Vlastenci a tí druhí

Za všetko asi môže Cibík chochlatý, ktorého ornitológovia pri príležitosti svojho sviatku vyhlásili za vtáka roka. Jedinou pripomienkou prezidenta k vlasteneckému zákonu bol totiž termín jeho platnosti. Bolo absurdné, aby školy v takom krátkom čase stihli nakúpiť požadované štátne symboly. A potom ten 1. apríl, známy nielen ako Deň vtákov, ale aj bláznov.
Počet zobrazení: 2156

Za všetko asi môže Cibík chochlatý, ktorého ornitológovia pri príležitosti svojho sviatku vyhlásili za vtáka roka. Jedinou pripomienkou prezidenta k vlasteneckému zákonu bol totiž termín jeho platnosti. Bolo absurdné, aby školy v takom krátkom čase stihli nakúpiť požadované štátne symboly. A potom ten 1. apríl, známy nielen ako Deň vtákov, ale aj bláznov. Predseda SNS zvyčajne trepe hlúposti, ale ak išlo v tomto prípade o dohovor medzi hlavou štátu a Smerom, mal pravdu. Ivan Gašparovič vlastenecký zákon nemohol zhodiť rovno zo stola. Dal však Robertovi Ficovi šancu na reparát po tom, čo poslanci Smeru na čele s Jánom Podmanickým návrh Jána Slotu a Rafaela Rafaja schválili so spontánnym potleskom. Novela o štátnych symboloch Násobilku a vybrané slová sa treba nadrieť. A vlastenectvo? To sa nedá nanútiť. Ani zákonom, navyše v šibeničnom termíne, len preto, aby sa to stihlo pred voľbami. No vzhľadom na to, ako chaoticky sa u nás používa slovenská zástava a znak, bolo to treba riešiť. Nie dajakou veľkohubou legislatívou, ale premyslenou novelou zákona o štátnych symboloch. Slota sa ohľadom zákonnej iniciatívy predsedu vlády najprv oháňal silnými rečami o „čistom podraze a nechutnom predvolebnom divadle“. Skrotol však po konzultácii s trojkou na kandidátke SNS Jánom Mikolajom, ktorý napokon „akýsi hybrid“ predkladal v parlamente. Vodca národniarov dnes už tvrdí, že prijatá legislatíva prebrala „minimálne 85 percent“ z vlasteneckého zákona a že dôležitý je obsah, nie forma. Takže išlo o búrku v pohári? Nie, všetko zlé je na niečo dobré. Tým, že tzv. vlastenecký zákon bol časovo nevykonateľný, podarilo z pôvodného návrhu odstrániť najkritizovanejšie sentencie. Väčšina zákonodarcov sa s uľahčením vzdala povinného skladania sľubu vernosti úradníkmi štátnej správy. Podľa novely zákona o štátnych symboloch plánovanú plátennú štátnu zástavu, zarámovaný znak a preambulu Ústavy SR nahradí jeden kartón. Hymnu si budú musieť žiaci vypočuť iba na začiatku a konci školského roka. Ale iste by im nezaškodilo, keby sa nad Tatrou blýskalo aj posledný vyučovací deň pred nadchádzajúcim štátnym sviatkom. S tým, že by im učitelia vysvetlil, vďaka ktorej dejinnej udalosti môžu ostať doma. Vari by si tak s pocitom radosti efektívnejšie osvojili históriu svojho štátu. To už ostáva na zriaďovateľoch a riaditeľoch škôl. Hymna sa hádam nezdá byť pekná iba nám, keď si jej dôstojnú melódiu zvolila za slávnostnú fanfáru pri udeľovaní divadelných cien zvolila jedna zo štyroch hlavných juhokórejských televíznych spoločností. Keby Kórejci tušili, že sa pod Tatrami hádame, či vôbec môže dva razy do roka odznieť v škole... Budeme si ju môcť vypočuť každý deň, presnejšie noc vo verejnoprávnom Slovenskom rozhlase a Slovenskej televízii. Donedávna to bolo samozrejmosťou. Schválená novela doplnila zákon aj o paragrafy, na ktoré „veľkí národovci“ akosi pozabudli. Napríklad, nové povinnosti sa nebudú týkať iba verejných, ale aj cirkevných a súkromných škôl. Veď aj tie dotuje štát. A iste i tam chcú učitelia vychovávať mladých vlastencov. Či nie? Vlastenectvo nie je in? Podľa prieskumu Ústavu informácií a prognóz školstva takmer 80 percent žiakov má pozitívny postoj k svojom národu, či národnosti. Môžeme byť s týmto údajom spokojní? Povedzme, lenže nad ďalším údajom, že iba každý tretí je veľmi hrdý na to, že je príslušníkom svojho národa, sa už treba zamyslieť. Toto číslo hovorí o absencii prirodzeného vedenia k vlastenectvu v rodinách a v školách. No ako sa stavajú k národnej hrdosti niektorí štátom platení kňazi, umelci, verejní činitelia, politici, či zahraničnými majiteľmi honorovaní novinári? Ak sú „vlastencami“ iba vtedy, ak im to z rozličných dôvodov vyhovuje, tak aký majú asi vzťah v krajine, v ktorej žijú? Hádam najhorkejšia chuť ostávala v ústach po vyjadreniach viacerých pedagógov. Z mnohých sršalo skôr politikárčenie ako skutočný záujem o výchovu mladých ľudí k zdravému vlastenectvu. Najviac protestovali na južnom Slovensku, kde zvyknú vyhrávať hymnu a vztyčovať zástavu cudzieho štátu pri každej príležitosti. Predsedníčka Združenia maďarských rodičov vyhlásila, že sa im počúvanie štátnej hymny každý pondelok nepozdáva. Zahrať ju na začiatku a na konci školského roka však už pokladá za adekvátny kompromis. Kompromis medzi čím? Medzi každým pondelkom a tým, že sa nebude hrať vôbec? Na rozdiel od marca, keď poslanci prijímali tzv. vlastenecký zákon, teraz sa pred parlamentom zišli sotva dve desiatky žiakov. Neprišli ich podporiť ani politológovia v detvianskom kroji. Reči o tom, že mládež stratila vieru, že sa jej podarí odvrátiť schválenie zákona o výchove k vlastenectvu, boli málo presvedčivé. Niekým naordinovaná nová téma protestu proti „zrýchlenému legislatívnemu konaniu, ktoré svedčí o snahe poslancov vyhnúť sa odporu“ nezabrala. Málokto jej rozumel a hymnu dvakrát do roka znesie aj najväčší záškolák.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984