Až neuveriteľne provokujúci autor
Po novembri 1989 bol záujem o ruskú literatúru výrazne utlmený, no po krátkom čase v Čechách a po dlhšom čase aj na Slovensku sa stali ruské publikácie a ruskí autori v češtine či slovenčine opäť čímsi bežným. Jedným z vydavateľských „ťahákov“ sú aj knihy Viktora Suvorova. V českom nakladateľstve Naše vojsko v edícii Klub priateľov ruskej písomnosti vyšlo už vyše desať titulov jeho obsiahlych kníh. Na ozrejmenie treba uviesť, že Viktor Suvorov je pseudonym, pod ktorým publikuje bývalý profesionálny vyzvedač GRU (vojenskej kontrarozviedky) V. B. Rezun. V roku 1978 emigroval do Veľkej Británie, v ZSSR ho v neprítomnosti odsúdili na trest smrti. Zaoberá sa problematikou tajných služieb, Sovietskou armádou a jej špeciálnymi jednotkami (autobiograficky ladené prózy Akvárium I, Akvárium II, faktograficky ladená kniha Specnaz a romány Volba a Kontrola), históriou Veľkej vlasteneckej vojny a najmä úlohou jej rôznych osobností, najmä Stalina a ďalších vysokých vojenských činiteľov (Všechno bylo jinak, Očista, Stín vítězství, Beru svá slova zpět, Den M, Poslední republika atď.). Jeho práce vyšli už v 21 jazykoch a dosiahli miliónové náklady. Kto začal druhú svetovú vojnu? Suvorov sa na historickú problematiku pozerá z úplne iného zorného uhla, aký uplatňovala najmä staršia časť ruských historikov či publicistov, viac alebo menej schopných kriticky reflektovať obdobie sovietskej totality. Tí väčšinu jeho názorov podrobujú tvrdej až odmietavej kritike, no jeho publikáciám nemožno uprieť originalitu a značnú dávku pútavosti, ak nie až senzačnosti. Pri zdržanlivejšom pohľade na jeho knihy je však vhodnejšie až nevyhnutné používať pojem kontroverznosť. Pokúsme sa naznačiť, v čom všetkom je Suvorov až neuveriteľne provokujúci. Knihe Všechno bylo jinak dal mnohoznačný podtitul Aneb kdo začal druhou světovou válku (v origináli má kniha názov Ledokol – Ľadoborec). Snaží sa v nej na základe pôvodných prameňov, publikovaných v ZSSR od konca 20. rokov minulého storočia v bežných sovietskych periodikách, dokázať, že v totalitnom štáte sa z iniciatívy jeho vodcu všetko chystalo na útočnú vojnu, v ktorej mal Josif Stalin úmysel predbehnúť v tomto kroku Adolfa Hitlera. Poukazoval na postupný nárast počtu armád, ich rozmiestňovanie a premenu výzbroje jednotlivých zložiek ozbrojených síl na výrazne útočné zoskupenia, na jej postupnú organizáciu v zmysle útočnej stratégie, teda nie obrannej, ako to v podstate tvrdí i doteraz najoficiálnejšia časť ruskej vojenskej historiografie. Tiež píše o tom, že sa začiatkom leta 1941 rušili v pohraničnej oblasti európskej časti ZSSR obranné body, záseky, strategické zásoby sa budovali nie pre prípad obrany, ale útoku. Súčasne sa sem presúvali lietadlá do pozícií typických pre vedenie nie leteckej obrany, ale útoku. Tieto tvrdenia nepotvrdili Dmitrij Volkogonov, ani Žores a Roj Medvedevovci, autori u nás známych obsiahlych materiálov o Stalinovi a o počiatočných fázach nacistickej vojny proti ZSSR. Mladšia garnitúra ruských historikov (Mark Solonin, Vladimir Nevežin, Michail Meľťjuchov, Vladimir Bešanov, Igor Bunič) sa však k jeho koncepcii o útočných zámeroch ZSSR v júli 1941 prikláňa. Aj skúmania švédskych, fínskych, amerických a nemeckých historikov v podstate Suvorovovu koncepciu odobrujú. Odmietavo sa k nemu stavia veľmi obľúbený spisovateľ žánru fantasy Nick Perumov, ktorý sa usiluje o seriózne sformulovanie postojov k Suvorovovým názorom na základe objektívnych faktov, no aj so zohľadnením morálno-etickej roviny tohto problému vzhľadom na bolestivosť tejto témy pre obyvateľov súčasného Ruska. Podľa Perumova si také závažné témy, akými sú priebeh Veľkej vlasteneckej vojny a počínanie najvyšších činiteľov ZSSR v žiadnom prípade nezaslúži škandalizujúci a bulvárny prístup, akým sa vyznačuje väčšina Suvorovových kníh. Od Tuchačevského k Žukovovi Autor spomenutej publikácie prichádza k záveru, že Hitler predbehol Stalina v realizácii útoku na ZSSR asi