100 rokov Petržalky

Počet zobrazení: 5311

Petržalka oslavuje 14. augusta 2019 100 rokov svojej existencie. V ten deň pred sto rokmi vybojovalo československé vojsko územie, dnes nazývané Petržalka. Týmto dňom sa začala písať jej československá identita. Jej slovenskosť neskôr prehĺbila mohutná výstavba novej takmer poldruha stotisícovej štvrte začatej v jubilejnom 25. roku „víťazstva pracujúceho ľudu“. Dodnes to dokladá pamätný artefakt na Námestí hraničiarov.

nova_petrzalka1.jpg
Foto: Jozef Schwarz

Miestny odbor Matice slovenskej a moja petržalská osobitosť pravidelne pripomína (nielen) tento významný míľnik slovenskej petržalskej histórie zvaný aj Petržalské fait’accompli (postavenie pred hotovú vec). Zavčas ráno 14. augusta 1919 československé vojenské jednotky obsadili pravý breh Dunaja oproti Bratislave držaný maďarským vojskom a v súlade s rozhodnutím predstaviteľov Dohody ho pripojili (vtedy) k Česko-Slovensku. Bolo to správne, logické a historické rozhodnutie. Územie dnešnej mestskej časti Petržalka vždy inklinovalo a patrilo k Bratislavskej stolici či župe. V tom čase to bola obec Ligetfalu, nemecky Engerau a katastrálne územia Prievozu zahrňujúce Ovsište, Starý háj a iné lužné lesy a ostrovy v zákrute Dunaja.

straz_legionaru_z_italie_na_bratislavskem_moste_1.jpg
Československí legionári ešte v talianskych uniformách na bratislavskom moste, 1. januára 1919.
Zdroj: http://www.tatranci.sk/sk/index.php?obrazky=4 /autor neznámy / Public Domain

Pri oslavách, skôr skromných spomienkach, na tento výnimočný petržalský dejinný zvrat veľmi často vynechávame meno zodpovedného – československého ministra s plnou mocou pre správu Slovenska: Dr. Vavra Šrobára. Skutočne zodpovedného za všetko. Veď na Slovensku platil od marca 1919 výnimočný stav! So snahou o historické zadosťučinenie Matica slovenská pripravila pamätnú tabuľu na „vládnu budovu“, dnešná Filozofická fakulta na Gondovej ulici, kde sídlil Vavro Šrobár a všetci ostatní ministri – „správcovia“ Slovenska a neskôr krajinskí prezidenti, s ich menami. Súčasný dekan Filozofickej fakulty ju s vďakou odmietol s tým, že (moja poznámka – nejaká) tabuľa už tam visí od konca októbra roku 2018. Áno je tam. Ako som už raz písal, na budove je pamätná tabuľa, ale len budove...  Žiadne mená, opäť bezmenné slovenské dejiny. Nemá filozofická fakulta vo svojom odbornom „portfóliu“ aj vedeckú historiografiu? Preto Matica slovenská ponúkla (z ušetreného pánom dekanom!) vyhotovenie a osadenie inej pamätnej tabule na vlastné náklady s týmto textom: Na počesť 100 rokov od vojenského pripojenia Petržalky k Česko-Slovenskej republike, ktoré sa uskutočnilo 14. augusta 1919. V tom čase bol ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska Dr. Vavro Šrobár, veliteľom západnej skupiny československých vojsk generál Eugéne D. A. Mittelhauser, veliteľom operácie vojenského obsadenia Petržalky veliteľ Bratislavy podplukovník Jean Pierre Brau.“ Navrhovaným miestom na osadenie tabule je Mýtny domček „Starého“ mosta na petržalskej strane. Petržalské fait’accompli musíme pripomínať v Petržalke! Vedenie Matice slovenskej má pripravenú pamätnú tabuľu na tento akt, ale... Mýtny domček je majetkom mesta Bratislava, ktoré musí dať svoje nielen požehnanie, ale aj glejt. Môj záver: akonáhle to podmienky vo vedení bratislavskej a petržalskej samosprávy dovolia, bude inštalovaná.

srobar_zoch.jpg
Príchod Vavra Šrobára (vľavo) 4. 2. 1919 do Prešporka, vpredu Samuel Zoch. Foto: Archív

Spomenul som, že Matica slovenská v Petržalke a ďalší priatelia Petržalky pravidelne organizujeme pripomienky na 14. august 1919, ale tiež na udalosť s pripojením Petržalky pevne zviazanú. Podpis Trianonskej mierovej zmluvy 4. júna 1920. Dúfame, že tento dátum o rok oslávime aj ohňostrojmi po celom Slovensku. Pre nás Slovákov je to deň, kedy sa zrodilo Slovensko ako politicko-správny celok „de jure“. Jeden z najvýznamnejších dejinných míľnikov. Maďarsko v súčasnosti vyhlásilo obdobie tomu predchádzajúce za rok národnej spolupatričnosti (ponad Trianon 1920 i Paríž 1946). Mierovú zmluvu považujú za mierový diktát, s ktorým sa nechcú vyrovnať. Nebyť „mierového diktátu“ v Trianone, nebolo by Slovensko. Maďarské spochybňovanie územných zmien zakotvených v mierových zmluvách je spochybňovanie slovenskej štátnej existencie. My by sme mali pripomínať a verím, že budeme storočnicu medzinárodnoprávne uznanej slovenskej štátnosti v rámci Česko-Slovenska i Československa si pripomínať na budúci rok s radosťou. Preto 4. jún označujem ako deň trianonskej radosti.

Oceňujem iniciatívu mestskej časti Petržalka, ktorá si pripomína storočnicu Petržalky. Považujem to za dobrý počin a počiatok budovania nielen petržalského vedomia Petržalčanov, ale tiež hrdosti na naše dejiny a ich aktérov. Dejín so slovenskou pridanou hodnotou. Slovenské dejiny nie sú o nič horšie a o nič lepšie ako dejiny iných národov. Problémom je predovšetkým naša neochota sa k nim hlásiť. Na rozdiel od južných, západných i inak orientovaných susedov.

P. S. Objasní mi niekto, prečo sa voláme Petržalka? Pôvod a význam názvu, kto ho prvý použil, kto ho zapísal do pozemkovej knihy? Kto a prečo nazval maďarskú Ligetfalu – Parkovú Ves, Lesíkovú či Lesnú Ves, Hájikovu či Hájnu Ves, možno Ves na Nive Petržalkou? Podobne vyznieva nemecké Engerau – Úzka Niva. Tiež je to dosť ďaleko od významu slova Petržalka! Dokážem pochopiť dnešné zbohemizované Ovsište (slovensky by bolo Ovsisko) ako priamy preklad nemeckého Habern či maďarského Zabos od nového československého byrokrata, ktorý v prvom kole pomenovanie aspoň slovanizoval (poslovančil). Poznanie tajomstva Petržalky by zodvihlo moje 3Pé (pevné petržalské povedomie).

SÚVISIACE:
Slovenskej Bratislave, bratia, sláva!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984