Reklama
Reklama

Ján Pavol II. o kapitalizme a socializme

V čísle 11/2010 sme uverejnili recenziu knihy Jána Jurištu Prehra víťazov. Poučná a zaujímavá je najmä kapitola Pápež Ján Pavol II. o kapitalizme a socializme. Autor sa v nej opiera o encykliku Centenimus annus. Túto časť publikácie (medzititulky Slovo) chceme priblížiť aj našim čitateľom.
Počet zobrazení: 1573
14-15_010_42-43-ilustracna foto-www usccb org-m.jpg

V čísle 11/2010 sme uverejnili recenziu knihy Jána Jurištu Prehra víťazov. Poučná a zaujímavá je najmä kapitola Pápež Ján Pavol II. o kapitalizme a socializme. Autor sa v nej opiera o encykliku Centenimus annus. Túto časť publikácie (medzititulky Slovo) chceme priblížiť aj našim čitateľom. Názory pápeža poľského pôvodu na svetské udalosti, na kapitalizmus a socializmus neboli dogmatické. Naopak, vyvíjali sa podľa meniacich sa skutočností, ktoré posudzoval podľa tých istých princípov a kritérií počas studenej vojny i po jej skončení. V encyklike Centesimus annus (1991) kritizoval zaniknuté komunistické režimy za porušovanie ľudských práv na slobodu, vlastníctvo a podnikanie. Odmietol marxizmus pre materialistické teórie a „duchovnú prázdnotu spôsobenú ateizmom“. Zároveň zdôraznil potrebu, aby postkomunistické štáty boli samé tvorcami svojho rozvoja, k čomu im mali dopomôcť iné krajiny. Ján Pavol II. sa v čase písania pápežského listu Centesimus annus (tesne po zániku reálneho socializmu) domnieval ako mnohí iní, že „víťazi“ studenej vojny umožnia demokratizáciu sveta, ako sľubovali pri presadzovaní zmien, a v rámci nej aj samostatný vývoj strednej a východnej Európy. Nasledujúce roky však ukázali, že sa neglobalizovala demokracia, ale neoliberálny kapitalizmus. Namiesto slobodného rozvoja došlo k ekonomickej okupácií bývalých socialistických krajín nadnárodnými súkromnými spoločnosťami prostredníctvom privatizácie, ktorej následkami sú chudoba, nezamestnanosť, vydedenie celých vrstiev zo spoločnosti a ďalšie negatívne javy. Kým mnohí mlčali, vrátane predstaviteľov pseudoľavice, Ján Pavol II. sa ozval. Verejne a odvážne, v protiklade so záujmami mocných podrobil kritike súčasný kapitalizmus. Jedine správny model? Reálny socializmus v strednej a východnej Európe zanikol, Sovietsky zväz sa rozpadol a kapitalizmus sa vo svojej nedemokratickej podobe šíril po väčšine sveta. Neoliberálne sily ho vnucovali ekonomicky aj politicky desiatkam krajín naraz v rámci ideológie „jedine správneho“ modelu. Pluralita systémov sa nepripúšťala. V antikomunistickom ošiali vytváranom mnohými mienkotvornými médiami v službách nového liberalizmu Washington vyhlásil socializmus za definitívne porazený a neschopný vývoja. Postkomunistická pseudoľavica, upriamená na svoj osobný prospech, sa nečinne prizerala bezhraničnej privatizácii a socializmus vypustila zo svojho slovníka z obavy, aby ju Západ neoznačil za nedemokratickú a nedôveryhodnú. Prostí ľudia, vyznávajúci ľavicové hodnoty sociálnej spravodlivosti, a účastníckej demokracie, ostali po roku 1989 ideovo bezprizorní. Taká bola situácia, keď sa vtedajší pápež kriticky vyjadril k tomu kapitalizmu, ktorý mal byť definitívne víťaznou vývojovou tendenciou. Hoci bol Ján Pavol II. označovaný za hlavného strojcu pádu komunizmu, ktorý dlhodobo a systematicky kritizoval, nebál sa poukázať na pozitíva socializmu, ktorému ich priznal v momente, keď ho predstavitelia neoliberalizmu odsúdili na zánik. Bol za rozvíjanie pokrokových prvkov dosiahnutých v minulosti. Vyslúžil si