V eurovej pasci

Ani nie tak dávno európski ekonómovia zosmiešňovali svojich amerických kolegov za to, že spochybňovali múdrosť smerovania Európy k menovej únii. „Celkovo možno povedať,“ písalo sa v jednom článku, „že euru sa dosiaľ darilo oveľa lepšie, ako predpovedali mnohí americkí ekonómovia.“
Počet zobrazení: 1090
20-010-xx-ilustrcna foto-AP Photo Nikolas Giakoumidis-m.jpg

Ani nie tak dávno európski ekonómovia zosmiešňovali svojich amerických kolegov za to, že spochybňovali múdrosť smerovania Európy k menovej únii. „Celkovo možno povedať,“ písalo sa v jednom článku, „že euru sa dosiaľ darilo oveľa lepšie, ako predpovedali mnohí americkí ekonómovia.“ Uvedený článok z januára tohto roka zhrnul postoje euroskeptikov takto: „To sa nemôže stať, je to zlá myšlienka, nevydrží to.“ Nakoniec sa tak aj stalo, hoci dnes už je zrejmé, že to bola zlá myšlienka, a to presne z dôvodov, ktoré uvádzali skeptici. A pokiaľ ide o otázku, či vydrží – tá je dnes otvorená. Aby sme pochopili zmätok okolo eura, musíme hľadieť poza novinové titulky. Dnes sa všetci zameriavajú na verejný dlh, v dôsledku čoho máme dojem, že to je len jednoduchý príbeh vlád, ktoré nedokázali kontrolovať svoje výdavky. No to je len časť príbehu Grécka, ešte oveľa menej Portugalska a už vôbec nie Španielska. Najprv bolo všetko O. K. Pred troma rokmi sa nezdalo, že by sa ktorákoľvek z krajín, ktoré sa dostali do krízy, ocitla v hlbokých fiškálnych problémoch. Veď rozpočtový deficit Grécka za rok 2007 nebol v pomere k HDP vyšší ako deficity USA v polovici 80. rokov minulého storočia a Španielsko malo dokonca prebytok. A všetky tieto štáty priťahovali veľké toky zahraničného kapitálu najmä preto, lebo trhy verili, že vďaka členstvu v eurozóne sú grécke, portugalské a španielske cenné papiere bezpečnými investíciami. Potom prišla globálna finančná kríza. Kapitálové toky vyschli, výnosy padli a deficity sa prudko zvýšili. Členstvo v eurozóne, ktoré povzbudzovalo trhy k tomu, aby svojím spôsobom obľubovali krajiny v kríze, sa zmenilo na pascu. Ako vyzerá? Počas rokov lacných peňazí mzdy a ceny v štátoch zmietaných krízou rástli oveľa rýchlejšie ako v ostatných častiach Európy. Teraz, keď sa už peniaze nevalia, musia dostať výdavky opäť pod kontrolu. To je však oveľa ťažšie ako kedysi, keď mala každá krajina vlastnú menu. Vtedy sa výdavky dali dostať pod kontrolu úpravou výmenných kurzov – napr. Grécko mohlo znížiť svoje mzdy v porovnaní s nemeckými mzdami jednoducho znížením hodnoty drachmy vo vzťahu k nemeckej marke. Teraz, keď majú oba štáty rovnakú menu, jediný spôsob, ako znížiť relatívne výdavky Grécka, je určitou kombináciou nemeckej inflácie a gréckej deflácie. A keďže Berlín infláciu akceptovať nebude, nastúpi deflácia. Problémom je, že deflácia, teda klesajúce mzdy a ceny, je vždy a všade veľmi bolestivý proces. Vždy so sebou prináša dlhodobejší pokles spojený s vysokou nezamestnanosťou. Zároveň prehlbuje problémy verejného aj súkromného dlhu, pretože príjmy sa znižujú, ale daňové zaťaženie nie. A tak vznikla kríza. Čo sa stane s eurozónou? Napriek závažnosti by bola fiškálna bieda Grécka zvládnuteľná, keby jeho hospodárske vyhliadky na nasledujúce roky vyzerali aspoň trochu priaznivo. Lenže nevyzerajú. Keď agentúra Standard & Poor’s znížila rating Grécka pre jeho dlh, naznačila, že hodnota HDP v eurách by sa až do roku 2017 nemala vrátiť na úroveň z roka 2008! To znamená, že Grécko nemá nádej dostať sa z problémov. A práve toho sa euroskeptici obávali. Varovali, že vzdať sa schopnosti upravovať výmenné kurzy by znamenalo vytvárať príležitosti na budúce krízy. Až donedávna väčšina analytikov, vrátane mňa, považovala rozpad eurozóny v podstate za nemožný. Keby ktorýkoľvek štát čo len naznačil, že zvažuje odchod, vyvolal by katastrofický výber vkladov z bánk. No ak sú krajiny v kríze nútené do defaultu, budú čeliť krutým bankovým výberom tak či tak. V dôsledku toho budú musieť prijímať núdzové opatrenia, napríklad dočasné obmedzenia výberov. A to by otvorilo dvere odchodu z eurozóny. Je teda euro ohrozené? Jedným slovom: áno. Ak európski lídri nebudú konať oveľa dôraznejšie a neposkytnú Grécku dostatočnú pomoc, aby predišlo najhoršiemu, pravdepodobná bude reťazová reakcia, ktorá sa skončí s oveľa väčšou pohromou. Jastrabi striehnuci na deficity sa už pokúšajú využiť európsku krízu a prezentovať ju ako názorný príklad zla, ktoré prinášajú červené vládne čísla. No to, čo kríza naozaj vyjadruje, je nebezpečenstvo, že sa dostanete do politickej kazajky. Keď Grécko, Portugalsko a Španielsko prijali euro, ich vlády si upreli možnosť robiť niektoré zlé veci, napríklad tlačiť priveľa peňazí. Zároveň si však upreli možnosť pružne reagovať na dianie. Keď zasiahne kríza, vlády musia vedieť reagovať. To je to, na čo architekti eura zabudli. A na čo musíme my ostatní pamätať. Článok uverejnený 29. apríla 2010 v denníku The New York Times preložila Judita Takáčová, medzititulky Slovo.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984