Stroj času sa dal do pohybu

Dejiny uplynulých dvoch storočí potvrdzujú, že kapitalizmus neprináša ustavične pokrok a napredovanie. Naopak, vracia sa k neľudským podmienkam typickým pre jeho začiatky. Možno hovoriť o neprestajne sa opakujúcom historickom scenári, v ktorom vzostup nasleduje pád, obdobia pokroku striedajú dekadencie, hospodársky rast krízy. Ako by existoval stroj času, ktorý naše životné podmienky posúva naspäť do prvej polovice 19. storočia. Bežní ľudia, ako moderní Syzifovia, neúnavne bojujú za svoje sociálne práva a o to, aby im výdobytky po určitom čase zase niekto zobral pod takou alebo onakou zámienkou. Tento dojem umocňuje dnešná doba, ktorá pripomína začiatky kapitalizmu viac, než sú jeho ideológovia ochotní pripustiť. Sociálne práva sa okliešťujú, neoliberáli demontujú sociálny štát, rozrastá sa chudoba, nezamestnanosť a sociálna prekarita (neisté pracovno-právne vzťahy). V treťom svete sú pracovné podmienky, za ktorých robia robotníci pre nadnárodné korporácie, pomaly horšie ako v Manchestri v 19. storočí. Európske štáty sa zasa predháňajú v tom, ako v mene konkurencieschopnosti ukradnúť pracujúcim všetky sociálne výdobytky, ktoré si za desaťročia vybojovali. Sociálna nerovnosť sa prehlbuje, ohrozený je celý verejný sektor. Rovnosť príležitostí? Zabudnite! Posun späť do predminulého storočia možno cítiť aj v hodnotovej oblasti. Do módy sa vracajú klasické liberálne frázy o rovnosti príležitostí. Akoby sa zabúdalo, koľko škody už narobili v 19. storočí. V začiatkoch kapitalizmu viedla táto ideologická formulka nielen k ospravedlňovaniu obrovskej sociálnej nerovnosti, ale aj k rastu pocitu nadradenosti vyšších spoločenských vrstiev. Veď trh akože spravodlivo rozhodol, kto je schopnejší a kto si zaslúži vyššie životné štandardy. Ak sa verilo, že spoločnosť je otvorená všetkým talentom a každý má rovnakú príležitosť uchádzať sa o úspechy na slobodnom trhu, potom sa tí, čo neuspeli, automaticky ukázali ako neschopní a menejcenní. Nezaslúžili si teda nič iné než opovrhnutie a degradujúce životné postavenie. K chudobným pracujúcim sa továrnici správali ako k zvieratám, pretože si mysleli, že ich dokáže k väčšej výkonnosti motivovať iba drakonická pracovná disciplína a hrozba ešte väčšej chudoby. Devätnáste storočie žičilo darwinistickému boju všetkých proti všetkým, v ktorom viedol koncept rovnosti príležitostí k upevňovaniu triednych rozdielov. Pritom hovoriť o tých istých príležitostiach pri námezdných robotníkoch a bývalých feudáloch, nových veľkostatkároch a továrnikoch bolo smiešne. Triedne rozdiely sa dedili z generácie na generáciu a mýtus o rovnosti príležitostí oslovoval chudobných čoraz menej. Odrážal totiž liberálnu ideológiu, nie každodennú realitu. A tak je to dodnes. Ako sa to skončilo v 19. storočí Po roku 1989 sa liberálne koncepty otvorenosti talentom a rovnosti príležitostí opäť začali vo veľkom využívať pri ospravedlňovaní nerovnosti a chudoby. Znovu sa rozmohol individualizmus, snobizmus a nadradenosť vyšších tried. Ideológia „amerického sna“, podľa ktorej má každý, aj ten najbiednejší človek šancu stať sa raz bohatým, sa ponúka chudobným masám s rovnakou razanciou, ako ju v 19. storočí šíril americký spisovateľ Horatio Alger. Realita však dokazuje, že nožnice ekonomickej nerovnosti sa v celom svete roztvárajú do nevídaných rozmerov a koncept rovnosti príležitostí je iba nástrojom