancovanie verejného a vyššieho vzdelania. Výsledkom bolo podrývanie „zakotveného (embedded) liberalizmu“ (politológ J.Ruggie) t.j. globálneho poriadku vytvoreného slobodnými trhovými spoločnosťami, ktoré napriek tomu zachovali štáty blahobybu (welfare states) a opatrenia na pracovnom trhu, ktoré umožňujú rekvalifikáciu ľudí so zastaralými zručnosťami, kompenzácie strát z liberalizácie obchodu a oprávnenosť vlastnej dôstojnosti všetkých občanov vrátane tých, čo nie sú vysoko produktívni v hospodárskom zmysle. Elity spustili a podporovali prvú časť tejto vízie, slobodné trhy, otvorené hranice, multilateralizmus. V sedemdesiatych a ešte viac v osemdesiatych rokoch však začali podceňovať ďalšie súčasti dohody, robustnú bezpečnostnú sieť pre bojujúcich. Táto nerovnováha podryla domácu podporu pre slobodný obchod, vojenské spojenectvá a ďalšie. Účet za zlom spoločenskej zmluvy sme dostali v roku 2016 na oboch stranách Atlantiku. Dodnes mnohí pozorovatelia bagatelizujú hrozbu, ktorú tento politický posun predstavuje pre liberálny poriadok. Niektorí si myslia, že ekonomický prospech z globálnej integrácie prevažuje natoľko, že národné vlády sa prinavrátia k liberalizmu bez ohľadu na populistickú rétoriku a kampane. V skutočnosti politici zodpovedajú za volebné stimuly, hoci tieto stimuly sa zásadne líšia od dlhodobých záujmov krajiny; v ostatných rokoch  mnohí voliči nasledujú populistické odmietanie globalizácie a liberálneho poriadku. Ba čo viac, vodcovia priemyslu a akciových trhov, od ktorých by sa očakávalo, že budú brzdiť populistický zápal, namiesto toho väčšinou odobrili návrhy na nižšie dane bez sprievodnej redukcie vládnych výdavkov. Uchopenie prospechu z globalizácie na úkor stredných a pracujúcich tried môže podrývať politickú podporu pre integrované dodávateľské reťazce a emigráciu, od ktorých závisí ekonomika USA. Tento postoj pripomína francúzskych aristokratov v osemnástom storočí, keď odmietli platiť dane pričom sa vyžívali v drahých zahraničných vojenských dobrodružstvách. Mnoho rokov im to prechádzalo, pokým Francúzska revolúcia náhle nezrušila ich privilégiá. Súčasné elity riskujú urobiť podobnú chybu.

Určitý diel viny na blamáži liberálneho poriadku majú jeho obhajcovia. Politici na doporučenie akademikov formujú medzinárodné inštitúcie  na podporu kooperácie. Konajú však predpojate a väčšinou podceňujú možné riziká. Finančné firmy a vedúce korporácie požívajú v inštitúciách poriadku privilegované postavenie, pričom venujú minimálnu pozornosť záujmom pracujúcich. Pravidlá WTO požadujú otvorenosť, ale zlyhali pri opatareniach, ktoré by zmiernili dôsledky globalizácie na znevýhodnených, osobitne na pracujúcich v tradičných výrobných sektoroch v rozvinutých krajinách. Dohody o investíciách podpísané v deväťdesiatych rokoch predpokladajú provízie, ktorú korporátni právnici využívajú na podporu veľkého podnikania (big business) na úkor spotrebiteľov. Keď Čína manipuluje obchod a výmenný kurz, aby znevýhodnila triedu amerických pracujúcich, Washington rozhodol, že iné otázky v americko-čínskych vzťahoch sú dôležitejšie, a nezmohol sa na patričnú odpoveď.

Americká pracujúca trieda nemusí nevyhnutne chápať detaily globálnych obchodných dohôd, ale sledujú narastanie bohatsva  americkej elity ako aj ľudí v Číne a iných rozvojových krajinách, kým ich vlastné príjmy stagnujú alebo klesajú. Preto neprekvapuje, že mnohí súhlasia s Trumpom a s uchádzačom o prezidentskú nomináciu Demokratickej strany Bernie Sandersom, že hra bola zmanipulovaná. Veľa papiera sa popísalo ohľadom domácich príčin populistickej vzbury: rasizmus, narastajúca frustrácia vyvolaná expertmi, disfunkčné ekonomické opatrenia. Menej pozornosti sa venuje dvom zásadným faktorom pochádzajúcim z medzinárodného poriadku. Prvým faktorom je strata národnej solidarity vyvolaná koncom studenej vojny. Počas tohto konfliktu vnímanie sovietskej hrozby vyvolávalo silný zmysel oddanosti nielen medzi spojencami Washingtonu, ale aj vo vzťahu k multilaterálnym organizáciám. Sociálni psychológovia preukázali zásadný význam „inakosti“ pri formovaní identity rovnako u jednotlivcov ako u národov: ide o jasné vnímanie, kto k nám patrí a kto k nám nepatrí, čo upevňuje vzájomnú spolupatričnosť. Pád Sovietskeho zväzu odstránil „inakosť“ z americkej politickej predstavy a tým sa zredukovala sociálna kohézia v USA. Koniec studenej vojny znamenal určité politické ťažkosti pre Republikánsku stranu, ktorá bola dlhé roky baštou antikomunizmu. Keď Sovieti odišli, washingtonské elity postupne nahradili komunistov v úlohe republikánskeho strašidla. Logickým vyústením tohto vývoja je trumpizmus.

