Archív článkov
Na lúkach kvitli biele margaréty ako v tangu Františka Krištofa Veselého a v domčeku obielenom svetličkou zaplakali dve dievčatká, jednovaječné dvojčatá. Nazvali ich Kvetka a Margarétka.
Mama nosila každú na jednej ruke, tu povarovala susedka, tu babka či tetka, otec fáral a mama chodila kamsi upratovať, ešte bola materská len pár týždňov....
Nosieval zelený jágerský klobúk s pierkom sojky za stuhou. Hovorili mu odmala živé striebro, bol nepolapiteľný. Najradšej mal horu, chcel byť lesníkom, no muselo by sa platiť za internát, na to v rodine so siedmimi deťmi nebolo, a tak zostal doma, vyučil sa za stolára.
Hoblík a stružliny nie je tá istá vôňa ako les v rannom opare, nie je drevo...
„V tej švajčiarskej Ženéve, rokovali tam v hnéve, v Ženéve, tam v hnéve Ševardnadze Schultz,“ spieval v Klube spisovateľov na oslave nejakých narodenín politickú častušku skvelý Vincent Šikula. To ešte stále bola studená vojna, no postupne sa otepľovalo, v Moskve už bol muž s fľakom.
Pred vilou v Reykjavíku na Islande novinári odčítali z pier...
Listovala som si v knižke spisovateľa, vysokoškolského učiteľa, mysliteľa a geniálneho prekladateľa Prišvina Jula Rybáka Z prechádzok do gelnického okolia.
Bol to môj učiteľ ruského jazyka na základnej škole, neskôr prednášal na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. Do slovenského povedomia dôsledne uvádzal meno Pavla Straussa.
...V jedno prichádzajúce leto mi až dych vyrazila blúzka vo výklade. Modro-bielo pásikavá, bavlnená, s perličkovými gombíkmi. Denne som si ju chodila obzerať, ale vedela som, že pre mňa zostane za sklom. Náš rodinný rozpočet by tých šesťdesiat korún navyše neuniesol. Moja mama musela gazdovať z jedného platu, otec už bol pochovaný.
No dočkala som...
Sedela na kamennej obrube hrobu, plisovaná tesilová sukňa nad šnurovanými poltopánkami, štrikovaný čierny sveter a niečím veľmi známa zbrázdená tvár s vencom vlasov...
Kto je to? Pozdravila som sa, ako sa v mojom kraji odjakživa zdraví: pochválen buď Ježiš Kristus. Viečka sa živo pohli, medzi mäkkými skladmi kože zažiarili tmavé oči. A mne...
V prvom ročníku matematického gymnázia prišiel do synovej triedy pán z Paríža. Jeho korene siahali do Terchovej, on sám už vyrástol v Amerike, oženil sa a so svojou manželkou Indiánkou odišli vyučovať angličtinu do Európy. A svoje štyri deti posielali do rodín v iných krajinách, aby sa naučili jazyk.
Do Bratislavy prišiel otec so synom. Žiaci...
Feri báči bol správcom ľadu. Pri novej škole už v decembri na hádzanárskom ihrisku sa celá plocha začala hadicou polievať. Glazúra pomaličky ľadovatela. Len čo mala správnu tvrdosť, Feri báči pustil z hadice ako na tortu novú tenučkú vrstvu. Polieval celú noc, kým bol mráz ostrý, okolo obeda kontroloval, či zubaté slnko nemalo priveľkú silu a či je ľad dosť tuhý, nad...
Raz v septembri, bolo už k Michalovi, chladné rána, vyrazili sme do Mostaru. Jožko Bednárik so svojimi Zelenčanmi.
V autobuse sa spievalo a my, bratislavskí, sme sa zoznamovali. Pepka Štefka Slobodová, predavačka zo zelovocu v Zelenči, volala:
„Jožo, koľko palaciniek zješ?“
A Jožko...
Teraz sa všetci trasieme, či zajtra ešte budeme, lebo Rusi ukradli Ukrajincom Krym a vtedy sa to všetko začalo. A sledujeme, kto má aký nárok na aké územie a kedy komu patrilo a komu by patriť malo. Ponad naše hlavy letia hrozné správy, človek hľadá únik. Tak si čítam Zvonenie Helenky Dvořákovej, aby mi z toho nezvonilo v ušiach viac, ako je znesiteľné. U nej každá veta...
Bolo to pred koncom školského roka, na strome broneli prvé čerešne. Môj bratranec vyliezol na samý vrch, kde už mali celkom zrelé líčka, krehký konár praskol, on aj s hrsťou prvých plodov rachol na zem. Pozbierali ho, navonok vyzeral bez ujmy, ale vnútri mal vraj „potarhane šicko“. Chirurg pán primár Režucha pozašíval toto „šicko“ a čakalo sa, čo bude.
...V kaviarni na vyvýšenom pódiu stávalo piano, vyleštený parket, na ňom sa každú sobotu tancovalo pri živej hudbe. Pod oknami mäkké boxy v červenej koži, tam sa zašívali čerstvo zamilovaní, stredom miestnosti stoly s bielymi damaskovými obrusmi a oproti oblokom vysoká kachľová pec.
Moja mama stojí pri nej, vo vlasoch hrebienky, ohrieva si chrbát...
Sto metrov od nášho domu hučala turbína. Deň čo deň, furt a furt. Turbína bola pľúcami pre môjho otca a jeho druhov, vháňala vzduch do podzemných štôlní.
Hluk z turbíny pri strojovni bol stály, nemenný, každému išiel trochu na nervy a azda iba raz, keď nastalo nečakané ticho, ozval sa v celej našej ulici krik. Baníkov zavalilo! Kto tam zostal...
Po Novom roku sa všetky ulice postupne rozvoňali kadidlom. Miništranti rozfukovali žeravý uhlík v striebornej kadidelnici na retiazke, rozháňali sa ňou, dupali po verande, otriasali sneh z galoší a rozhliadali sa, kto z rodiny je poverený zaplatiť za koledu.
Vyspevovali pri tom: „Rádujme sa, veseľme sa, v tomto novom rókú.“ Vo vybraných domoch...