Vraj slovenská štátnosť

Pozeral som sa pred štyrmi mesiacmi na slávnosť spomínania na 20 rokov prijatia a existencie Slovenskej ústavy na začiatku septembra 2012. Vtedy som bol napísal: „Bravi, bravi, a vážení ústavní činitelia Slovenskej republiky! A ďalej som pokračoval. Tieto divadelné pokriky sa mi tlačia do klávesnice, hneď ako som sa vzdialil od obrazovky televízora, na ktorej som zhliadol galavečer pri príležitosti 20 rokov od prijatia našej Ústavy na Bratislavskom hrade.

Zmysel pripomienky vzniku Ústavy je mi jasný. Aj vystúpenia vrcholovej trojky nášho štátu boli v poriadku. Nepríjemným prekvapením a obrovským sklamaním pre mňa boli však umelecké vložky okrem poslednej Rodnej zeme. Umelci boli určite skvostní, aj ich výkony. Ale ten výber vystúpení!?! Nepripomínali sme si náhodou slovenskú Ústavu? Prečo k tomu znejú lahodné spevy, talianskeho prostáčika z malého mesta spred 150 rokov, či určite krásna spevná výmena názorov, avšak francúzskej kurtizány a mladého muža žijúceho, neviem z čoho, ale z práce rúk a umu určite nie. Azda ako pripomienka globálnej krízy? To autori programu nedokázali siahnuť do našej domácej kultúrnej pokladnice? No a zlatým klincom do našej kultúrnosti boli obdivné pokriky niektorých divákov, ktoré sú zvyčajné v hľadiskách operných scén a iných masovo-kultúrnych auditórii. Uznávam, že umelci spievať vedia, ale bravo, brava, bravi sem nepatria. Stačí len potlesk. Mne sa napríklad veľmo páčili niektoré pasáže z vystúpení niektorých politikov, boli to priam skvostné literárne dielka, ale pri ich prednese som nepočul žiadne bravo.“

Bohužiaľ, prvého januára 2013 na slávnostnom večere k dvadsiatke Slovenskej republiky sa opakovalo niečo podobné. Nepíšem, že „to isté“ preto, lebo v programe na pôde Slovenskej filharmónie (ja viem, že to bola voľakedy sýpka ešte z obdobia neslovenskej monarchie) odzneli dokonca 3 (slovom tri) skladby slovenského pôvodu od Gejzu Dusíka. A na úvod predohra Jána Levoslava Bellu. Pri jej tónoch som si najprv myslel, že minulosť sa nebude opakovať, ale mýlil som sa. Väčšinu programu tvorili skladby z polovice taliansko-francúzskeho pôvodu – nepochybujem, že výborne aj interpretované – a z druhej polovice rakúsko-uhorskej proveniencie. Žeby sme sa hrdo hlásili ku koreňom našich utláčateľov? Ešte, že medzi nimi bol aj Fero Lehár z Komárna so svojím českým otcom. Neviem, ktorý štátny „orgán“ bol objednávateľom uvedenej „nenašskej“ produkcie (nepíšem neslovenskej, lebo pripomenutie slovenskej štátnosti neznamená automaticky len „slovenskô“), ale je to neskutočne premrhaná príležitosť posilniť slovenské občianstvo. Pritom vedúce osobnosti Slovenskej republiky vo svojich príhovoroch priniesli aktuálne myšlienky a k veci, neboli to opakované príhovory pre každú slávnostnú príležitosť (ako hudba trebárs Pucciniho).

P. S. V titulkoch som si všimol dramaturgičku programu: Ildiku Schreiberovú, ktorá má domovskú príslušnosť v RTVS. Verím, že splnila zadanie objednávateľa profesionálne, preto výčitky smerujem obslužnému aparátu štátu: kedy dorastiete na svoje postavenie?!