Pre Európu bol koniec studenej vojny významný z podobných príčin. Počas studenej vojny sa vodcovia Západnej Európy trvale snažili odvrátiť domáce výzvy na komunizmus a socializmus. Po roku 1989 toto už neplatí, národné vlády a úradníci v Bruseli rozšírili autoritu a rozsah Európskej únie, dokonca museli čeliť referendám, ktoré vyjadrovali opozíciu k tomuto trendu a mali poslúžiť ako varovné signály narastajúcej nespokojnosti pracujúcej triedy. Vo východnej Európe sa vyskytoval silný antisovietizmus v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch. Vyzerá to však, že sa stráca s časovým odstupom od studenej vojny. Východoeurópania bez strašidla autoritárstva komunistického razenia prenasledujúceho ich spoločnosti sa stali vnímavejšími vo vzťahu k populizmu a iným formam neliberalizmu (illiberalism). Rovnako v Európe ako v USA zmiznutie Sovietov podrylo sociálnu kohéziu a zdravý rozum pre daný účel. Druhá sila, ktorá vyvoláva nesúhlas s liberálnym poriadkom, by sa dala označiť ako „presah (overreach) multilateralizmu“.  Vzájomná závislosť (interdependencia) krajín vyžaduje, aby krajiny obmedzili svoju autonómiu, aby inštitúcie ako OSN a Svetová banka mohli uľahčovať spoluprácu a riešiť vzájomné problémy. Lenže prirodzenou snahou inštitúcií, ich vodcov a byrokracie je rozširovať vlastnú moc. Kumulatívnym efektom takto rozširovanej medzinárodnej autority  však je, že nadmerne obmedzuje suverenitu a dáva ľuďom pocit,  že zahraničné sily kontrolujú ich životy. Vzhľadom na to, že predmetné multilaterálne inštitúcie sú vzdialené a nedemokratické (bez ohľadu na ich vlastnú rétoriku), výsledkom je verejné odcudzenie (zdokumentované Kathleen McNamara). Tento výsledok sa prejaví vždy vtedy, keď multilaterálne inštitúcie konajú v záujme kozmopolitnej elity na úkor ostatných, čo sa stáva často.

Spojené štáty sa obmedzili na chabé pokusy, ako etablovať kvázi „embedded liberalism“ a aj tieto pokusy väčšinou zlyhali. Nemecko, Dánsko a Švédsko si počínali lepšie, hoci ich systémy sú tiež  pod tlakom. Washington má veľmi zlú reputáciu, keď sa pokúša formovať vládnu byrokraciu zasahujúcu hlboko do spoločnosti, americká verejnosť má oprávnené pochybnosti o týchto pokusoch. Washington by sa mal riadiť troma princípmi.  Po prvé, domáca integrácia musí byť sprevádzaná súborom domácich opatrení, ktoré umožnia všetkým hospodárskym a sociálnym triedam, aby sa podieľali na prospechu z globalizácie a to spôsobom, ktorý je vysoko transparentný pre voličov. Po druhé, medzinárodná kooperácia musí byť vyvážená vo vzťahu k národnému záujmu, aby sa zabránilo presahu, najmä ak  dochádza k použitiu vojenskej sily. Po tretie, Washington by mal vychovávať k jedinečnej americkej sociálnej identite a k národnému rozprávaniu (narrative). To si bude vyžadovať inakosť vo vzťahu k autoritárskym a neliberálnym krajinám. Posilnenie opozície USA voči neliberalizmu neznamená vynucovanie demokracie silou, ale vyžaduju si čosi viac než len príležitostnú diplomatickú kritiku krajín ako Čína a Saudská Arábia. Ústretový prezident sa môže napríklad jasne vyjadriť, že hoci USA majú záujem na spolupráci s nedemokratickými krajinami, on sám sa stotožňuje výlučne s liberálnymi demokraciami a rezervuje pre nich najužšie vzťahy. Táto forma inakosti má pomôcť vyjasniť americkú národnú identitu a budovať solidaritu. Môže sa stať, že dočasne obmedzí výhody plynúce z komerčných vzťahov. Spoločnosť však predstavuje čosi viac než len ekonomiku a prospech zo sociálnej kohézie vyváži mierne ekonomické náklady. Uvedené opatrenia predpokladajú inováciu a tvorivosť. Dobrými nápadmi sú daňové zvýhodnenia pre podnikateľov, ktorí zavádzajú pracovný výcvik pre prepustených pracovníkov a úver na daň zo zisku pre jednotlivcov. Treba sa vrátiť k týmto myšlienkam, ktoré boli nastoľované v minulosti a museli ustúpiť obchodným dohodám. Vládni úradníci by mali vyžadovať, aby každá nová obchodná dohoda bola sprevádzaná progresívnymi domácimi opatreniami na pomoc tým, čo nebudú mať z dohody prospech. Ako minimum by mal Kongres zabrániť regresívnym  daňovým škrtom. Ak napríklad Trumpova administratíva a jej spojenci v Kongrese rozhodnú o zavedení rozšírenej dane na dovoz, výnos z tejto dane by mal patriť pracujúcej triede. Jeden spôsob ako to urobiť je priamo redistribuovať výnos dane na osobu v podobe šekov pre všetky domácnosti; bohatstvo by sa rozšírilo a vytvorí sa tým politická podpora pre kombináciu ekonomickej otvorenosti a redistribúcie. Iný spôsob ako zvýhodniť pracujúcu triedu, spočíva v stimulovaní vytvárania pracovných miest prostredníctvom zníženia  zamestnaneckého daňového zaťaženia. Podobné idey sú slovom do bitky v rámci existujúceho politického prostredia v USA, plány však treba mať pripravené, aby - ak sa vyskytne politická príležitosť – boli obrancovia liberálneho poriadku pripravení.

