Reklama
Reklama

Archív článkov

Vydarených nahrávok je tak málo ako pochvalných hudobných (ale najmä literár/noved/ných) recenzií. Recenzie sú zvyčajne najvydarenejšie vtedy, keď nie sú príliš (alebo radšej vôbec) pochvalné. Recenzent si zahromží, predvedie svoju vzdelanosť, popresúša sa po móle na prehliadke najnovších recenzentských modelov. Autorovi stúpne adrenalín, anonymný čitateľ sa pozabáva. Nedávno...

A teraz niečo na (pred)vianočnú nôtu! Michal Hvorecký vo svojom pravidelnom stĺpčeku oko stĺpkom v prílohe denníka SME v TV oku, píše: „Osobne by som len uvítal, keby sa nové hviezdy populárnej literatúry naozaj podarilo objaviť. Niekedy mám pocit, že asi najviac na slovenskej literárnej scéne chýba schopnosť pochváliť jeden druhého, alebo sa aspoň celkom obyčajne ľudsky...

Kadekto tu nadáva na naše milované reality šou... A pritom: akou bohatou zásobárňou slov, fráz, idiómov, filozofických bonmotov môžu tieto relácie poslúžiť! Súťažiaci z Big Brothera či VyVolených nepremeškajú ani jednu jedinú príležitosť, aby nepredviedli všetky možné, chutné i nechutné dôkazy svojej autenticity, originálnosti, neopakovateľnosti, spontánnosti, bystrosti....

Och, ešteže. Ešteže máme aj my. Ešteže aj nám sa ušlo zopár. Ušlo sa aj nám zopár samotárskych subtílnych duchov. Utiahnutých, do ústrania – kam inam. Ale tak, aby sa o tom svet pre istotu dôkladne dozvedel. Rusom sa utiahol Lev Tolstoj, našiel si Jasnú Poľanu. Francúzom zas z krajiny odtiahol na veky vekov Gauguin. Našiel si Tahiti, na ktorom zas Štefánik akosi neobsedel. To...

Juj, ako dobre, že máme na Slovensku zopár ohnivých rytierov racionalizmu. Niekto predsa musí mať jasno a poriadok vo veciach. Medzi takýchto triezvych a usporiadanych zaraďujem aj Igora Kapišinského. Prednedávnom vo svojom článku v týždenníku .týždeň opäť raz vyrazil do boja proti celosvetovej hlúposti. Boj je to vopred prehratý, ale aspoň ukážeme, že tesáky nám neotupeli....

1. Učiteľ je spiaci agent. Trpezlivo vyčkáva. Čaká na svoj priaznivý okamih. Na svoju chvíľu. Číha. Vlastne, nevedno celkom určite, či číha. Jeho striehnutie sa však číhaniu dosť podobá. Číha na svojho ideálneho žiaka. Na ideálnu chvíľu ideálneho žiaka. Nijaký žiak, nijaký okamih nie je ideálnejší než iný. Žiaci i okamihy sú buď otvo-rené alebo zatvorené. Učiteľov tiež...

Istému slovenskému vydavateľovi sa nepáčilo, keď som v jednom z nie tak dávnych Postrkotárií rypol do jeho tak trochu mimovydavateľských, literárnoskupinových aktivít. Treba hneď pripomenúť, že slovenskí vydavatelia pôvodnej tvorby sú vôbec akési priaktívni. Primnohostranní. Prajem im všetko dobré a dúfam, že ich mnohostrannosť (im) dlho vydrží. Renesančne všestranne rozvinutý...

Aj vtáčia chrípka je súčasťou kultúrneho diania. No čo je, čo je: čo sa vám nezdá? Zdá-nezdá: je to tak. Vtáčia chrípka vzala útokom rádiá, obrazovky, tlač. A to sú predsa chrliče dnešného kultúrneho rytmu. Či nie? Vtáčia chrípka je: medializovaná, tematizovaná, analyzovaná, vizualizovaná, hysterizovaná, zveličovaná, bagatelizovaná. Ja sa pridávam k táboru bagatelizárotov. Že...

No a pokiaľ ide o slovenskú knižnú kultúru, tak v tejto oblasti, sa už, myslím si, táto krajinka dopracovala do predizby (či predpeklia?) mečiaristami ohlasovaného klonu Švajčiarska. Predpoklady sú splnené, čas dozrel, treba niečo urobiť. Treba potiahnuť hranice. Medzi štyrmi kantonmi. Pretože Slovensko z hľadiska jazykovej (a teda knižnej) kultúry možno rozdeliť na kanton...

Propagandistický plátok Bushových republikánov na Slovensku – .týždeň – sa neprestáva vyznamenávať zverejňovaním naivno-demagogických exkrementov. Redaktori a novinári spomínaného plátku sa priam pretekajú v predvádzaní čo najnižšieho stupňa nezávislosti. Ale čo tu vrčím: veď im o nezávislosť vôbec nejde, nikdy ani nešlo; slastne sa oni popýšia svojou lojalitou ku...

Senzácia! Slovensko má konečne svoj literárny kabaret! Konečne? Prečo – čakalo sa naň? Zrejme áno. Zrejme niekto čakal. Tí, čo tu („v tejto krajine,“ napísal by geniálny novinár Štefan Hríb) v kabarete – aj v tom literárnom – žijú od narodenia, na nič nečakali. Nevadí, literárny kabaret je na svete a jeho chcená podobnosť so švajčiarskym dadaistickým Cabaret Voltaire asi...

