Nie nespravodlivé dôchodky, ale príjmy

V Slove č. 17/2010 sme uviedli, že český dôchodca, pôvodným povolaním sudca, sa na ústavnom súde sťažoval, že ako dôchodok dostáva len 23 percent zo svojho pôvodného, 68-tisícového platu a človek, ktorý mesačne zarábal povedzme iba 20-tisíc českých korún, dostane 40 percent z platu. Sudca so sťažnosťou uspel. Ústavný súd na základe podnetu uznal, že systém výpočtu dôchodkov v Českej republike je nespravodlivý a do roka a pol musí vláda príslušný zákon zmeniť. Systém prerozdeľovania dôchodkov, tak ako je nastavený, funguje už roky, a to aj na Slovensku. Vychádza z princípu solidarity, ktorý je základom sociálnych systémov a vzťahuje sa na všetky druhy poistenia, od zdravotného, cez nemocenské, až po poistenie v nezamestnanosti alebo v prípade invalidity. Okrem mnohých iných funkcií takto nastavených systémov je dôvodom aj sociálny zmier, teda zmenšovanie príjmových rozdielov, a tým zmierňovanie napätia medzi ľuďmi. Priveľké mzdové rozdiely Jediným rozhodnutím ústavného súdu sa na to zabúda, presnejšie zabúda na to priamo ústavný súd. Príčinou rozdielnych dôchodkov v pomere k platom totiž nie je „nespravodlivo“ nastavený sociálny systém, ale enormné príjmové rozdiely. Rozdiely v platoch sa na Slovensku líšia regionálne, ale aj podľa povolaní či pohlavia. Ako vyplýva z údajov Štatistického úradu SR, za tú istú prácu dostáva remeselník v Bratislavskom kraji o 40 percent viac, ako je slovenský priemer. Kým v hlavnom meste zarobil predvlani aj 800 eur mesačne, v Prešove to bolo len 570 eur. Obaja pracovali po osem hodín denne, dôchodok však budú mať rozdielny. A je preto prirodzené, že sa táto nerovnosť aspoň čiastočne zohľadní v dôchodkovom veku. V súčasnosti majú budúci dôchodcovia pocit, že doplácajú na nízkopríjmových rovesníkov a pociťujú to ako krivdu. Ak sa prerozdelením dôchodkov cítia ukrivdení, obracajú svoj hnev nesprávnym smerom. Nízkopríjmoví zamestnanci totiž nedostanú po odchode na zaslúžený odpočinok viac ako oni. V absolútnych sumách budú mať tí lepšie zarábajúci vždy viac. A to, že v pomere k platu už percentá nesedia, je práve prejav solidarity, ktorú v realite slovenských platov treba brať ako princíp zachovania aspoň základnej príjmovej úrovne pre niektorých dôchodcov. Platí totiž, že čím väčšie budú príjmové rozdiely, tým viac budú „bohatí“ doplácať na „chudobných“. Hnevať sa na slabo zarábajúcich, že zarábajú málo, však nikam nevedie. Príjmové rozdiely totiž nespôsobujú slabo zaplatení zamestnanci. Každý, kto pracuje, by mal mať možnosť zabezpečiť si slušný život. Chudobní pracujúci V súčasnosti aj na úrovni Európskej únie hovoríme o skupine „chudobných pracujúcich“, teda o takých zamestnancoch, ktorí napriek tomu, že majú prácu, patria medzi chudobných. To však nie je dôvod, aby sa ostatní na nich za ich nízke príjmy hnevali. Navyše, pri nadpriemerných príjmoch kvalifikovaných pracovníkov, akým je aj dôchodca-sudca, je veľká pravdepodobnosť, že majú našetrené peniaze, vlastnia napríklad ďalšiu nehnuteľnosť, a teda nie sú odkázaní len na dôchodok. To však pri nízkopríjmových penzistoch rozhodne neplatí. Ale ak ktosi opakovane počúva, že dôchodky sú nespravodlivé, lebo nadpriemerne zarábajúci dostávajú v pomere k platu nižší dôchodok ako priemerne a málo zarábajúci, zdá mu prirodzené, ak sa ktosi dožaduje spravodlivosti. Netušené dôsledky V duchu hesla „Ja pracujem, preto chcem mať dosť peňazí a nebudem sa s nikým deliť,“ zabúdame na mnohé prípady, ktoré si našu solidaritu zaslúžia. Taký môže byť dlhodobo chorý príbuzný, ktorý pracovať nemôže, naši starí rodičia, ktorí celý život pracovali na nízko kvalifikovanej pozícii, či matka, ktorá sa musí celoživotne starať o choré dieťa a nemôže sa zamestnať. Všetci títo raz budú dôchodcami, ktorí zarábali málo alebo vôbec nie. Máme ich nechať chodiť po žobraní? Pojem solidarita sa z nášho slovníka vytratil tak rýchlo, ako sa solidarita vytráca z nášho života. Apelujú na ňu len tí, čo sú na odkázaní pomoc druhých, lebo sami si pomôcť nevedia. A tí, ktorí pracujú, sa na nich za to ešte hnevajú. Sebecké uvažovanie, ktoré pozorujeme okolo seba nielen v súvislosti s dôchodkami, odobril v Česku aj ústavný súd. Vláda do roka a pol buď nájde na nápravu tohto rozhodnutia desiatky miliárd českých korún, alebo zníži nízke dôchodky, prípadne sa uchýli k obchádzaniu rozhodnutia legislatívnymi kľučkami. Nech sa to už skončí akokoľvek, kultúrna a jazyková blízkosť nás donútila diskutovať o tomto probléme aj na Slovensku. Napriek zavedeniu druhého piliera dôchodkového sporenia nám zostal aj ten prvý, priebežný. Usilovať sa o rušenie solidarity v ňom privedie našu spoločnosť do sveta netušených príjmových nerovností. A dosiaľ netušené budú aj dôsledky.