Reklama

Rozpadne sa EU? Jürgen Habermas

Počet zobrazení: 2720

Známy filozof opäť vyjadril svoj názor na situáciu v EU. Vyzdvihol dvoch politikov pre ich odvahu reagovať na aktuálne problémy.  Bývalý socialista Emmanuel Macron vyhral prvé kolo prezidentských volieb vo Francúzsku, pričom so svojím hnutím En Marche! prekonal priepasť medzi pravicou a ľavicou. Sigmar Gabriel bol predsedom nemeckej SPD (uvoľnil post kandidátovi na kancelára, bývalému predsedovi EP Martinovi Schulzovi), teraz vykonáva funkciu vicekancelára a ministra zahraničných vecí. V oboch krajinách vlády zamrzli a stagnujú, napriek tlaku narastajúcich problémov len babrácky zmätkujú, neposkytujú žiadnu perspektívu na formovanie budúcnosti. Filozof vníma nedostatok politickej vôle najmä pokiaľ ide o sporné problémy, ktoré treba riešiť spoločne v Európskej únii.

Macron predstavuje pravý opak kvietizmu tých, čo by mali konať. V rámci eurozóny spolu s Gabrielom iniciovali posilnenie kooperácie medzi fiskálnymi, ekonomickými a sociálnymi politikami. Ostalo bez odozvy. Navrhovali ustanoviť ministra financií pre eurozónu a spoločný rozpočer kontrolovaný EP. Tým by sa na európskej úrovni vytvoril priestor na flexibilnú ekonomickú politiku ktorá by mohla prekonať prekážky a blokáciu užšej spolupráce medzi členskými štátmi. Ide o značné rozdiely v tempách rastu, nezamestnanosti a verejnom dlhu, najmä medzi severnými a južnými členmi monetárnej únie. Habermas požaduje konvergenciu napriek tomu, že príslušné krajiny sa od seba vzďaľujú, síce sú kohézne v politike, ale prehlbujú sa rozdiely v ekonomike. Súčasný režim úsporných opatrení má na národné ekonomiky Severu a Juhu asymetrický dopad. Odlišné skúsenosti a ich interpretácia vo verejnej sfére vyvoláva vzájomnú agresivistu a značný rozkol v eurozóne.

Iniciatívy na prekonanie tohto nebezpečného vývoja zlyhávajú inštitucionálne. Vlády členských krajín sú nútené odvodzovať svoju legitimitu od vlastnej národnej verejnosti, takže presadzovať spoločné záujmy sa im veľmi nehodí. Lenže kým nebudeme mať systém európskych politických strán, sú vlády jedinými aktérmi ktorí vôbec môžu niečo dosiahnuť. Rozširenie európskych kompetencií musí zlyhať na neochote redistribúcie dôsledkov, resp. na neochote znášať  bremená. Apel na solidaritu napríklad v Nemecku je odsúdený na neúspech, čomu napomáhajú výkriky niektorých politikov. Navyše politické elity nepriznávajú tlejúcu finančnej krízu, lebo nemajú odvahu čeliť výbušnej téme o budúcnosti Európy.

Habermas ohľadom chápania solidarity pripomína, že počnúc Francúzskou revolúciou  v začiatkoch robotníckeho hnutia sa tento termín používal skôr v politickom ako v morálnom zmysle. Solidarita nie je to isté ako dobročinnosť. Keď niekto koná solidárne, znamená to, že akceptuje určité nevýhody v rámci vlastného dlhodobého záujmu v nádeji, že ten druhý sa v podobnej situácii zachová rovnako. Filozof zdôrazňuje reciprocitu dôvery nad rámec národných hraníc, ale aj dlhodobý vlastný záujem. Nepovažuje za náhodu, že politické spory o distributívnu spravodlivosť sú výlučne národnými spormi a nedá sa o nich diskutovať širšie medzi Európanmi bez ohľadu na hranice. Napriek tomu, že títo Európania už tvoria právne spoločenstvo a väčšiny z nich sa svojím spôsobom týkajú limity peňažnej únie.

