Reklama
Reklama

Archív článkov

Sedela na kamennej obrube hrobu, plisovaná tesilová sukňa nad šnurovanými poltopánkami, štrikovaný čierny sveter a niečím veľmi známa zbrázdená tvár s vencom vlasov...

Kto je to? Pozdravila som sa, ako sa v mojom kraji odjakživa zdraví: pochválen buď Ježiš Kristus. Viečka sa živo pohli, medzi mäkkými skladmi kože zažiarili tmavé oči. A mne...

V prvom ročníku matematického gymnázia prišiel do synovej triedy pán z Paríža. Jeho korene siahali do Terchovej, on sám už vyrástol v Amerike, oženil sa a so svojou manželkou Indiánkou odišli vyučovať angličtinu do Európy. A svoje štyri deti posielali do rodín v iných krajinách, aby sa naučili jazyk.

Do Bratislavy prišiel otec so synom. Žiaci...

Feri báči bol správcom ľadu. Pri novej škole už v decembri na hádzanárskom ihrisku sa celá plocha začala hadicou polievať. Glazúra pomaličky ľadovatela. Len čo mala správnu tvrdosť, Feri báči pustil z hadice ako na tortu novú tenučkú vrstvu. Polieval celú noc, kým bol mráz ostrý, okolo obeda kontroloval, či zubaté slnko nemalo priveľkú silu a či je ľad dosť tuhý, nad...

Raz v septembri, bolo už k Michalovi, chladné rána, vyrazili sme do Mostaru. Jožko Bednárik so svojimi Zelenčanmi.

V autobuse sa spievalo a my, bratislavskí, sme sa zoznamovali. Pepka Štefka Slobodová, predavačka zo zelovocu v Zelenči, volala:

„Jožo, koľko palaciniek zješ?“

A Jožko...

Bolo to pred koncom školského roka, na strome broneli prvé čerešne. Môj bratranec vyliezol na samý vrch, kde už mali celkom zrelé líčka, krehký konár praskol, on aj s hrsťou prvých plodov rachol na zem. Pozbierali ho, navonok vyzeral bez ujmy, ale vnútri mal vraj „potarhane šicko“. Chirurg pán primár Režucha pozašíval toto „šicko“ a čakalo sa, čo bude.

...

V kaviarni na vyvýšenom pódiu stávalo piano, vyleštený parket, na ňom sa každú sobotu tancovalo pri živej hudbe. Pod oknami mäkké boxy v červenej koži, tam sa zašívali čerstvo zamilovaní, stredom miestnosti stoly s bielymi damaskovými obrusmi a oproti oblokom vysoká kachľová pec.

Moja mama stojí pri nej, vo vlasoch hrebienky, ohrieva si chrbát...

Sto metrov od nášho domu hučala turbína. Deň čo deň, furt a furt. Turbína bola pľúcami pre môjho otca a jeho druhov, vháňala vzduch do podzemných štôlní.

Hluk z turbíny pri strojovni bol stály, nemenný, každému išiel trochu na nervy a azda iba raz, keď nastalo nečakané ticho, ozval sa v celej našej ulici krik. Baníkov zavalilo! Kto tam zostal...

Po Novom roku sa všetky ulice postupne rozvoňali kadidlom. Miništranti rozfukovali žeravý uhlík v striebornej kadidelnici na retiazke, rozháňali sa ňou, dupali po verande, otriasali sneh z galoší a rozhliadali sa, kto z rodiny je poverený zaplatiť za koledu.

Vyspevovali pri tom: „Rádujme sa, veseľme sa, v tomto novom rókú.“ Vo vybraných domoch...

Autor