Keď už armádny vedecký výskum nepotreboval technológiu, na ktorej je dnes založený internet, hodil ju masám, nech sa tešia. A nech sú potom, keď to bude potrebné, ľahšie kontrolovateľné, stopovateľné. Keď už armádny vedecký výskum nepotreboval technológiu, na ktorej je dnes založené telefonovanie z mobilov, prenechal ju masám, nech sa bavia. A nech sú potom, keď to bude...

„Už dva tisíce let se nám Ježíš mstí za to, že nezemřel na kanapi.“ E. M. Cioran 1. Neverím v posvätnosť života. A ak aj verím, tak v ňu určite neverím spôsobom, ktorý by nevyrušoval robotických ľudí obalamutených zdedenými a prijatými, no zriedkakedy dôsledne dodržiavanými mravmi. Ja však neviem veriť. Viem len vedieť alebo nevedieť. Veriť totiž znamená hazardovať a ja nemám...

Žijeme v časoch morálneho relativizmu, horekujú umelci, kresťanskí i nekresťanskí politici, konzervatívni i liberálne sa cítiaci občania. Už i tá mladá generácia, ktorá by nad takýmto horekovaním pred pár rokmi nechápavo krútila hlavou, stihla mierne zostarnúť a pridať sa k aktuálnemu horekovaniu. Mladý umelec, Ján Vasilko (1979) z Fakulty umení košickej TU, víťaz tohtoročnej...

Kým prebiehajú hádky, či je alebo nie je kultúra v kríze, a kým sa tliacha o tom, čo by mohlo a čo by nemohlo byť kultúrne, čo dopusiť a čo zas vykázať z civilizovaného sveta; ako by mala vyzerať skutočná literatúra, teda taká, ktorá nie je ani privysoká, ale ani prinízka; a kým sa debatuje o tom, či je na niečo dobrá filharmonická fidlikatúra, a kým výtvarný kritik, ale i...

Stredoví nemeckí, alebo strední nemeckí, alebo ústrední alebo ústredoví alebo po strede (das Mittwoch) túžiaci nemeckí spisovatelia zdvihli svoj hlas. Proti nezrozumiteľnosti v literatúre. Proti ikstému lúhovaniu avantgárd. Hlasy sú pozdvihnuté už aj na slovenskej dedovizni. Tu zdvihol hlas Michal Švec, že túži písať takú literatúru, ktorá by mala posolstvo. Asi morálne. Lebo...

Katolícki (a jedným vrzom aj pravicoví a konzervatívni) „myslitelia“ – mysliteľstvo sa však asi sotva dá čo aj len v úvodzovkách spomínať v jeden deň s katolicizmom, pravicovosťou a konzervativizmom – majú nový (k)anál. Ďalší plátok. Opatrili ho patetickým titulom Impulz a už prvé číslo stihli predžgať ukážkovými fašizoidno-policajtskými nehoráznosťami. Nečudo, veď v tomto...

Kritici súčasného stavu slovenskej kultúry sa často oháňajú tým, že čoraz populárnejšie reality shows sú bezduché a bezduchovné. Dovolávajú sa regulácie, kontroly, cenzúry, sankcií. Zaujímavé, že ostrá kritika zaznieva najmä z radov pravicových a katolíckych „intelektuálov“, adorujúcich (takmer) všetko západné. Zaujímavé, že jedným dychom nezabúdajú zdôrazňovať potrebu slobody...

Insitný filozof, konzervatívny zabávač, vraj politik Peter Zajac napísal, že v roku 2001 ho dnes už odstupujúci minister kultúry Rudolf Chmel nazval bláznivým radikálom. Držte ma, aby som sa nepovracal. Peter Zajac je možno bláznivý, ale za to, že sa neochvejne zastáva svojich, či už tak alebo onak diskutabilných konzervatívnych zásad slušnosti, hádam ho hneď netreba nazývať...

Som spokojný. Nežijem v takej krajine ako Béla Bé, ale v krajine rovno skvelej. Ľudia sú tu mierni, skromní, veriaci, poctiví. Najmä ich intelekt je poctivý: v sexuálnom význame použitého slova. Intelekt väčšiny tohto ľudu podtatránskeho, alebo presnejšie jeho volených predstaviteľov, je do veľkej miery ešte poctivý: rozumej panenský, neperforovaný energiou racionálneho...

Začínajúci, ale aj pokročilejší spisovatelia vo voľných chvíľach s veľkou úľubou predvádzajú svoje cnosti, cudnosti, prudérnosti, narcizmy. Svoju morálku, etické cítenie, súcit. Prednedávnom jedna takáto začínajúca, pravdepodobne spisovateľka, pre dennú tlač povedala: „Nikdy by som neponížila svoju matku, neurazila svojich priateľov a nevyzradila by som tajomstvá, ktoré mi boli...

Každá Johanidesova knižka je len ďalším konzervovaním rituálu čítania. Hoci na pozadí spisovateľových dlhočizných, priam debussyovsky lenivo sa vlniacich, skrúšene sa krútiacich, zavše enigmaticky (za)škrípajúcich viet cítiť akýsi neveľmi hlučný „morálny apel“, rozmer určitého stíchnutého, do seba silne uzavretého, jemnučko insitného filozofického pohľadu, v popredí i tak stále...