Ťažšou úlohou bude vytvorenie národného rozprávania prostredníctvom elít naprieč ideologickým spektrom, rozprávania o to tom „kto sme“ ako prejav opozície vo vzťahu k autoritárstvu a neliberalizmu. Hlavnou prekážkou bude politika emigrácie, kde sa napätie medzi kozmopolitizmom a národnou solidaritou prejavuje najintenzívnejšie. Kozmopoliti nástoja (oprávnene) na tom, že emigranti prinášajú viac prospechu než nákladov a že strach domácich z utečencov sa často zakladá viac na predsudkoch ako  na faktoch. USA sú krajinou emigrantov a mali by pokračovať v získavaní energie a myšlienok od talentovaných novoprišelcov. Napriek tomu treba súhlasiť, že existujú určité limity, ako rýchlo môže krajina absorbovať emigrantov, čo si vyžaduje citlivé rozhodovanie o tom, ako rýchlo môžu emigranti prichádzať a koľko zdrojov má byť vynaložených na ich integráciu. Nie je nič bigotného na tom, aby sa úroveň migrácie prispôsobila schopnosti emingrantov k asimiláciu a schopnosťou spoločnosti na prispôsobenie. Stúpenci globálneho liberálneho poriadku by mali nájsť spôsob, ako nájsť v tomto smere širší národný konsenzus pri rešpektovaní významu národnej solidarity.

Globálny populizmus sa vyznačuje jasnou priamočiarou ideológiou, ktorá je určovaná húževnatosťou, nacionalizmom a nativizmom, mocným heslom „America first“. Stúpenci liberálneho poriadku ako odpoveď by mali poskytnúť podobne jednoduchú a koherentnú alternatívu, ktorá by oslovovala pracujúce triedy a neodmietala problémy, s ktorými sa potýkajú. Pre demokratov by bolo lepšou značkou „Party of Jobs“ ako  „strana narastajúceho agregátneho blahobytu vyrovnávajúca porazených v rámci obchodu“. Zavedené politické strany sa nezaobídu bez dramatickej zmeny svojho posolstva a pristupu alebo zaniknú. Práve sa stalo, že outsider ovládol Republikánsku stranu, Demokrati sú zatlačení na pobrežia. Pokiaľ ide o Európu, Britská labouristická strana sa rozkladá a tradične dominantné francúzske strany sa rozpadajú na časti. Zavedené strany aby sa prispôsobili, musia začať rámcovať svoje idey odlišným spôsobom. Progresívni sa musia naučiť hovoriť o cti, lojálnosti a poriadku spolu so slobodou a rovnosťou. Odmanipulovanie liberálneho poriadku a odvrátenie totálnej porážky zo strany populistov si od tradičných strán vyžaduje viac než iba preznačkovať svoju stranu a jej idey. Musia sformovať zásadné opatrenia, ktoré zabezpečia, aby globalizácia slúžila záujemcom z radov občanov patriacich do stredných a pracujúcich tried. Ak k takýmto zmenám nedôjde, liberálny poriadok bude chradnúť.

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984