na upevňovanie atmosféry sebectva a bezcitnosti. Solidarita sa úplne vytratila a nič také ako rovnosť príležitostí v kapitalizme voľného trhu neexistuje. Ľudia si to začínajú uvedomovať podobne ako chudobné masy pred necelými dvesto rokmi. Triedne vedomie chudobných sa začalo vynárať zhruba v 30. rokoch 19. storočia. Spontánne vznikali štrajky, ktorých jediná šanca na úspech bola triedna solidarita. Ak by čo i len zopár robotníkov odmietlo štrajkovať, kolektívna akcia by vyšla nazmar. Aj preto jedným z najväčších prehreškov v rámci ich komunity bola neúčasť sa na štrajku. Solidarita sa stala základom robotníckeho hnutia, nátlakových akcií odborov stále pribúdalo. Robotníci v pohybe Odpor robotníkov vrcholil najmä v krízových obdobiach. A tých nebolo málo. Tak ako dnes, aj vtedy sa verilo, že pravidelne sa opakujúce ekonomické krízy nemajú systémové príčiny, ale sú dôsledkom zlyhaní a finančných špekulácií niekoľkých nezodpovedných jednotlivcov. Trvalo dlho, kým väčšina ekonómov a štátnikov konečne pochopila, že kapitalizmus je typický hospodárskymi cyklami, resp. ustavičným striedaním expanzie a recesie. Keď v roku 2008 vypukla globálna hospodárska kríza, liberálni ekonómovia sa tvrdohlavo vracali k naivnej interpretácii krízy z 19. storočia. Vinu za jej vznik dávali osobným zlyhaniam niektorých nezodpovedných finančných špekulantov a obchodníkov. Historická pamäť zväčša nesiaha veľmi ďaleko, najmä ak by dejinné skúsenosti náhodou odhalili, že večné ideologické pravdy nemajú oporu v realite. V prvej polovici 19. storočia krízové obdobia ešte nemali príčiny v kapitalistických výrobných vzťahoch. Súviseli skôr so stavom poľnohospodárstva, resp. s tým, aké úrodné boli jednotlivé roky v konkrétnych krajinách. Práve to ovplyvnilo krízové 30. aj 40. roky, ktoré priniesli množstvo sociálnych turbulencií a aj revolučný rok 1848. Tomu predchádzal obrovský hladomor v Írsku, ktorý stál život milión ľudí. Hoci sa o tomto roku hovorí ako o „jari národov“, revolučný pohyb vo Francúzsku a v iných krajinách nespustili nacionalisti, ale robotníci a mestská chudoba. Rok 1848 priniesol prvú revolúciu, v ktorej sa komunisti a ľavicoví radikáli aktívnejšie angažovali. Pravdou histórie ostáva, že na barikádach v Paríži neumierali nacionalisti, ale robotníci. A ich ciele boli predovšetkým sociálne, nie národné. Nacionalizmus, fašizmus... To nič nemení na tom, že polovica 19. storočia priniesla rozmach nacionalizmu, ku ktorému sa prihlásila aj ľavica. V jej prípade nešlo o prirodzený príklon k národnej agende, pretože prinajmenšom od rozmachu marxizmu inklinovala k internacionalizmu. No ľavicoví lídri si už vtedy uvedomovali, že alternatívou nacionalizmu nie je svetový kozmopolitizmus, ale miestny lokalizmus. Inými slovami, ľudia by sa namiesto k národu neobrátili k svetoobčianstvu, ale uzavreli by sa do rozdrobených miestnych identít. Aj preto ľavica neignorovala národnú agendu a svoj imanentný internacionalizmus nepreniesla do podpory kozmopolitizmu, ale skôr do podpory medzinárodnej robotníckej solidarity. Pravica nacionalistickú agendu využila agresívnejšie a militantnejšie. Pomohla tak nielen k rastu šovinizmu, rasizmu a imperialistických nálad, ale neskôr aj ku krvavým stretom medzi veľmocami, ktoré prerástli do dvoch svetových vojen. Konzervatívnu pravicu spájali s nacionalizmom prirodzené ideologické väzby. Nečudo, že v 20. a 30. rokoch minulého storočia aj mnohé demokratické konzervatívne vlády netajili svoje sympatie k fašistickým režimom. Napríklad Winston Churchill svojimi názormi pripomínal ultranacionalistických politikov, ako bol Miklós Horthy v Maďarsku, Józef Piłsudski v Poľsku či Francisco Franco v Španielsku. Išlo o autoritatívnych konzervatívcov starej školy. Churchill dokonca spočiatku vyjadroval sympatie fašistickému modelu štátu Benita Mussoliniho a otvorene odmietal chrániť demokraciu v Španielsku, keď tam v 30. rokoch vypukla krvavá občianska vojna. V tom čase väčšina európskych konzervatívcov fašizmus ticho podporovala, pretože ho vnímala ako nárazník proti ruským boľševikom. Nie je tajomstvom, že ideálom britských konzervatívcov bola nemecko-ruská vojna, ktorá by odrovnala boľševizmus a oslabila Nemecko. Až do vypuknutia 2. svetovej vojny sa o otvorenom antifašizme v konzervatívnych kruhoch ani nezmienili. Dá sa predpokladať, že ak by fašizmus fungoval iba v umiernenej talianskej podobe, podporovali by ho. Tento scenár však zvrátil Adolf Hitler a jeho militantná veľmocenská politika. Smutné historické zlyhania Typickým príkladom konzervatívneho myslenia bol európsky katolicizmus, ktorý až do polovice minulého storočia prejavoval veľmi málo porozumenia pre hodnoty demokracie a parlamentarizmu. V jeho prostredí prevládali antidemokratické a elitárske nálady, ktoré hraničili až s fašistickými názormi. Stačí si spomenúť na ambivalentný vzťah Svätej stolice k Hitlerovmu rasizmu a antisemitizmu, nehovoriac o tom, že mnohí cirkevní pohlavári pomáhali po vojne nacistickým zločincom pri úteku z Európy. Karl Jaspers, významný nemecký existencialistický filozof, spomínal, ako sa ho zmocnila hrôza, keď v roku 1933 uzavrel Vatikán konkordát s Hitlerom: „Rokovanie viedol pápež. Bolo to prvé veľké potvrdenie hitlerovského režimu, nesmierne prestížny zisk pre Hitlera.“ Ako ho dopĺňa český filozof Milan Valach, rovnako zahanbujúca bola v počiatkoch reakcia na teror rozpútaný voči Židom. Švajčiarsko a USA odmietali prijímať utečencov, ale o to ochotnejšie tieto a mnohé ďalšie štáty prijímali nacistické zlato. Dodnes sa diskutuje o mlčaní pápeža Pia XII., ktorý sa nikdy neohradil proti masovému vraždeniu Židov, ani keď sa odohrávalo pod oknami jeho komnát v Ríme. Vznik kresťanskodemokratického myslenia, vďaka ktorému sa politický katolicizmus definitívne priklonil k hodnotám modernej demokracie, podnietila až 2. svetová vojna a odpor proti hitlerovskému nacizmu. Neofašizmus a pravicový extrémizmus, ktorý sa rozmohol v posledných dekádach 20. storočia, má svoje korene v konzervatívnom myslení. Nie je vylúčené, že moderný konzervativizmus sa v konečnom dôsledku poddá fašistickému mysleniu aj v budúcnosti, podobne ako pred 2. svetovou vojnou. Zároveň treba mať na pamäti, že Hitlerovi dopomohla k moci aj Veľká hospodárska kríza. Veď ešte v roku 1924 podporovali NSDAP iba necelé tri percentá nemeckých voličov. Potvrdilo sa, že demokratické režimy fungujú len v prípade, ak sa môžu oprieť o stabilitu a spoločenský konsenzus na základných pravidlách hry. Tento krehký konsenzus sa otrasie zakaždým, keď je ohrozená ekonomická stabilita a prosperita. Bez nej sa stráca legitimita liberálnej demokracie, čo vysvetľuje aj to, že demokracii sa nedarí v zaostalých rozvojových krajinách. Nehovoriac o tom, že demokratické vlády optimálne fungujú v časoch, keď nemusia príliš veľa a rýchlo rozhodovať. No keď padá svetová ekonomika, treba konať rázne. Aj to bol dôvod, prečo v medzivojnovom období nemali myšlienky demokracie zďaleka takú podporu ako dnes. Od krízy k totalite Neohrozí súčasná globálna hospodárska kríza demokratické mechanizmy aj v súčasnom období? Netreba zabúdať, že demokracia nie je pre pravicu nemenný ideál. V 19. storočí trvalo veľmi dlho, kým sa pravičiari začali zmierovať s demokraciou, pretože ju považovali za priamu cestu k socializmu. Aj v minulom storočí sa u medzivojnových konzervatívcov ťažko rodila podpora liberálnej demokracie. Predstavitelia kapitálu o ňu takisto nemali eminentný záujem. Autoritatívne fašistické režimy im totiž prinášali viacero výhod. Nemuseli sa obávať robotníckeho hnutia a politickej ľavice, mohli sa spoľahnúť na podporu štátu pri upevňovaní pracovnej disciplíny a pod. Rozhodne neprotestovali, keď nacisti ako prvých poslali do koncentračných táborov robotníckych lídrov. V prípade aktuálne sa rozmáhajúceho nacionalizmu možno vidieť paralelu medzi 19. storočím a súčasnou dobou, v prípade prejavov neofašizmu zasa paralelu s medzivojnovým obdobím 20. storočia. V oboch prípadoch boli rozbuškou nárastu militantných postojov hospodárske krízy. Nie náhodou sa v dnešných krízových časoch opätovne rozdúchavajú nacionalistické vášne, ktoré sprevádza nárast xenofóbie, šovinizmu a neofašizmu. Ekonomické krízy mali vždy v histórii vážne dosahy na rast extrémizmu a krvavých spoločenských turbulencií. Pravica sa v týchto obdobiach obrátila demokracii chrbtom. A dnes to vyzerá tak, že stroj času sa dal opäť do pohybu... Prečo sa ľudia nepoučia? Prvá hospodárska kríza vyplývajúca z kapitalistických vzťahov vypukla v roku 1857 (krach burzy v New Yorku) a neskôr v roku 1873 (krach burzy vo Viedni a Berlíne). Tá z roku 1873 viedla k ekonomickej depresii, ktorá pretrvala takmer až do konca 19. storočia. Zároveň priviedla európskych lídrov k tomu, aby opustili ideológiu voľného trhu a začali prijímať sociálne zákonodarstvo. Podobný vývoj možno badať aj dnes, keď po období dominancie neoliberalizmu z 80. a 90. rokov minulého storočia vlády znovu začínajú hovoriť o štátnej regulácii, strategickom plánovaní a sociálnej politike. Už 19. storočie ukázalo, že politika voľného trhu neprináša výsledky, aké by radi videli ideológovia laissez-faire. Paradoxne, aj v období najťažšej liberalizácie národné vlády udržiavali ekonomický protekcionizmus, obrovské byrokratické molochy a štátne zásahy do ekonomiky. Pretože štáty, ktoré sa plne oddali politike voľného trhu (napr. bývalá Nová Granada, dnes Kolumbia), na ňu najviac doplatili. O sto rokov neskôr sa však k tejto politike celý vyspelý svet vrátil, čo viedlo k novým krízam a turbulenciám. Z tohto hľadiska možno o povojnovom období (1945 – 1973) hovoriť ako o výnimočnej historickej ére, keď hospodársky rast v západoeurópskych sprevádzal aj sociálny pokrok. Išlo o zlatú éru sociálneho štátu, takmer plnej zamestnanosti a rozmachu verejného sektora. Čo viedlo povojnové západné štáty k tomu, aby sa konečne odvrátili od voľno-trhovej ekonomiky a prijali inštitúciu sociálneho štátu? Aby sme tento vývoj pochopili, musíme sa vrátiť do medzivojnového obdobia. Začalo to ešte pred vypuknutím hospodárskej krízy v roku 1929. Aj v časoch hospodárskej konjunktúry 20. rokov bola najväčším spoločenským problémom obrovská nezamestnanosť. Vo Veľkej Británii, Nemecku či Švédsku jej priemerná hodnota dosahovala 10 – 12 per-cent, v Dánsku a Nórsku dokonca až 18 percent. Nástup krízy tieto hodnoty vymrštil k bezprecedentným číslam. Fakt, že tento vážny spoločenský problém využili extrémisti, ktorí neskôr rozpútali 2. svetovú vojnu, priviedol celú povojnovú generáciu k presvedčeniu, že už nikdy viac nemožno dopustiť taký nárast nezamestnanosti a sociálnej zraniteľnosti. Na ďalšie desaťročia sa stala základným politickým cieľom plná zamestnanosť a sociálny štát. Všetky demokratické štáty sa zhodli na ekonomickom intervencionizme, ktorý živili preto, aby sa vyhli ekonomickým katastrofám. Základným heslom dňa sa stalo nedopustiť nástup nového Hitlera. Koncom 20. storočia sa na tento záväzok prestalo myslieť. A svet čelí staronovým nebezpečenstvám. Stále tie isté chyby Veľká hospodárska kríza z roku 1929 mala hlboký vplyv aj na nálady v spoločnosti. Ľudia najviac túžili po tom, aby ich deti mohli mať garantované bezpečné pracovné miesta, sociálne istoty a štátnu pomoc. Boli pre to ochotní akceptovať vysoké zdanenie i skromnejšie mzdy. Ako možno povedať, hospodárska kríza z roku 1929 odrovnala ekonomický liberalizmus na ďalších päť dekád. Trauma západných kapitalistických štátov, ktorú si odniesli z 30. rokov, bola podčiarknutá faktom, že jediná krajina imúnna voči kríze bol Sovietsky zväz. Nedotkla sa ho preto, lebo ho zo svetového kapitalistického trhu vylúčili. Úspechy sovietskej ekonomiky v 30. rokoch inšpirovali ostatných politických lídrov a do módy sa takmer všade dostalo štátne plánovanie a skepticizmus voči trhovému mechanizmu. Britský historik Eric Hobsbawm napísal: „Tí z nás, ktorí žili v čase Veľkej hospodárskej krízy, absolútne nedokážeme pochopiť, ako sa dogmy o čistom voľnom trhu, v tom čase tak očividne zdiskreditované, mohli zasa dostať k dominancii v časoch svetovej recesie v neskorých 80. rokoch a v 90. rokoch. Túto recesiu pritom, podobne, ako už raz v minulosti, neboli schopné pochopiť, ani sa s ňou vyrovnať.“ Cesta pravice vedie do pekla Vyhliadky súčasnej svetovej ekonomiky nie sú dobré. Otázne je, či svetoví lídri zotrvajú na ideológii voľného trhu, ktorá – rovnako ako v 30. rokoch minulého storočia – nedokáže na krízu adekvátne reagovať. Zatiaľ to tak nevyzerá, ale ak by áno, treba mať na pamäti sociálne a politické konzekvencie, aké priniesla Veľká hospodárska kríza. Inými slovami, treba sa pripraviť na najhoršie. Ako tvrdí Milan Valach: „Ak po kríze príde opätovné oživenie (veľmi pravde-podobný vývoj) a nebude eskalovať medzinárodné napätie (menej pravdepodobná podmienka), nič zvláštne sa v krátkodobom horizonte nestane. Ak však nebude jedna alebo obe z týchto podmienok naplnené, situácia bude omnoho vážnejšia... V najhoršom prípade nás čaká nejaká forma nového fašizmu.“ Cesta pravice vedie do pekla, podobne ako už veľakrát v histórii. Jediná šanca, ako zastaviť tento katastrofický scenár, je podporiť politiku ľavice. Tá ako jediná môže zastaviť kapitalistický „stroj času“, ktorý nás vracia do neľudských podmienok 19. storočia. Alebo ešte horšie – do hitlerovskej medzivojnovej éry. Ľavica ako jediná odmieta nespútaný kapitalizmus, obhajuje silný sociálny štát a odklon od neoliberalizmu. Iba to je cesta k zachovaniu sociálnych práv, tolerancie a modernej demokracie. Autor je filozof a politológ, kandiduje vo voľbách do NR SR za Smer-SD