Návrat v čase
štvrtok 05. jún 2014Pred časom, 4.februára som uverejnil blog „Kde sú dnes autori zásadných zmien v školstve?“, ktorý súvisel s pretrvávajúcimi problémami v našom školstve. Vyplýval zo zistení, ako sa (de)formovalo školstvo v nových politických pomeroch kladúcich dôraz na okamžitý prospech, zisk. A výchova ,vzdelávanie práve medzi takéto odbory ľudskej činnosti patriť nikdy nebude. Len v USA vymysleli spôsob, ako rýchle natĺcť do hláv mladých ľudí potrebný objem vedomostí pomocou hier v miestnostiach, ktoré už nie sú ani triedami, ale akési zasadačky a kde pedagóg je len iniciátor hry, ktorej výsledky závisia od spolurozhodovania všetkých zúčastnených. Zvláštne a zaujímavé.
Názory či ohlasy na blog sú ťažko zistiteľné, ale bol predsa len jeden čitateľ, ktorý mi poslal skúsenosti zo svojho vzdelávania – a to bolo v prvej polovici 20. storočia. Píše.
„Pochádzam zo zemplínskej dediny za mojich mladých čias vzdialenej len 6 kilometrov od najbližšieho autobusového a železničného spojenia. Byť učiteľom v takejto dedine možno nebolo snom pedagógov, ale na to, aké tam učitelia mali spoločenské postavenie, sa sťažovať nemohli. U občanov požívali úctu a z môjho terajšieho pohľadu ozaj zaslúžene. Nemali vysokoškolské vzdelanie, ale vedeli si poradiť s rôznymi problémami života, často i prekvapujúco úspešne. Spomínam si na to teraz v súvislosti s hanebným poznatkom, že naši vnuci nedokážu pochopiť, čo prečítali. Do školy som začal chodiť v septembri 1934, ale spomínam si možno nie na všetko metódy, ktoré v tejto súvislosti používali.
Moje prvé dojmy z prvého ročníka sa viažu na čítanie obrázkov. Tak sa začína aj teraz, ale my sme sa takto učili oveľa viac. Možno to bolo spojené s prechodom z nárečia na spisovný jazyk, ale pani učiteľka trvala na vymenovaní všetkých predmetov na obrázku a neskôr i na činnosti na ňom: svietilo slnko, tráva bola zelená, koza sa pásla, atď. S prekvapením konštatujem, že to boli prvé lekcie, ktorými nás učila porozumieť prečítanému.
Je skoro neuveriteľné, ale do piateho ročníka som nechodil. Učiteľ ušiel do čs. zahraničného vojska v Anglicku – a my? Rodičia to hodnotili, že bez školy sme zdiveli. Známky do vysvedčenia odpísal pán farár z predchádzajúceho ročníka. V šiestom ročníku už učiteľ bol a od rodičov mal právo voľne s nami nakladať. Nakladal. Po roku znova sa učiť už nebolo také jednoduché. Ťažkosti nám robili aj stredoveké dejiny. Učiteľ to vyriešil. Nariadil., že z vyloženej látky sme museli doma vypracovať krátky obsah. Často stačili len štyri vety, ale vlastné. Neodpísané z učebnice. Kontrolu robil učiteľ dôsledne. Dodnes si niektoré veci z tých čias pamätám.
V roku 1940 som nastúpil (po skúške z prvého ročníka) do druhého ročníka meštianskej školy. Písanie obsahu článkov z čítanky bolo občasné, nie sústavné. Tak to bolo až v 4. ročníku. V prvých mesiacoch sme písali obsahy z prečítaných kníh, potom už sústavne obsahy z článkov čítanky. Hodiny slovenčiny vyplňovalo čítanie obsahov nahlas. Iná kontrola nebola, ale dodržiavali sme to. O tom, že sme rozumeli prečítanému, sa nedalo pochybovať. Verím, že aplikovaním takého systému by sme sa skoro mohli odpútať od posledných miest v európskej tabuľke. Som presvedčený, že nič z toho, čo som tu uviedol, nebolo nariadené zhora, že nikto z pedagógov to nerobil pre odmenu, ale že to vyplývalo z ich záujmu pedagogicky sa uplatniť. Prechod na uvedený spôsob vyučovania by nebolo nič nové, naopak, bol by to len návrat k niečomu, čo sa po našich dedinách a mestečkách pred desiatkami rokov bežne konalo, ,učitelia učili deti učiť sa‘.“
Kto po prečítaní uvedeného začne premýšľať, prečo sa to teraz nedá, prečo zaťažovať naše úbohé deti, či sa tým nedotkneme ich detských – ľudských práv – a tiež, čo za to, za koľko, nech zabudne že tieto riadky vôbec čítal.