tým nenávisť mocných. Pápež posudzoval svet z hľadiska lásky k blížnemu, podľa toho, ako sa ktorý systém správal k človeku. Kritikou obidvoch rivalských vývojových tendencií potvrdil, že studená vojna nemala víťaza. Jeho postoj nadobudol historický význam v čase, keď určujúce sily sveta chceli pochovať socializmus, ale on nemal záujem zúčastniť sa na pohrebe. Ba čo viac, priznal socializmu pozitívny vplyv na kapitalizmus. Svedectvo o jeho názoroch zaznamenal Yas Gawronsky formou rozhovoru, ktorý uverejnil taliansky časopis La Stampa 2. novembra 1993. Ide o súčasť politického odkazu pápeža. Na strane chudobných a vydedencov Z interview je zrejmé, že Poliak Ján Pavol II. vychádzal pri svojich názoroch z historickej i osobnej skúsenosti: „Keďže som žil v krajine, ktorá musela toľko bojovať za slobodu, v krajine vystavenej agresiám a výhradám zo strany susedov, pomohlo mi to získať veľmi hlboké pochopenie pre krajiny tretieho sveta, pre ich druh závislosti, najmä ekonomickej... Pochopil som, čo je vykorisťovanie a ihneď som sa postavil na stranu chudobných, vydedencov, utláčaných, odstrčených a bezbranných. Mocní tohto sveta nie vždy majú dobrý názor o takomto pápežovi.“ Podľa neho kapitalizmus „vo svojej praktickej dimenzii, vo svojich základných princípoch by bol prijateľný z hľadiska sociálnej doktríny cirkvi, keďže z viacerých aspektov zodpovedá zákonom prírody“. Ján Pavol II. súhlasil s touto tézou vyslovenou Levom XIII. a doplnil ju svojimi výhradami. „Žiaľ v rámci tejto praxe, ktorá je sama osebe prijateľná, dochádza k zneužitiam – rôznym formám nespravodlivosti, vykorisťovaniu, násiliu a nadradenosti – a vtedy sa dospieva do foriem divokého kapitalizmu. Sú to zneužitia kapitalizmu, ktoré treba odsúdiť.“ Jeho kritika kapitalizmu nie je náhodná, o čom svedčia aj jeho ďalšie výroky: „Podľa môjho názoru, súčasťou pôvodu početných a vážnych sociálnych i ľudských problémov, ktoré zmietajú v súčasnosti Európu a svet sú tiež degeneračné prejavy kapitalizmu.“ Zároveň poukázal na to, čo pozitívne ovplyvňovalo kapitalistický systém: „Prirodzene súčasný kapitalizmus nie je ten istý ako v období Leva XIII. Zmenil sa a k tejto zmene došlo tiež vďaka socialistickému mysleniu. Dnešný kapitalizmus (1993) je rozdielny, použil sociálne tlmiče, vďaka činnosti odborov uskutočňuje sociálnu politiku, je kontrolovaný štátom a odbormi. Ale v niektorých krajinách sveta prežíva vo svojej divokej podobe, takmer ako v 19. storočí.“ Semienka pravdy sa neničia Ján Pavol II. nestranil žiadnej politickej ideológii, ale kresťanským zásadám. Tieto princípy ho viedli k tomu istému záveru, k akému dospel Lev XIII.: „Semienka pravdy sú aj v socialistickom programe. Samozrejme, že tieto semienka sa nemajú zničiť alebo stratiť. Dnes je potrebné urobiť presnú a objektívnu analýzu, ale treba tiež vedieť rozlišovať. Protagonisti kapitalizmu na život a na smrť majú tendenciu neuznávať ani dobré veci uskutočnené komunizmom: boj proti nezamestnanosti, starostlivosť o chudobných.“ Keď Yas Gawronsky pripomenul v rozhovore pápežovi, že aj počas svojej cesty po baltických krajinách povedal, že „je niečo pravdy tak v marxizme ako aj v socializme“. Ján Pavol II. k tomu poznamenal: „Toto nie je nové. Bolo to vždy elementom sociálnej doktríny cirkvi. Hovorieval to tiež Lev XIII. a my to potvrdzujeme. Navyše tak zmýšľajú prostí ľudia.