Zjednotenie Európy predstavuje dodnes elitný projekt, lebo politické elity nedokázali zainteresovať verejnosť na kvalifikovanej diskusii o alternatívnych scenároch budúcnosti. Národné populácie dokážu rozpoznať a rozhodovať o  ich vlastnom dôležitom dlhodobom záujme až potom, keď diskusia o podstatných alternatívach nebude iba na stránkach  akademických časopisov. Pod zásadnými alternatívami sa rozumie demontáž eura, návrat k menovému systému s obmedzenými výkyvmi a napokon rozhodnutie pre užšiu spoluprácu. Zhoršenie medzinárodnej politickej situácie si vyžaduje spoločný zástoj Európanov. Členské krajiny Rady Európy sú pomaly nútené prekonať národnú úzkoprsosť. Dôvody krízy a potreba užšej spolupráce:

-          Európska geopolitická situácia sa zmenila občianskou vojnou v Sýrii, krízou na Ukrajine a postupným ústupom USA z roly sily udržujúcej globálny poriadok. Aktuálne sa zdá, že sa superveľmoc bude chcieť vrátiť k internacionalizmu v zahraničnej politike, ktorý v minulosti prevládal nad izolacionizmom. Situácia z hľadiska Európy je stále menej predvídateľnou. Nehovoriac o otázkach externej bezpečnosti, ktorých význam narastá ako výsledok tlaku Trumpa na členov NATO, aby viac prispievali na obranu.

-          V strednedobom horizonte sa musíme vyrovnať s rizikom terorizmu, Európa bude musieť bojovať s dlhodobými migračnými tlakmi. Uvedené núti k užšej kooperácii.

-          Zmena vlády v USA má za následok rozkol na Západe a to nielen pokiaľ ide globálny obchod a hospodárske politiky. Narastá politický význam nacionalistických, rasistických, antiislámskych a antisemitských tendencií v kombinácii s autoritárskym vývojom v Rusku, Turecku, Egypte a ďalších krajinách. Uvedené predstavuje neočakávanú výzvu vo vzťahu k politickému a kultúrnemu sebaporozumeniu Západu. Európa sa náhle na základe svojich vlastných zdrojov cíti vrhnutá späť do úlohy defenzívneho opatrovníka liberálnych princípov čim podporuje väčšinu amerického voličstva, vytlačeného na okraj.

Tieto krízové tendencie nepredstavujú jediný dôvod naliehania na krajiny EU, aby užšie kooperovali. Možno si predstaviť prekážky voči užšej kooperácii, rovnako veľa je dôvodov na urýchlenie posunu v európskej politike.Žiadúci posun bude veľmi ťažko dosiahnuť pokiaľ neriešené krízy upevňujú pravicový populizmus a ľavicový disent. Autoritatívny nacionalizmus v Maďarsku a v Poľsku zosilnie v dôsledku absencie atraktívnej a hodnovernej pespektívy formovania Európy. A pokiaľ nevytýčime jasnú líniu, tak bilaterálne obchodné dohody s USA a v prípade Brexitu s GB odvedú európske krajiny ešte ďalej od seba.

Jediná možná odpoveď na nesmierne tlaky k dnešnému dňu sú tápavé pokusy zaviesť „Európu dvoch rýchlostí“ v oblasti vojenskej spolupráce. Habermas to vidí tak, že tento pokus je odsúdený na neúspech, pokiaľ nebude Nemecko ochotné zaviesť paralelné opatrenia na zneškodnenie tikajúcej časovanej bomby štrukturálnej nerovnováhy medzi národnými ekonomikami v eurozóne. Pokiaľ tento konflikt nebude potlačený, nebude možná kooperácia ani v iných oblastiach politiky. Ba čo viac, vágna formulácia „odlišných rýchlostí“ minula adresáta. Vôľu spolupracovať možno najskôr očakávať od štátov peňažnej únie, teda tam, kde obyvatelia vzhľadom na nástup bankovej krízy pocítili svoju vzájomnú závislosť jeden na druhom. Emanuel Macron sa vyníma z radu európskych politikov aj preto, že chce úprimne riešiť problémy, ktoré sa týkajú iba Francúzska. Nemecká vláda si svoju rolu nevybrala, lenže je práve na nej, aby sa pripojila k Francúzsku a vyvinuli iniciatívy na vytiahnutie káry z bahna. Požehnanie mať v rámci EU najviac prospechu je  zároveň prekliatím. Z historického hľadiska totiž možné zlyhanie európskeho projektu bude z dobrých dôvodov pripisované nemeckej nerozhodnosti.

