Stojím na strane ľavice... (2)
(Dokončenie z minulého čísla) V prvej časti sa autor, uzatvárajúc na stránkach Slova diskusiu o ľavici v dvadsiatom prvom storočí, venoval najmä historickému vývoju a problémom sociálnej demokracie všeobecne. V dokončení ponúka predovšetkým pohľad na pôsobenie Smeru na slovenskej politickej scéne. Pôjdeme s bubnom na zajace? Alebo radšej použijeme rozum? Čo sa so sociálnou demokraciou stalo v 70. a 80. rokoch, teda v období, keď sociálna demokracia opúšťala svoj sociálny radikalizmus a obracala zrak k neoliberálnym myšlienkam? Stalo sa presne to, na čo upozorňovali tradiční ľavičiari. Nižšie vrstvy odrazu stratili v sociálnej demokracii zástupcu svojich ekonomických záujmov a jej hodnotový posun ku kultúrnemu liberalizmu pociťovali o to silnejšie ako zradu vlastných hodnôt. Tá časť robotníckej triedy, ktorá si za desaťročia kultúrneho pôsobenia socialistov osvojila liberálnejšie postoje, reagovala na sklamanie z posunu sociálnej demokracie k neoliberálnym témam svojím odchodom k neokomunistickým stranám, ktoré si ako-tak udržali svoju ekonomickú radikálnosť. Tá časť robotníkov, ktorá si zachovala svoje tradičné konzervatívne a homofóbne postoje, reagovala na sklamanie zo sociálno-ekonomickej politiky západných socialistov tak, že sa otvorene prihlásila k pravicovým populistom, a teda k neofašistom. Namiesto postupnej kultivácie a kultúrnej liberalizácie svojich voličov sa sociálna demokracia dostala do zložitej situácie – svoj tradičný elektorát z veľkej časti stratila, čím stratila aj vplyv na jeho kultúrnu osvetu. Do krízy sa tak dostali nielen socialistické strany, ale aj celá spoločnosť. Nárast neofašizmu, homofóbie a xenofóbie sú toho jasným dôkazom. Možno to vyznie príliš marxisticky, ale príčiny sú – ako inak – v ekonomike. Je zrejmé, že sociálna demokracia stratila svojich voličov práve pre svoj odklon od tradičných socialistických hodnôt v ekonomike a sociálnej oblasti. Pritom tento druh voličov nikdy nemohla osloviť postmodernými témami. Na to ich ešte nestihla „prevychovať“. Svojím odklonom od politiky sociálneho štátu k postmoderným témam teda možno získala niekoľko percent liberálnej mestskej inteligencie, lenže dvojpercentný nárast podpory medzi intelektuálmi nemohol kompenzovať dvadsaťpercentnú stratu podpory tradičného elektorátu. Práve tu niekde je zakopaná volebná „sekera“ západnej sociálnej demokracie. Jedna vec je obrátiť pozornosť aj k stredným triedam, iná vec je postaviť na nich celú svoju identitu. To si strana, ktorá vždy stála na podpore nižších vrstiev, nemôže dovoliť. Čo je najdôležitejšie, odklon od sociálno-ekonomických k postmoderným témam mal celkom opačné následky, než aké očakávali postmodernisti: európska sociálna demokracia neohúrila robotnícku triedu svojimi nadčasovými morálnymi posolstvami, ale, naopak, stratila akýkoľvek vplyv na nižšie vrstvy, a tie sa vrátili k svojim konzervatívnym stereotypom. Populistická pravica tieto stereotypy ešte viac vybičovala a xenofóbne predsudky mnohých ľudí z nižších vrstiev využila vo svoj prospech. Na odklon od tradičných socialistických hodnôt takto doplatili všetci, vrátane postmodernistov. A teraz sa spýtajme: vyplatilo sa západnej ľavici pohŕdanie svojimi voličmi? Alebo inak: nie je náhodou lepšie, že Smer si takúto politicky samovražednú stratégiu nezvolil a naďalej sa ako prioritných drží tradičných ľavicových hodnôt? Ako Smer ovládol ľavý priestor na Slovensku V tejto chvíli sa konečne dostávame k slovenskému kontextu. K akej politike sa prihlásil Smer a prečo ho niektorí postmoderní intelektuáli kritizujú. Ak sa na jeho program a hodnoty pozrieme z hľadiska schiziem, ktoré sme opísali vyššie, zistíme, že Smer dokázal všetky potenciálne rozkoly na ľavej strane politického spektra úspešne neutralizovať. Aj preto sa mu podarilo ľavicový priestor plne ovládnuť. A nielen ovládnuť, ale aj udržať. A to je po štyroch rokoch vo vláde husársky kúsok. Najmä ak uvážime, že svet sa zmieta v obrovskej globálnej hospodárskej kríze. Ako sa to podarilo? Smer svojou radikálnou sociálnou rétorikou a niektorými otvorene ľavicovými opatreniami (napr. zápas s monopolmi, kritika korporácií či odobratie zisku súkromným zdravotným poisťovniam) dokázal politicky eliminovať tvorcov prvej schizmy, komunistov. Konzistentným odklonom od projektu tretej cesty dokázal čeliť možným obvineniam z neoliberálnej orientácie a rétorikou o silnom sociálnom štáte presvedčil veľkú väčšinu tradičných socialistov. Legislatívnymi návrhmi v prospech zamestnancov (napr. nový Zákonník práce, obnovenie tripartity či zvyšovanie minimálnej mzdy) si na svojej strane udržal odbory. Adresnými sociálnymi opatreniami (napr. zrušenie poplatkov u lekára, zvýšenie sociálnych dávok či rodinných príspevkov) v prospech najnižších vrstiev dokázal presvedčiť robotníkov, tradičných voličov aj časť najzraniteľnejších stredných vrstiev. Razantnosťou a neústupčivosťou v rámci slovensko-maďarských vzťahov, ako aj podporou vlastenectva si získal dôveru konzervatívnych nižších vrstiev aj národne orientovanej inteligencie. Proeurópskou rétorikou, fiškálnou stabilitou, prijatím eura a vstupom do Schengenu si na svoju stranu priklonil časť liberálnejších a menej zideologizovaných stredných vrstiev. Skrátka, Smer „pokryl“ všetky potenciálne rozkoly aj schizmy, a to tým, že ostal stáť na tradičných ľavicových hodnotách. To sa západným socialistom nepodarilo, a preto sú, na rozdiel od Smeru, v takej zložitej situácii. Zo stranícko-politického hľadiska sa Smeru podarilo plne prispôsobiť modernej politickej klíme, v ktorej zohráva rozhodujúcu úlohu charizmatický líder, jednotné vedenie strany a silné mediálne posolstvá. Z ideového hľadiska sa mu podarilo ovládnuť celý ľavý priestor na Slovensku, a to najmä vďaka dôrazu na tradičné sociálnodemokratické hodnoty v ekonomike a sociálnej oblasti. Ostala iba úzka skupinka postmoderných intelektuálov, ktorí sa snažia kritizovať politiku Smeru z údajne ľavicových pozícií. Okrem nich Smer čelí len prihlúplej pravicovej demagógii a mediálnej bulvarizácii. Tie z hľadiska ľavicových hodnôt nehrajú nijakú rolu. Pýtajme sa teda, prečo Smer naďalej čelí kritike postmodernistov? Alebo inak: zaslúži si Smer kritiku od liberálnych intelektuálov a je táto kritika ľavicová? Prečo je stratégia postmodernistov politicky naivná Tu sa dostávame k jadru sporu medzi postmodernistami a tradicionalistami, ktorý sa odohráva v slovenskej, ale aj západnej ľavici. Tento spor nespočíva v tom, že tu máme na jednej strane ľavicových intelektuálov, ktorí sú hlboko postmoderní, reformní a liberálni (a preto kritizujú Smer) a na druhej strane ľavicových intelektuálov, ktorí sú spiatočnícki, konzervatívni a autoritatívni (a preto Smer obhajujú). Takto by tento spor chceli vidieť postmodernisti. Je pravda, že význam postmoderných hodnôt, menšinových otázok či kultúrneho liberalizmu chápu obe strany. Lídri sociálnej demokracie s tým nikdy nemali problém ani na Slovensku, ani nikde inde. Rozdiel je len v tom, že stratégiou postmodernistov je priamo a pojašene pretvoriť sociálnodemokratickú stranu na Slovensku na stranu menšín a postmoderných hodnôt, zatiaľ čo stratégiou tradicionalistov je udržiavať identitu sociálnej demokracie v sociálno-ekonomických témach a kultúrno-liberálnu zložku sociálnej demokracie rozvíjať postupne, nenásilne a inteligentne. Smer pochopil, že