Brückove obchádzky
Básnik Miroslav Brück (1964) vydal novú, v poradí už šiestu zbierku, Obchádzky. Popri lyrických záznamoch, viditeľných, zbadateľných, poznaných či poznateľných len básnickým okom je v zbierke zjavne vyjadrené aj úsilie naďalej pokračovať nielen v poznávaní alebo chápaní blízkeho či vzdialeného sveta, ale i poznávaní a chápaní seba samého. Často k takýmto bodom vlastného sebaurčenia, sebaidentifikácie vedú príliš kľukaté cesty, na ktorých je nemálo obchádzok. A obchádzky, ako je známe, nás často pomýlia, zmätú nás v orientácii. Neraz sa musíme vrátiť k určitému bodu, ktorý nás môže opätovne správne navigovať. Môže to byť krajina detstva, môže to byť tá časť rodného mesta, z ktorej zostali len fragmenty, ktorá je zachytená na starých fotografiách alebo ešte nezmazateľnejšie v básnikovej pamäti (Toto všetko vidieť / sneh na veži evanjelického kostola / sochu D. G. Licharda / už zeleného a vytrácajúceho sa ... – v básni Vidieť cez sneh). Básnik však sám nie je v navigácii zmätený. Pokračuje v uplatňovaní svojej doterajšej poetiky, postavenej na jednej strane na spontánnosti a úprimnosti a na strane druhej na špecifickej vizuálnosti, vlastnej iba bytostným lyrikom, ku ktorým sa už M. Brück jednoznačne zaradil. Vo svojej najnovšej zbierke sa nespreneveril ani svojej pozícii zástancu poctivej a neprešpekulovanej tvorivej línie, prameniacej zo spontánnosti a úprimnosti. Popri chvejivej oscilácii medzi skepsou a nádejou sa usiluje naďalej prenikať pod povrch javov, pod povrch skutočnej, či zdanlivej stálosti blízkeho či vzdialenejšieho sveta, snaží sa objavovať a básnicky zhodnocovať nečakané spojenia, prekvapujúce obrazy zachytávané pozorným básnickým objektívom. Napriek tomu sú v jeho zornom poli i súvislosti či javy, z ktorých má pocit bezmocnosti, že nám napriek sústredenému úsiliu čosi dôležité uniká, zostáva nedostupným až tajomným: dôležitosť predmetov je spochybnená / úzkym vnikajúcim svetlom (z básne Súvzťažnosť). Neprekvapí ani vyjadrenie pokory či úcty nad „úžasnou silou sveta“ – Tvoje bezvýznamné dejiny / zanikajúce v kontinuitnom procese (z básne Prehľad správ), privádzajúce ho k sebe, hoci i cez nemnohé obchádzky – Približuješ sa k sebe / k svojim zapadnutým bránam..., a v závere básne Obchádzky konštatuje: ešte sa držím na hladine. Zaujímavý senzualistický prvok so skácelovskými názvukmi silno rezonuje v básni Zrenie – Je pred vinobraním a sny už musíš tajiť / z pripálenej síry a orechových škrupín / stúpa dym / z moravských polí preráža vôňa / železničiarskeho oleja a vtáčích hniezd / zakopávaš o pytliacke oká / (horiace tekvice sú pred vzplanutím)... M. Brück vo svojej najnovšej zbierke potvrdil kultivovanie svojho básnického naturelu, ľudské zrenie a silu v ústredných motívoch svojej tvorby, za ktoré označil M. Andričík v rozhovore s básnikom v Knižnej revue motívy cesty, putovania, fascináciu krajinou. K týmto atribútom možno ešte doplniť pojmy domov, detstvo, návrat, ale bez sentimentálneho podtextu. V zbierke Obchádzky autor potvrdil a podčiarkol kvalitu svojho básnického zamerania, vyjadrovanú nielen vo veršoch, ale aj v gnómicky pôsobiacich vetách, tvoriacich tretiu, záverečnú časť zbierky – uvádzame aspoň tieto: Domov je len jeden, jeho povedomie sa vynára takmer všade. Alebo: Tvoje detstvo – zaprášené a nikdy neukončené. Až mystické: Ktosi mi zhora našepkáva, ja len poslušne zapisujem. Básnik M. Brück má naozaj veľmi dobrého našepkávača. (Miroslav Brück: Obchádzky, Knižná edícia časopisu Fragment, Bratislava 2009) Miroslav Brück Poloha Pribúdajú obchádzky zákruty a nočné otázky Až keď je tu leto nadýchneš sa z jeho prerážajúcich lúk a vzďaľujúcich sa vodojemov Panelové mesto vymažeš z mysle kaňou striehnucou na zvodnatenom konári vypuklými tieňmi na príjazdových cestách a dlhých hrádzach Privedú ťa pod každú jazernú hladinu (s rybou máš na zostávajúci svet totožný pohľad) Vyostrené otázky tam zostávajú visieť Ako mäsiarske háky K domovu Orol si sadá na vodu a úzka cestička v pozadí sa môže zdať ako východisková len v prvotnom náčrte Ale čím závažnejšia výpoveď tým viac sa stenčuje až v mrazoch úplne zaniká Tak ostáva seno poprevracané slnkom jašterica miznúca medzi odovzdaným drevom divozel upokojujúci svojou stavbou chvenie vody až do konca
