V ére odkladanej úmrtnosti
Pred týždňom som oslávil svoje narodeniny. Dosiahol som jedno z tých mrzutých výročí, ktoré vyzerá úplne inak, ak tie číslice obrátite dolu hlavou. Aké mám šance s takýmto vekom? Sú malé, ale nie také malé ako kedysi. Nové výskumy ukazujú, koľkí z nás majú akoby 99 rokov. Odkedy som prišiel na tento svet, vstúpili sme do éry odkladanej úmrtnosti. Vek, ktorého sa priemerný človek môže dožiť, sa od môjho narodenia v celom vyspelom svete zvýšil o desať rokov. V roku 1944 to bola sedemdesiatka, ale teraz sa už blíži k osemdesiatke. Koncom vojny mohol typický osemdesiatnik očakávať, že zažije leto ešte zopárkrát, ale dnes môže aj priemerný deväťdesiatnik dúfať v rovnakú poldekádu slnečného svitu. Od roku 1850 vzrástla dĺžka života o zábavný údaj – o šesť hodín denne. V Japonsku bolo pred 30 rokmi čosi okolo tucta ľudí nad 105 rokov. Vlani ich do tohto spolku patrilo už viac ako dvetisíc. Hoci si my, Angličania, nepočíname tak dobre, ak budú veci napredovať k lepšiemu, väčšina britských detí narodených začiatkom tohto milénia sa dožije 22. storočia. O 15 rokov budú ľudia v dôchodkovom veku najpočetnejšou skupinou populácie (táto česť teraz pripadá štyridsiatnikom) a väčšina bude vyzerať a hádam sa aj cítiť mladšia ako dnes ja. Prečo taký úžasný pokrok? Medicína, zohráva svoje, ale rovnako dôležitý je aj blahobyt, ktorý vytvára klíma, strava, relax a zo všetkého najviac vzdelanie. Ľudia, ktorí vedia, že fajčenie, mastné jedlá či záhaľka sú pre nich zlé, majú tendenciu zbaviť sa týchto zlozvykov, a preto žijú dlhšie. Čím viac to ovplyvňuje spoločnosť, tým lepšie pre ňu. Nerovnosť zabíja takmer tak ako chudoba. V bohatých USA je priemerná dĺžka života nižšia ako u nás, kým Kostarika je na tom lepšie ako Veľká Británia, hoci nemá ani štvrtinu jej bohatstva na hlavu jedného obyvateľa. Vždy je tu, samozrejme, možnosť kataklizmy, ktorá by nás vrátila do doby kamennej alebo v lepšom prípade k životnému štýlu prvých farmárov, ktorých hroby ukazujú na dĺžku ich života nie viac než pár dekád. Katastrofy posledných dvoch storočí, od španielskej chrípky po 2. svetovú vojnu, náš pochod k starobe nezastavili, ale vyhliadka na jadrovú vojnu, patrične zredukovaná poslednými dohodami superveľmocí, stačí na odkrytie vrchnáka z rakvy nad budúcnosťou. V rokoch 1945 až 1968 bolo vinou skúšok atómových zbraní do atmosféry napumpované zničujúce množstvo rádioaktívneho karbónu. Pomaly sa to zastavuje, ale túto substanciu máme ešte stále uloženú v našich telesných schránkach. Nádej napriek všetkému zostáva večná. Každý deň sa u každého z nás, akokoľvek sme starí, obmieňajú miliardy buniek. Vo výsledku sme všetci mladší, ako si myslíme. Vystopovaním z rôznych tkanív by sa nám ukázalo, ako rýchlo taká obmena prebieha. Kožné bunky pretrvajú dva týždne, červené krvinky štyri mesiace a ani priemerná pečeň nedosiahne po svoje prvé narodeniny, tak rýchlo sa celá obmení. Srdce je stálejšie, ale polovica jeho buniek sa obnoví za priemerný vek, počet zmien sa vekom spomaľuje. Berúc do úvahy túto obmenu, naše telo, keď všetky orgány spriemerujeme, nebude staršie ako desaťročné. Zrazu sa na tri najbližšie dekády cítim optimistickejšie. Autor je profesor genetiky z Londýna. (Z britského denníka Daily Telegraph vybral a preložil Viliam Roth.)