o dva-tri týždne. Tieto závery najmä oficiózna časť ruských historikov nepovažuje za seriózne, no pramene a fakty v nich uvedené vzbudzujú prinajmenej pochybnosti, nútia čitateľa aspoň sa zamyslieť. Toto konštatovanie sa týka aj jeho ďalších kníh so záberom do histórie – v publikácii Očista podáva prekvapujúci, ak nie až šokujúci náhľad na tragické obdobie pre Červenú armádu, na čistky prebiehajúce od roku 1937. Slovo „čistka“ pre toto obdobie fakticky znamenalo masovú fyzickú likvidáciu podstatnej časti armádnych kádrov. Suvorov uvádza, že popravení vysokí velitelia Červenej armády ako Michail Tuchačevskij, Jona Jakir a ďalší sú neprávom glorifikovaní. Podľa neho ich likvidácia nebola takým fatálnym a tragickým omylom, ako to tvrdí aj oficiálna ruská vojenská historiografia. Vyzdvihuje iných veliteľov, o ktorých sa v podstate dodnes nič nevie. Veľa miesta venuje aj vyzdvihovanému maršalovi Georgijovi Žukovovi. Na základe dostupných dokumentov poukazuje na skutočnosť, že práve ním podpísaná smernica o zdržanlivosti voči Nemcom v prvých okamihoch útoku na Sovietsky zväz mala katastrofálne následky. Priniesla neskutočne vysoké ľudské a materiálne straty, umožnila nacistom v prvých hodinách vojny postúpiť veľmi rýchlo do hĺbky ZSSR a viesť tak bleskovú vojnu. Autor analyzuje všetky vydania Žukovových pamätí a až únavným množstvom citácií z jednotlivých vydaní poukazuje na rozpornosť uvádzaných údajov, demaskujúcich podľa Suvorova skutočné schopnosti tohto najviac oceňovaného činiteľa Červenej armády. Najslabšia stránka – fakty a údaje Neuralgickým bodom Suvorovových názorov je však už spomenutá koncepcia, že Stalin chystal útok na Európu niekedy okolo 6. až 10. júla 1941 a toto rozhodnutie sa v najvyššom vedení ZSSR prijalo už v roku 1939. Na množstve rôznych dokumentov, ale aj kopy nepriamych dôkazov je o pravdivosti svojej koncepcie hlboko presvedčený. Publikuje dokonca údaje o tom, že známa pieseň Svjačšennaja vojna bola skomponovaná vrátane slov že už pred 22. júnom 1941. Pred útokom na ZSSR boli vraj hotové i rozličné propagačné materiály, vyzývajúce na boj proti Nemcom. Uvádza aj dosť bizarné skutočnosti a analógie, napr. že vojská, sústreďované na západnej sovietskej hranici v júni 1941, čakali na lepšiu obuv, aby do Európy vstúpili náležite vystrojené. Podľa Suvorova sa to dialo na Ukrajine blízko čs. hranice aj pred 21. augustom 1968, kým vojská okupovali ČSSR. Sústredené obrovské množstvo obuvi v roku 1941 však nevyužila podľa Suvorova Červená armáda, ale padlo do rúk Nemcom, rovnako ako množstvo rôznej bojovej techniky, zbraní, výstroja a ďalších súčastí logistického zabezpečenia plánovaného útoku ZSSR na Európu. Narábanie s údajmi a faktami, či presnejšie aj s „údajmi“ a „faktami“ je najslabšou stránkou prác Suvorova, najmä v publikáciách Všechno bylo jinak a Den M. Jeho kritici ho usvedčili z toho, že priveľa údajov prekrútil, neuviedol presne, vytrhol z kontextu. Taktiež nadsadzoval údaje o kvalite a množstve sovietskej bojovej techniky, o rozličných nových zbraniach, ich časovom zavádzaní do výzbroje a o stave Červenej armády vôbec. Kritizujú ho, že viac fabuluje až konfabuluje, že v mnohom zavádza čitateľov v snahe zaujať efektnými formuláciami a bonmotmi, ktorými chce charakterizovať podstatu stalinského plánu na ovládnutie starého kontinentu, ktorý vychádzal z idey vývozu revolúcie do sveta vojenskými prostriedkami. V tomto smere je Suvorovova slabina až nehorázna, ale žiadnemu z jeho kritikov sa v úplnosti nepodarilo to podstatné – logicky a s dokumentačnou presnosťou odmietnuť, či vyvrátiť ním sformulovanú koncepciu o zámere ZSSR zaútočiť na Európu, konkrétne na Poľsko, Maďarsko, Slovensko a Rumunsko. Jedno je dnes isté a zjavné: knihy Viktora Suvorova, napísané veľmi sugestívne a populárnym štýlom, sú neobyčajne výhodným obchodným artiklom. Je v nich totiž zakomponovaná aj riadna dávka provokatívnosti a škandalóznosti, ktorá oslovuje široké čitateľské masy. Autor je spisovateľ