sociálna demokracia sa musí vrátiť k tradičným ľavicovým hodnotám. Je to nielen cesta k opätovnému získaniu dôvery tradičných voličov ľavice, ale aj jediná cesta, ako na Slovensko postupne zavádzať postmoderné hodnoty. Aby som to zosobnil a vyjadril svoj postoj, som presvedčený, že Robert Fico so svojou priamočiarou sociálnou rétorikou urobí pre kultiváciu tradičného voliča sociálnej demokracie oveľa viac než E. Chmelár so svojou nekompromisnou postmodernou rétorikou, ktorú nižšie vrstvy a priori odmietajú. Docent žurnalistiky si môže povedať, že ho „nacionalistický“ elektorát nezaujíma, ale líder Smeru, ktorý nesie zodpovednosť za sociálnu demokraciu na Slovensku, si takýto prepych dovoliť nemôže. A dovoliť si to nemôže nielen pre možné volebné zisky a straty (ako by to opäť chceli vidieť postmoderní kritici Smeru), ale predovšetkým preto, aby v mene akejsi pochybnej intelektuálnej čistoty neprenechal tradičných voličov sociálnej demokracie, a teda bežných ľudí práce, nebezpečným populistom a extrémistom. Z toho vyplýva, že Smer so svojím dôrazom na tradičné ľavicové hodnoty je strategicky lepšou voľbou nielen pre tých, ktorí považujú sociálnu spravodlivosť za alfu a omegu socialistických strán (tradiční ľavičiari), ale aj pre tých, ktorí chcú v slovenskej spoločnosti viac tolerancie, otvorenosti a liberálnejších hodnôt (postmodernisti). Pretože či sa nám to páči, alebo nie, alternatívou Roberta Fica pre nižšie vrstvy nie je Eduard Chmelár, ale Marián Kotleba. A jediný spôsob, ako to zmeniť, je dať týmto ľuďom sociálne práva, vzdelanie a postupne ich kultivovať. História ukazuje, že „militantný“ postmodernizmus a liberalizmus neosloví tradičný elektorát sociálnej demokracie. Naopak – odplaší ho. To už začína chápať aj západná sociálna demokracia. Jej tradičná stratégia postupnej a skrytej kultúrnej kultivácie s dôrazom na sociálno-ekonomické radikálne posolstvá vždy prinášala neporovnateľne lepšie výsledky ako postmoderná stratégia s odklonom od sociálnych tém, s ktorou experimentovala posledných 20 rokov. Aj preto odmietam postaviť postmoderné, resp. menšinové témy na piedestál ľavice a som rád, že Smer ich do tejto polohy nestavia. Nielenže tam hodnotovo nepatria, ale môžu slovenskej aj západnej sociálnej demokracii – ak ich budeme chápať ako prioritu – v súčasných podmienkach jedine uškodiť. Postmodernisti ako samostatný politický prúd Posledný raz odbočme do histórie. Aktivity slovenských postmodernistov totiž nie sú ničím novým. V 70. a 80.rokoch sa radikálni intelektuáli v mnohých západných socialistických stranách pokúšali o prerod sociálnej demokracie na postmodernú stranu. Ako sme už videli, dôsledkom bolo oslabenie socialistov medzi ich tradičným elektorátom a marginálne zisky medzi liberálnou mestskou inteligenciou. Trvalo dlhé roky, kým sa tí „najmilitantnejší“ postmodernisti konečne rozhodli zhmotniť svoje postoje mimo sociálnej demokracie a vďaka ich iniciatíve vznikli rôzne zelené strany, feministické hnutia a menšinové iniciatívy. Karty sa konečne odkryli. Ukázalo sa, že sociálna demokracia nie je primárne postmoderná, hoci postmoderné a liberálne hodnoty v jej programe majú významné zastúpenie. Sociálna demokracia primárne znamená solidaritu, spravodlivosť a ekonomické záujmy nižších vrstiev. Postmoderné témy, nech sú nám akokoľvek sympatické, nie sú v sociálnej demokracii pre jej identitu rozhodujúce. Na Slovensku však stále mnohí intelektuáli nepochopili, že ak chcú zvádzať boje za postmoderné hodnoty, nemôžu uviaznuť v tretej schizme sociálnej demokracie, pretože tým ľavici jedine uškodia. Najprv musia obstáť vo volebnom zápase ako samostatná politická strana a bez toho, aby sa skrývali za akademické diskusie, politicky sa vyhraniť voči sociálnej demokracii. Ovládnuť sa im ju nikdy nepodarí. Kultúrno-liberálne témy nie sú rozhodujúce pre sociálnu demokraciu, ale pre postmoderné strany, a teda pre zelené strany, menšinové hnutia, radikálne liberálne subjekty a pod. Aj preto je pochopiteľné, že povedzme E. Chmelár politicky inklinuje nie k Smeru, ale skôr k Strane zelených. Jeho volania po právach menšín, po radikálnych environmentálnych zmenách a po liberálnych hodnotách sú však namieste nie v prostredí sociálnej demokracie, ale v prostredí čistých postmoderných strán. S rovnakým zápalom sa k postmoderným myšlienkam zapojí aj ďalších desať – dvadsať intelektuálov a aktivistov tretieho sektora. To je však z hľadiska potenciálneho ľavicového elektorátu všetko. Iste, to neznamená, že postmodernisti sa do svojho politického boja nemajú púšťať. Len musia chápať, že tento boj za nich nebude zvádzať Smer. A zároveň by si mali uvedomiť, že tradičného voliča sociálnej demokracie postmoderné témy samy osebe neoslovia. Nemôžu. Ten totiž očakáva niečo celkom iné. Očakáva tradičné ľavicové hodnoty – sociálne istoty, sociálnu spravodlivosť a sociálny štát. Presne tie hodnoty, ku ktorým by sa každá socialistická strana v Európe mala vrátiť, ak nechce skončiť na smetisku dejín. V tomto ohľade môže byť Smer jedine príkladom, určite nie výstrahou. V jednom majú pravdu: ozaj nie sú ľavičiari Čo je však dôležité z hľadiska našej témy – útoky postmodernistov voči Smeru nie sú útoky z ľavicových pozícií. Sú to útoky sprava, nie zľava. Sú to útoky zvonka, nie zvnútra sociálnej demokracie. Bez ohľadu na to, že E. Chmelára si ako radikálneho intelektuála veľmi vážim, jeho boj proti Smeru – v tej podobe ako ho predstavuje – nie je bojom ľavičiara. A preto jeho boj nemôžem akceptovať. Skrátka, spor medzi tradicionalistami a postmodernistami, ktorý sa odohráva medzi slovenskými ľavicovými intelektuálmi, prestáva byť sporom o ľavici a rovnako prestáva byť sporom v rámci ľavice. Je sporom medzi radikálnymi postmodernistami a ľavicou ako takou. Postmodernisti, ktorí dnes vášnivo kritizujú Smer, zväčša nie sú ľavičiari (Chmelár je v tomto smere výnimkou, nie pravidlom). Za seba môžem povedať len toľko, že: áno, rovnako ako oni verím, že sociálna demokracia potrebuje aj postmoderné hodnoty. Ale som zároveň presvedčený, že oveľa viac potrebuje tradičné ľavicové hodnoty. Aby som sa vyjadril jasne: ak budem za kultúrno-liberálne hodnoty v rámci sociálnej demokracie bojovať ja, nikdy to nebude na úkor ľavice – v tom je ten základný rozdiel. Keď som v článku Fatálna kríza západnej sociálnej demokracie? popri početných úvahách napísal aj strohú vetu, že „Smer je jedna z mála sociálnodemokratických strán v Európe, ktorá sa ešte hlási k ľavicovým hodnotám“, nechcel som tým upriamiť diskusiu o budúcnosti európskej ľavice na Smer. Stalo sa, a to aj vďaka účelovej interpretácii môjho článku zo strany E. Chmelára. Dnes si však uvedomujem, že je to možno dobré. Konečne sa vyčistila voda a všetci vieme, na ktorej strane rieky stojíme. A čo je najdôležitejšie, vieme, že proti sebe nestoja dva druhy tých istých ľavičiarov, ale – tradiční ľavičiari a radikálni liberálni postmodernisti. Každý na svojej strane „barikády“. Naozaj nejde o banálny spor o priority ľavice, ale o diskusiu dvoch odlišných politických prúdov. Ja v tomto spore nemôžem stáť inde, ako na strane ľavičiarov. A preto aj na strane Smeru. Autor je filozof a politológ Sociálna demokracia primárne znamená solidaritu, spravodlivosť a ekonomické záujmy nižších vrstiev. Postmoderné témy, nech sú nám akokoľvek sympatické, nie sú v sociálnej demokracii pre jej identitu rozhodujúce.
