Reklama
Zľavy na wellness pobyty
Reklama

Smrť prišla zo vzduchu

Dolnorakúske mestečko Melk so slávnym barokovým kláštorom nad Dunajom pôsobí mimo turistickej sezóny pokojne, až ospalo. Pred 65 rokmi, 19. februára 1945, sa však v jeho blízkosti odohrala krvavá dráma. Anglo-americké stíhačky zaútočili na kolónu vojenských nákladných áut.
Počet zobrazení: 2954
9-010-22_23-ilustracna foto-1-wikimedia-m.jpg

Dolnorakúske mestečko Melk so slávnym barokovým kláštorom nad Dunajom pôsobí mimo turistickej sezóny pokojne, až ospalo. Pred 65 rokmi, 19. februára 1945, sa však v jeho blízkosti odohrala krvavá dráma. Anglo-americké stíhačky zaútočili na kolónu vojenských nákladných áut. Spojenci netušili, že ide o transport politických väzňov, ktorých nacisti viezli zo Slovenska do koncentračného tábora v Mauthausene. Najjužnejšiu časť západného Slovenska pridelilo veliteľstvo Ein­satzgruppe H bezpečnostnej polícii SIPO a SD Einsatzkommandu ZbV 29, ktoré sa zriadilo rozkazom sudetského Nem­ca z Jihlavy Josefa Witisku 17. novembra 1944. Štáb sídlil v Bratislave, vysunuté oporné body boli v Trnave a Malackách. Komando malo k dispozícii aj časť väznice Krajského súdu v Bratislave, kde v úzkej spolupráci s ľudáckymi pohlavármi postupne zhromaždili najvýznamnejších politických väzňov z celého Slovenska. V zatýkaní odporcov fašizmu a v zúrivom zatýkaní a vraždení rasovo prenasledovaných občanov vynikali príslušníci úradovne na Édlovej ulici. Štefan Tiso: ,,Vys.... sa na suverenitu!“ Povolenie na vyčlenenie časti väznice krajského súdu pre nemeckú bezpečnostnú políciu vydal minister pravosúdia a zároveň predseda vlády Štefan Tiso (prezidentov bratranec). Celú akciu s politickými väzňami inicioval Witiska, ktorý ju nariadil v súvislosti s približujúcim sa frontom. Súhlas mu dal opäť Tiso, ktorý požiadal prezidiálneho šéfa ministerstva pravosúdia doktora Kováča, aby šiel na gestapo a o obsahu dohody slovenskej vlády s gestapom, podľa ktorej majú svojich väzňov eskortovať do Bratislavy, kde ich prevezmú Nemci, vyrozumel telefonicky asi tri väznice. Obsah dohody oznámil Š. Tiso osobne aj prokurátorovi Karolovi Vagačovi. Ten však proti tomu protestoval odôvodnením, že by to bolo v rozpore so suverenitou Slovenskej republiky. Navyše väčšina väzňov ešte nebola odsúdená. Prokurátor sa spýtal, čo má urobiť s ich spismi. Premiér mu odpovedal: „Vys.... sa na suverenitu, robte, čo vám prikáže gestapo!“ S požehnaním Tisovej vlády prevzalo gestapo 5. februára 1945 o 17. hodine od slovenskej justičnej správy všetkých politických väzňov. Zo spôsobu, akým dal Š. Tiso príkaz štátnemu zastupiteľstvu bolo jasné, že v budúcnosti nebude možné dokázať, že sa vykonalo bez zachovania inštančného postupu. Ministerský radca Július Viktory spolu s Vagačom (obaja pôsobili v ilegálnom hnutí) chceli dosiahnuť, aby ministerstvo dalo písomný príkaz na vydanie politických väzňov gestapu a aby sa doručil štátnemu zastupiteľstvu prostredníctvom hlavného štátneho zastupiteľstva. Napriek značnému úsiliu sa to nepodarilo. Rovnako ako ani pokus o evakuáciu väzňov pod slovenským dozorom. Za doktorom Vagačom potom prišli zástupcovia gestapa s tým, že prichádzajú od predsedu vlády, aby so štátnym zastupiteľstvom dohodli odovzdanie politických väzňov z moci slovenských úradov a súdov do rúk gestapa. Výslovne tvrdili, že je to príkaz Š. Tisa. Ako dôvod uviedli, že Bratislava spadá do operačného pásma a z vojenských dôvodov nemôžu súhlasiť s tým, aby v nej zostali akíkoľvek politickí väzni. Z ministerstva pravosúdia si vyžiadali ich zoznam. Viktory chcel získať čas, preto sa vyhovoril, že zoznam