Archív článkov
Nadšenie nie je nepodobné zaľúbeniu: vedomie zaplavia endorfíny a človek pocíti šťastie. Aj po rokoch naň spomína ako na stav vybočenia zo sivej (hmoty mozgovej) do všetkých farieb dúhy.
Aj v dejinách bývajú okamihy čistého citu (zaľúbenia), no i omnoho dlhšie obdobia triezvenia. Aj o jednom, aj o druhom vznikajú príbehy a rodia sa mýty. Už nikdy nikto nevie...
Vídame ich – vypreparované ženy, podobné jedna druhej, lebo prešli rovnakým skalpelom, chlapíkov vždy jemne podpitých a silne alfa samcových. Hovoria si smotánka.
A tu prišiel jeden nápadne nenápadný muž s nápadne nápaditou ženou a celé to obrátili: za smotánku vyhlásili psa!
Silvia Lispuchová je novinárka, má tú...
Jaroslava Čejku som spoznala kedysi dávno na autorskom večierku. Bolo to vo Vysokých Tatrách na Wolkrovej Polianke, vyšiel na scénu a pripomenul mi Majakovského. Výzorom i poéziou. „Oslovují mně soudruhu...“ spustil ironicky.
Zapamätala som si iba ten úvodný verš – lebo bol paradoxný v básni nabitej erotikou. Taká je aj jeho románová epopeja...
Kto je Jozef Banáš, vie každý. Veď predsa otec Adely. Ale kto je teda naozaj Jozef Banáš? Najodvážnejšie charakteristiky tohto muža sú tie anonymné. Zväčša necitovateľné.
V najnovšej knihe fejtónov Dementi jednu od JaroXYZ Jozef Banáš predsa len cituje: „... jeho meno som zaregistroval už v súvislosti s výzvou ukončiť vojnové štvanie...“, a ...
„Prehrať niekedy môže znamenať víťazstvo.“
Niet na Slovensku intelektuála, ktorý by pevnejšie a neochvejnejšie stál na tradícii a hodnotách konzervativizmu. A ktorý by vzbudzoval také vyhranené emócie: ľavicoví liberáli sa až otriasajú hnusom už len pri vyslovení jeho mena, tobôž nad jeho názormi, a – to je pozoruhodnejšie – na meno mu nevedia...