Nerozhodnosť je tiež rozhodnutím, dôsledky nerozhodovania sú bez nadsázky vážne. Inštitucionalizácia užšej kooperácie v prvom rade umožňuje demokraticky ovplyvňovaťspontánne rozširovanie globálnych sietí vo všetkých smeroch, pretože politika je jediným médiom, prostredníctvom ktorého môžeme vyrokovať opatrenia na formovanie základov nášho sociálneho života. V rozpore s tým, čo tvrdí heslo Brexitu, kontrolu uvedených základov nezískame, keď sa zabetónujeme v národnej pevnosti. Práve naopak, politika musí držať krok s globalizáciou, ktorú dala do pohybu. Vzhľadom na systémové opatrenia neregulovaných trhov a narastajúcu vzájomnú závislosť v rámci stále viac a viac zintegrovanej svetovej spoločnosti, ale taktiež vzhľadom na veľkolepé možnosti ktoré sme vytvorili ako sú nie celkom zvládnuté nové digitálne procedúry na optimalizáciu ľudskéh organizmu. Musíme rozširovať priestor na možnosť demokratickej vôľovej formácie, priestor na politické  konanie a priestor na právnu reguláciu bez ohľadu na národné hranice.

(Tento článok bol napísaný ako úvod na konverzáciu medzi E.Macronom a S.Gabrielom dňa 16.marca 2017 na Hertie School of Governance v Berlíne.)

Konzekutívny preklad LADISLAV HOHOŠ.

Poznámka:

Európa stojí na križovatke, akoby si nebola celkom vedomá, akou cestou sa dať. Vydaná na milosť a nemilosť tým, čo majú jasnú predstavu, kam by ju chceli zatiahnuť. Je možno posledná príležitosť definovať europeanizmus ako príslušnosť k Európe. A zásadne riešiť otázku:  chce sa EU stať samostatným globálnym hráčom a prestať byť  príveskom superveľmoci? Počas svetovej vojny 1914-1945 zahynulo sto miliónov Európanov z politických dôvodov. Do roku 1991 boli dve časti Európy domíniami dvoch superveľmocí. To sú rany, ktorými bola ukončená hegemónia Západu. Ak má mať EU svoje miesto v multipolárnom svete, je možno posledná príležitosť vziať do vlastných rúk otázky bezpečnosti a spoločných ozbrojených síl. Analytik George Friedman pripomína, že on predpovedal rozpad EU už v roku 2008 (naozaj je tomu tak). Dnes tento rozpad považuje za hotovú vec. Jeho kniha Ohrožená Evropa práve vychádza v druhom vydaní. Ako je známe, počíta s ďalšou svetovou vojnou, ktorú USA vraj vyhrajú. Cieľom je rozložiť a priviesť k úpadku Rusko a Nemecko, prvé je zraniteľné exportom surovín, druhé exportom finálnych výrobkov, od exportu závisí ich HDP. Nehovoriac o tom, že podľa sto rokov starej geopolitickej doktríny Heartlandu nesmú USA dopustiť, aby Nemecko a Rusko spolupracovali. Úlohu klinu proti týmto dvom krajinám v americkej nemilosti má zohrať nová veľmoc Poľsko, zaťažené historickými reminiscenciami tak voči Nemcom ako aj voči Rusom (koncepciu dvoch nepriateľov vytvoril Pilsudski pred storočím, pričom aj jeho priviezli Nemci do Varšavy špeciálnym vlakom). Je to dobre premyslené, Poliaci si budú myslieť, že sú vykonávateľmi historickej spravodlivosti. Európa ako jeden z globálnych hráčov, samozrejme nie hegemón, by mohla profitovať zo svojho autonómneho postavenia a najmä vzájomne výhodných vzťahov s Ruskom aj s Čínou. Pre Rusko sa otvára trajektória modernizácie, takže potrebuje Európu možno ešte viac ako naopak. Neohrozuje a nemá žiadny rozumný dôvod ohrozovať Európu vojensky. Je nezmyselné tvrdiť, že anexia Krymu je hrozbou.  Friedman aktuálne pripomína Pilsudského plán na sanitárny kordón od Baltu po Čierne more. Vie, že v takom prípade Rusko nebude mať kde ustúpiť a preto počíta s vojnou, ktorá však nemusí skončiť tak, ako si on predstavuje. (Podobne vyvolali USA vojnu s Japonskom.) Ďalším dôvodom na vojnu by pre USA bola strata neobmedzenej tlačiarne peňazí teda postavenia dolára ako svetovej rezervnej meny. K nejakému kompromisu bude musieť dôjst, už dnes nie je USD jedinou svetovou menou. Aj stúpenci členstva v NATO vzhľadom na nové okolnosti musia uznať, že článok 12. nám a iným malým krajinám záruku bezpečnosti nedáva.

Priemer: 4.6 (9 hlasov)
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy