Tanec okolo pečeného prasiatka
utorok 03. november 2015Ľudovít Pobožný sa zapísal do histórie ako panovník, ktorého poslušnosť pápežskému stolcu bola všeobecne známa. Milostivo teda Svätá stolica prehliadala aj jeho skutky, ktoré nesvedčili o jeho úprimnej zbožnosti. Hneď na začiatku svojho panovania, len tak pre istotu, dal vypichnúť oči svojmu synovcovi, pretože by ho mohol niekedy v budúcnosti ohrozovať na tróne. Ako píše Dieter Breuers vo svojej knihe Na hradech, klášterech, v podhradí (Brána 2007), zákrok trval pridlho, obeť sa vzpierala a nôž nešikovného „chirurga“, prenikol až do mozgu a mladíka usmrtil. Po tomto svojom bezbožnom skutku sa nejaký čas kajal v kláštore, no len čo sa vymodlil zo svojho hriechu, považoval za potrebné prevychovať všetkých svojich poddaných, ktorých zdedil po Karolovi Veľkom, na bohabojných a poslušných veriacich. Takých, čo si vždy budú ctiť jeho vôľu a prikázania cirkvi svätej. Aby sa tak stalo, dal pozatvárať všetkých svojich nevlastných bratov a prikázal zničiť všetky „pohanské knihy“, ktoré tak prácne zhromaždil jeho otec. Bolo to prvé veľké spaľovanie kníh v Európe. Oheň zničil takmer všetky vynikajúce grécke i rímske diela, ako aj severogermánske ságy, na ktorých si Karol Veľký zvlášť zakladal. Niečo sa však predsa len zachránilo, a ako píše autor spomínanej knihy, zaslúžil sa o to istý opát v starom kláštore, Hrabanus Maurus.
Mohli by sme si pri tejto príležitosti zauvažovať aj o užitočnosti niektorých diel, no keďže históriu tvoria aj staré príbehy, v každom z nich možno nájsť aj nejaký odkaz do našich čias. Takým by mohol byť aj príbeh z ľudového eposu – O upečenom prasati. Oživil ho pre nás Dieter Breuers. V krátkosti z neho vyberám: Gréci sa usadili okolo veľkého stola, na ktorom ležal nádherne vypečený a voňavý divočiak. Načať ho a povyberať si najkrajšie kúsky mohol ako prvý iba najväčší hrdina – taký bol zvyk. A tak si bolo potrebné v prvom rade vyjasniť, kto je tým najväčším hrdinom. Najviac si na túto pozíciu nárokoval Cet, všeobecne považovaný za veľkého bojovníka. Ozvalo sa síce niekoľko iných bojovníkov, no ich zásluhy a skutky sa nevyrovnali Cetovej veľkosti. Až dovtedy, pokiaľ sa neozval Conall. Ja by som nezaspal ani jeden deň, ak by som nezabil niektorého tvojho ozbrojenca, vmietol mu do očí. Aby o tom presvedčil aj ostatných, vhodil pred nich useknutú hlavu veľkého bojovníka – Cetovho brata. Cet sa stiahol a ako prvý začal hodovať Conall.
Aký by mohol byť z tohto príbehu odkaz pre dnešného čitateľa? V prvom rade si všimnime to veľké, nádherne upečené a voňavé prasiatko, ktoré by sme si pri troške fantázie mohli predstaviť ako naše Slovensko. Potom si spočítajme, koľko labužníkov sa už teraz olizuje a prehĺta slinky pri predstave, že by si mohli z neho poodkrajovať tie najkrajšie kúsky. Stačí iba vyhrať voľby a víťazom bude takáto hostina dopriata. Preto tie sľuby, intrigy a útoky, preto tie výroky o vlastnej nenahraditeľnosti, múdrosti a šikovnosti našich politikov, bez ktorej sa vysoká politika nezaobíde. Celkom dobre si viem predstaviť niektorých našich politikov, ako v starej gréckej zbroji a s oštepmi v rukách tancujú okolo toho prasiatka víťazné tance. Vystihlo by ich to lepšie, ako nafúkane balóniky. No a pre tých ostatných ešte stále platí Jesenského – Pred voľbami sľuby, potom prázdne huby.