“ Pri tejto príležitosti sa pápež zmienil aj o všeobecnom rozdiele medzi režimami, ktoré súperili v studenej vojne: „V komunizme bola starostlivosť o sociálny aspekt, zatiaľ čo kapitalizmus je dosť individualistický. Ale táto pozornosť sociálnej stránke mala vysokú cenu v krajinách reálneho socializmu, zaplatenú v mnohých sektoroch degradáciou života obyvateľov.“ Zhoda s Fidelom Castrom O päť rokov neskôr 25. januára 1998 vo svojom prejave prednesenom počas omše na Námestí revolúcie v Havane otvorene kritizoval podstatu najnovšej formy kapitalizmu: „Vo viacerých krajinách sa znovu objavuje forma kapitalistického neoliberalizmu, ktorý si podriaďuje ľudskú bytosť a podmieňuje rozvoj národov slepými silami trhu, utláčajúc zo svojich mocenských centier menej zvýhodnené krajiny neúnosnými poplatkami. Bezohľadne sa vnucujú národom neznesiteľné ekonomické programy ako podmienka pre získanie novej pomoci. V spoločnom názore národov figuruje prehnané obohacovanie sa niekoľkých na úkor rastúceho zbedačovania mnohých takým spôsobom, že bohatí sú stále bohatší a chudobní stále chudobnejší.“ Medzi dôkazy o neúspechu kapitalizmu v období po studenej vojne patrí prepuknutie svetovej finančnej a hospodárskej krízy v roku 2008 a zhoda názorov Jána Pavla II. a Fidela Castra, ktorá sa prejavuje v odmietnutí neoliberalizmu, diktatúry trhu, blokády a reštrikčných ekonomických opatrení jedného štátu voči druhému, agresívnych a dobyvačných vojen. Podobne je to i zhoda názorov na príčiny hladu vo svete, na potrebu zrušenia zahraničných dlhov rozvojových krajín a na potrebu globalizovania solidarity. O význame obsahu najdôležitejšej zhody pre budúcnosť ľudstva hovoril Castro v prejave 25. januára 1998, ktorým sa lúčil s Jánom Pavlom II. na Medzinárodnom letisku Josého Martího v Havane po jeho návšteve Kuby. Počas piatich dní pobytu na ostrove mal pápež slobodný kontakt nielen s veriacimi, ale s celým kubánskym národom, ktorý videl a počúval jeho kázne a omše v priamom prenose. „Dojíma ma úsilie, ktoré Vaša svätosť vynakladá pre spravodlivejší svet.,“ vyhlásil Castro. „Štáty miznú, národy tvoria jednu ľudskú rodinu. Keby sa globalizácia solidarity, ktorú hlásate, rozšírila po celej Zemi a hojné majetky, ktoré človek môže vyprodukovať svojím talentom a svojou prácou sa spravodlivo rozdelili medzi všetky ľudské bytosti, ktoré dnes obývajú planétu, mohol by sa skutočne vytvoriť pre ne svet bez hladu a chudoby, bez útlaku a vykorisťovania, bez ponižovania a pohŕdania, bez nespravodlivosti a nerovnosti, kde by žili v plnej morálnej a materiálnej dôstojnosti, v skutočnej slobode. To by bol spravodlivejší svet! Vaše myšlienky o evanjelizácii a ekumenizme by neboli v kontraste s uvedeným svetom.“ Názory Jána Pavla II. o kapitalizme a socializme sa nedostali v potrebnej miere do médií postkomunistických krajín, lebo nevyhovovali antisocialistickým zámerom ich majiteľov a určujúcich síl sveta. Nenaplnili obsah kázní v kostoloch, ktoré by určite vzbudili záujem veriacich. Nevyužilo ich ani na diskusiu medzi svojimi členmi kresťanskodemokratické hnutie, ktorému v tom prekážalo pravicové zameranie. Zostáva ešte možnosť zaradiť ich na trh myšlienok. V záujme objektívnosti a plurality. Ján Pavol II a Fidel Castro sa zhodli v kritike neoliberálneho kapitalizmu a v požadovaní globalizovania solidarity. Je historickou skutočnosťou – hoci by sa to mohlo zdať paradoxné – že kubánsky revolucionár a poľský pápež sa stali urýchľovačmi pokroku z toho istého dôvodu, ktorým je obrana spravodlivosti. Autor pracoval ako diplomat

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama