Rozhodne zdravý rozum
Renomovaný americký politológ Charles Lindblom považoval za jeden z najväčších paradoxov minulého storočia to, že bežní ľudia v slobodných demokratických voľbách nesledujú svoje ekonomické záujmy a volia pravicové strany, ktoré vlastne obhajujú plutokraciu, teda nadvládu bohatých. Ešte pred tridsiatimi rokmi Lindblomov paradox nebol taký viditeľný, pretože v západnej Európe dominovala sociálnodemokratická politika. Ľudia dávali prednosť politike sociálneho štátu a solidarity. Vonkoncom to však neplatí pre posledné dve-tri dekády. Od 80. rokov minulého storočia celému svetu diktuje svojej ciele neoliberalizmus. Dôsledkom je prehlbovanie nerovnosti, chudoby a sociálnej neistoty. Pravica nás chce vyvlastniť Liberálom sa podarilo opantať chudobných bájkami o americkom sne, podľa ktorého aj ten najbiednejší robotník má šancu, aby sa stal jedného dňa kapitalistom. Úroveň života väčšiny obyvateľov sa síce neustále znižuje, no neoliberálna mytológia sa ukázala silnejšia než zdravý rozum a ľudia volia pravicu, aj keď je to proti ich vlastným záujmom. Crawford Brough Macpherson, jeden z najznámejších politických teoretikov v USA, označil za hlavnú črtu modernej spoločnosti vlastnícky individualizmus a práve túto črtu považoval za kľúčovú pri udržiavaní kapitalizmu. Individualistická kalkulácia bežných občanov by však, paradoxne, mala viesť väčšinu spoločnosti k tomu, aby podporovala politiku ľavice, pretože iba štátne prerozdelenie bohatstva im dáva šancu na zvýšenie životnej úrovne. Aj z hľadiska vlastníctva by bola ich situácia lepšia, ak by dali hlas ľavici, pretože pravica im síce zníži dane, ale súčasne im zoberie vymoženosti verejného sektora, ktoré by si vzhľadom na svoje nízke príjmy nemohli inak dovoliť. Sociálne služby, verejné zdravotníctvo, bezplatné školstvo – to všetko sú výdobytky ľavice, to všetko je tým najväčším vlastníctvom ľudí, ktorí nedisponujú veľkými majetkami. Ak by neexistoval verejný sektor, nedoplácala by na to hŕstka milionárov, ale väčšina obyvateľstva, či už chudobní ľudia, nezamestnaní alebo stredné vrstvy. Kto sa nechá klamať? Bombastické reči pravičiarov o tom, ako by nízke dane pomohli bežným ľuďom, sú tou najprízemnejšou demagógiou, akú kedy kto hlásal. Len sa pozrime do 19. storočia, ako sa žilo obyvateľom pri nízkych daniach a absencii verejného sektora. Ísť opäť touto cestou by znamenalo vrátiť sa do čias, keď ľudia nemali skutočné práva ani istoty, keď si s nimi podnikatelia mohli robiť, čo len chceli. Žili horšie ako zvieratá. Ich jedinou šancou bolo búriť sa proti kapitalizmu voľného trhu a žiadať zásahy vlády do ekonomiky. Koncom 19. storočia sa ľavici konečne podarilo vybojovať prvé zárodky sociálneho štátu. A v 20. storočí, najmä po druhej svetovej vojne, sa k sociálnej politike prihlásili všetky vyspelé spoločnosti. Postupnými krokmi štát dokázal svojim občanom zabezpečiť dôstojný život. Iracionálne pravicové dogmy sa však v 80. rokoch minulého storočia znova vrátili do hry. To, samozrejme, vyhovovalo každému, kto má na konte milióny. Ale ako mohli naletieť bežní ľudia? Ak človek zapojí zdravý rozum, veľmi rýchlo zistí, že bez sociálneho štátu je vydaný napospas trhovej džungli. Len ľavicová politika ho môže ochrániť pred neistotou, biedou a vykorisťovaním. Inej cesty niet. Zásahy do trhovej ekonomiky sú nevyhnutné nie preto, že by sa v nich ktosi samoúčelne vyžíval, ale preto, aby ľudia mohli dôstojne žiť. Sociálny štát ako soľ Mnohí namietajú, že sociálny štát niečo stojí. Určite však každý pozná reklamný slogan: nie sme takí bohatí, aby sme si mohli dovoliť kupovať lacné veci. O to isté ide aj v prípade štátu. Dane sú nevyhnutným predpokladom sociálnej politiky. Znamená to, že čím nižšie dane budú platiť vyššie príjmové vrstvy, tým menej prostriedkov bude mať štát na to, aby pomáhal bežným občanom. V západnej Európe takýto predpoklad funguje desiatky rokov a iba sociálnemu štátu vďačí starý kontinent za svoju prosperitu a vysokú životnú úroveň. Od istého času akoby však ľudia prestali používať zdravý rozum. Namiesto svojich vlastných záujmov sledujú záujmy bohatých veľkopodnikateľov. Im na sociálnom štáte nemá prečo záležať, majú dosť peňazí na to, aby si platili súkromné bezpečnostné služby, privátnu zdravotnú starostlivosť či súkromné školstvo. Lenže väčšina v každej spoločnosti sociálny štát potrebuje ako soľ a práve v demokratických voľbách môže vyjadriť, že sa už viac nenechá ohlupovať pravicovou mytológiou. Otázka znie, či pod paľbou mediálnej pravicovej propagandy dokáže ešte v slovenskej spoločnosti zvíťaziť zdravý rozum. Autor je politológ, kandiduje do NR SR za Smer-SD