nemá a že prokurátor nie je práve prítomný. Politickí väzni v Justičnom paláci Priamo v hlavnom meste zaistili 47 opozičných činiteľov. Z Leopoldova sem 5. februára presunuli 33 zatknutých osôb: 19 Slovákov, 9 Čechov, 3 Nemcov a po jednom rusínskej a maďarskej národnosti. Vo väznici krajského súdu sa stretli s ,,kolegami“ z Nitry. Medzi nimi boli funkcionári KSS, ktorí po vojne zastávali významné posty, napr. Viliam Široký, Július Ďuriš a Ľudovít Benada, ale aj starší brat Alexandra Dubčeka Štefan, ktorý bol členom tretieho ilegálneho ústredia KSS, Ladislav Exnár a Eugen Guderna (obaja zahynuli neskôr v Mauthausene) atď. V bratislavskom Justičnom paláci sa ocitli aj odbojári zatknutí na prelome rokov 1944 a 1945, riaditeľ filiálky Slovenskej národnej banky v Banskej Bystrici Karol Markovič, hlásateľ povstaleckého Slobodného slovenského vysielača Ladislav Sára, syn Karola Šmidkeho Dragutin, či viacerí sovietski partizánski velitelia. Gestapo si zriadilo vo väznici špeciálne oddelenie na 2. a 3. poschodí, ktoré existovalo až do príchodu frontu na jar 1945. Cely boli preplnené. Nemci mali vlastných dozorcov i všetok personál. Neobyčajne krutí boli dozorcovia Türk, Matuschek, Vojatschek, Thürmoser a ich veliteľ Seidler. Zatknutých vypočúvali a bili vo väzení aj v úrade gestapa. Útok spojeneckých stíhačiek Nedeľa 18. februára 1945 sa pre väzňov začala prechádzkou, na ktorú sa tešili, pretože v nedeľu zvyčajne nebývala. Po večeri im esesáci prikázali, aby sa pripravili na cestu. Po polnoci ich vyhnali do chodby, kde ich prepočítali. Na druhý deň o šiestej ráno pristavili na dvor päť vojenských nákladných áut zakrytých plachtami. Do každého nastúpilo približne 50 mužov a silná esesácka stráž. Nákladiaky sledované džípom s namierenými guľometmi sa pohli smerom k mostu. Väzni cez dierky v plachtách sledovali cestu. Dunaj, Petržalka, Viedeň a po necelej stovke kilometrov Melk... Práve tam sirény ohlásili letecký poplach. Autá za mestom zvýšili rýchlosť, aby nacisti svoju eskortu dostali čo najskôr na miesto určenia – do Mauthausenu. Na transport však zaútočili anglo-americké stíhačky typu Spitfire. Nebombardovali, ako sa niekedy chybne uvádza, ale ostreľovali transport palubnými guľometmi alebo malorážnymi rýchlopalnými delami. Nešlo o útok na politických väzňov, ale na vojenský konvoj áut bez akéhokoľvek označenia. Štyrikrát opakovaný nálet zdemoloval štyri vozidlá. Piate, s väzňami z Leopoldova, nezasiahol. Pavel Stahl, ktorý sedel práve v ňom, si po 30 rokoch už ako univerzitný profesor na Melk zaspomínal: „Hneď pri prvom leteckom nálete vyskákali esesmani z auta, skryli sa za stromy pri ceste a na nás väzňov kričali: Kto vystúpi, bude ihneď zastrelený! Napriek tejto hrozbe sme po štvrtom nálete vybehli von, lebo sme si spočítali, že piaty nálet bude patriť nášmu autu, k čomu však už nedošlo. Videl som, že veľa väzňov z transportu bolo zabitých alebo zranených... Začali sme hneď organizovať pomoc. Aby ranení neležali na snehu, odtrhávali sme dosky zo snežného plota, postaveného pri ceste, a ukladali na ne ranených. Krvácajúcich sme obväzovali roztrhanými košeľami. Asi po 15 minútach nás začali esesáci od ranených odháňať. Neďaleko som videl stáť veliteľa transportu SS – sturmscharführera Hammera. Po nemecky som ho žiadal, aby povolil najnevyhnutnejšie ošetrenie ranených. Odpovedal: Strať sa, lebo ťa odstrelím!“ Aj ľuďom z blízkeho okolia a rakúskemu Červenému krížu gestapáci zakázali, aby pomohli postihnutým. Spoluväzni sa iba zúfalo prizerali, ako ich ranení druhovia umierajú. Medzi nimi aj profesor Ladislav Sára, nemecký antifašista Jozef Reichel, Ján Osoha, zatknutý už v roku 1942 a v marci 1944 odsúdený na 14 rokov, Vojtech Kohn, ktorého uväznili pre ilegálnu činnosť v Trenčíne už v auguste 1941, ako aj organizátor partizánskej skupiny Janka Kráľa Alexander Markuš. V rokoch 1942 až 1945, ktoré strávil za mrežami, písal na bielizeň zakódovaný denník, ktorý sa dosiaľ nepodarilo dešifrovať. Bielizeň je vystavená v stálej expozícii Múzea SNP. Väzni Štefan Szabó a Karol Černocký neboli síce smrteľne ranení, no bez poskytnutia pomoci vykrvácali. Černockého prvý raz zatkli v Banskej Bystrici v roku 1940. Keď ho viedli cez most, skočil do Hrona. V roku 1941 odiš­iel do Sovietskeho zväzu, odkiaľ ho poslali na Slovensko, kde ho znovu zaistili a jeho životná púť sa skončila pri Melku. Smrť tu našiel aj vtipkár Ladislav Lečko, nerozluční mladí kamaráti z partizánskej skupiny Janka Kráľa Alojz Strachota a Gejza Ambos. Do Ruska sa už nevrátil komisár Dmitrij Michajlovič Osnovin, ktorý v roku 1943 ušiel zo zajateckého tábora v Rakúsku a potom na východnom Slovensku organizoval partizánsky oddiel Pugačov. V máji 1944 ho znovu chytili, väznili a mučili v Prešove, Ilave a Bratislave. Neľudské zaobchádzanie v Mauthausene Ostatných väzňov, aj zranených, viedli esesáci pešo späť do Melku, kde fungovala pobočka koncentračného tábora Mauthausen. Tam stáli až do noci na dvore. Potom ich kompou prepravili na druhý breh Dunaja, kadiaľ viedla železničná trať, naložili ich do osobných vagónov a odviezli do Mauthausenu. Dr. Anton Okál po rokoch opísal tragickú skúsenosť. Pred Melkom si s ním Karol Markovič vymenil miesto v aute, lebo Okál mal iba ľahký kabát a cez diery v plachte silno fúkalo. O chvíľu na to sa však začal prvý nálet a bol vážne ranený do pleca. Cestou zo železničnej stanice v Mauthausene do koncentráku v horách už nevládal ísť, preto požiadal jedného Nemca z Handlovej, aby mu dovolil oddýchnuť si. Odpoveďou mu bol úder pažbou po hlave. Keď Okál padol na zem, nasledovali kopance a do tábora ho kamaráti museli odniesť. Väzenský lekár z Brna Dr. Podlaha ho smel ošetriť až 34 hodín po zranení. Z Brna do Mauthausenu odtransportovali aj táborového pisára Karla Neuwirtha. Zapisoval nových väzňov, viedol kartotéku živých a mŕtvych. Príčiny skonu v úmrtných listoch boli rozličné, ale zväčša nepravdivé. Pamätal sa, že keď vo februári 1945 prišiel transport zo Slovenska, museli sa väzni napriek veľkej zime vyzliecť donaha a stáť vonku, pričom ich polievali studenou vodou. Tých, čo aj potom ostali nažive, zaradili do blokov, kde pre ťažkú prácu a nedostatok potravín úmrtia pokračovali. Ako príčiny smrti Neuwirthovi nacisti hlásili napríklad srdečnú slabosť či katar hrubého čreva. Z tohto transportu zahynulo v Mauthausene ďalších 80 väzňov. Posledný vlak smrti odišiel zo Slovenska do Mauthausenu 31. marca 1945, teda štyri dni pred oslobodením Bratislavy. Ako spomínal Neuwirth, týchto väzňov nechali stáť tri až štyri hodiny na dvore. Potom všetkých odviedli do plynovej komory. O žiadnom z nich nebola písomná evidencia. Ako transport prišiel, tak sa aj stratil. Darmo hľadal Karol Markovič svojho spoluväzňa z Krajského súdu v Bratislave, veliteľa vojenskej posádky v Brezne Samuela Sekurisa z Radvane, ktorého videl na dvore stáť kapitán Dunajplavby Rudolf Hrach. Neprežil nik. Na pamiatku tých, čo pred 65 rokmi zahynuli pri Melku, stojí v mestečku malý pomník pripomínajúci obete tejto tragédie a pomník na ich počesť je aj na cintoríne v bratislavskom Slávičom údolí. Autorka je historička Múzea SNP v Banskej Bystrici

Priemer: 3 (1 hlas)
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama