Továreň smrti sa dočkala slobody takmer prázdna
Keď Sovietska armáda 27. januára oslobodila 1945 koncentračný tábor Osvienčim-Auschwitz, už v ňom našla pomerne málo ľudí. Krátko predtým totiž nacisti väčšinu väzňov evakuovali. Tých slabších nútili bosých do pochodov smrti, nevládnych hneď zastrelili. Ženy poslali do špeciálnych lágrov v Ríši v najtuhšej zime v otvorených železničných vagónoch. Množstvo ich pomrzlo. Najotrasnejšia ukážka nemeckej perfídnosti. Auschwitz. Ako večné memento ho v roku 1979 zapísali do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Mesto Osvienčim v južnom Poľsku bolo v stredoveku strediskom jedného zo sliezskych kniežactiev a z jeho hradu sa zachovala už len bašta z 13. storočia. Na najkrušnejšie časy svojich dejín sa nezabúda ani po 65 rokoch. Najväčšia fabrika na smrť počas druhej svetovej vojny pozostávala z troch častí. Takzvaný materský tábor Auschwitz I fungoval už od roku 1940. Sídlila tam ústredná správa tábora, gestapo, hospodárske a zbrojné podniky pracujúce pre nemeckú armádu. Tri kilometre od neho, pri dedine s nežným názvom Brzezinka, postavili v roku 1942 Auschwitz II Birkenau. Jeho funkciou bolo hromadné vraždenie ľudí v štyroch plynových komorách. V tom istom roku založili nacisti aj Auschwitz III Buna, ktorého väzni v neľudských podmienkach stavali gigantické továrne na produkciu syntetickej gumy a benzínu v Monowiacach. Okrem toho zriadili 39 filiálok na priemyselnú výrobu. Transporty z celej Európy Každý deň prichádzali do Osvienčimu vlaky takmer zo všetkých kútov Európy. Väzni vystúpili na rampe a kým sa stihli zorientovať, väčšinu z nich už odvádzali do jedného z krematórií. Zo Slovenska tam v roku 1942 prišlo 19 transportov s 18 587 ľuďmi. Po potlačení Povstania na jeseň roku 1944 k nim pribudlo ešte sedem transportov so 7 436 ,,cestujúcimi“. Domov sa z toho pekla vrátilo len 348 Židov. Erika Telemannová prežila sedem koncentrákov. Prvým bol Auschwitz, kam sa dostala na jar 1942 s tretím slovenským transportom. „Po ťažkej ceste sme 3. apríla prišli do Osvienčimu,“ povedala mi. ,,Pamätám sa na vysokú bránu s nápisom Arbeit macht Frei. Nahnali nás do miestnosti a zbavili nás všetkého šatstva. Vykúpali sme sa v studenej vode a dostali sme uniformy po sovietskych vojakoch. Potom nám vytetovali čísla, ja som mala 3681. Všetko bolo spočiatku chaotické. Práca, ktorú sme robili, bola zbytočná. Chceli nás len utrápiť.“ Hilda Hrabovecká, pôvodom z Prešova, ktorá prišla do tábora už prvým transportom, si v knihe Ruka s vytetovaným číslom spomína: ,,V roku 1942 sme nosili ruské uniformy. Neskôr, v roku 1943 dostali všetky ženy rozličné civilné šatstvo s červeným pruhom na chrbte a dreváky. Veľkosť obuvi a odevu bola náhodná. V zime sme mali hodvábne šaty a v lete naopak. Bývali sme v barakoch bez kúrenia, bez elektriny, bez vody, bez postelí, bez matracov a prikrývok, bez bielizne. Nemali sme ani uteráky.“ Prvé väzenkyne zo Slovenska žili v Auschwitzi I iba do 16. septembra 1942, keď ich presťahovali do Birkenau. Tam ich čakali strašné podmienky. Bloky boli bez podláh, bez okien, pršalo do nich, pitná voda nebola, vody na umývanie bolo minimálne. Dohola ostrihané, hladom vysilené a choré ženy sa tam motali ako smrtky. Ťažké dreváky na holých, vyziabnutých a odretých nohách často uviazli v rozmočenom bahne. Kanalizácia ani cesty neexistovali. Neraz vynakladali posledné zvyšky síl, aby si vyslobodili nohy z ílovitej pôdy. Pritom ich väzenské dozorkyne kruto bili, takže sa v blate ocitli znova a mnohé tam ostali vysilené ležať a umierali. Najstrašnejším slovom v Auschwitzi bola selekcia, vyberanie väzňov na smrť v plynových komorách. Nemilosrdní lekári si prezerali väzňov ako dobytok pred zabitím. Stačil pohyb rukou a osud bol spečatený. Veľká selekcia prebiehala od 14. novembra do 6. decembra 1942. Z dvadsaťtisíc žien vtedy zostalo nažive sotva 1 400. Sadistické pokusy na ľuďoch Hlavným cieľom tábora bola likvidácia čo najväčšieho počtu Židov, Rómov, homosexuálov, fyzicky i mentálne postihnutých a politických odporcov fašizmu cyklónom B a fyzickou prácou. K zabíjaniu prispeli aj nacistickí lekári, ktorí väzňov využívali na svoje pseudovedecké pokusy ako „ľudské morčatá“. Pri jednom z experimentov na pohlavných orgánoch pracovala pri röntgene aj väzenkyňa číslo 1818, Sylvia Friedmanová z Prešova: „Pokusy na ľuďoch sa začali 18. marca 1943. Ženám sa vstrekoval do maternice jodipín a hneď sme robili snímky. O tri týždne sa pokusy opakovali, ale vstrekoval sa im preparát F12a. Ženy mali vysoké teploty a často zomreli.“ Tieto ,,medicínske“ experimenty robil najmä profesor Clauberg. Okrem neho to boli aj Herst Schumann a Eduard Wirths a Johannes Weber. Najviac operácií urobil poľský fašista Wladyslaw Dering. Robil ich ako na bežiacom páse, občas mu pacientka v hrozných bolestiach skonala priamo na stole. Smutne známy bol však najmä Josef Mengele, ktorého najväčšou úchylkou boli pokusy na dvojčatách a trpaslíkoch. V Auschwitzi sa dieťa narodiť nesmelo. Najmenšie z tých, ktoré prišli v transportoch, hádzali priamo do pecí alebo horiacich jám, starších chlapcov si nechávali na práce alebo ako pomocníkov kápovia, ktorí ich aj sexuálne zneužívali. Priam morbídne sa v tejto súvislosti správal šéf krematórií Dr. Otto Moll. Deťom dával čokoládu, bozkával ich a matkám ich bral s úsmevom, že im ich o chvíľu vráti. A potom ich hádzal rovno do ohňa. Keď to urobil niekoľkokrát za deň, skonštatoval, že už toho pre vlasť urobil dosť a išiel chytať ryby. Novodobí otroci Muži robili nepredstaviteľne ťažké práce a za každý priestupok dostávali 25 úderov. Umierali však aj od podvýživy a špiny. Vodu mali k dispozícii iba sem-tam, mydlo či uterák nijaké, spali na holých pričniach bez prikrývok. Topoľčiansky rodák Rudolf Vrba, vlastným menom Walter Rosenberg, ktorý z tábora ušiel spolu s rodákom z Trnavy Alfrédom Wetzlerom v publikácii Utiekol som z Osvienčimu napísal: ,,Vytetovali mi na ruku číslo 44070. Už som nebol človekom, ale číslom. Dva roky som nepoužil svoje meno. Rýchlo som pochopil, čo je Osvienčim a naučil som sa umenie prežiť... Bol som silný, a tak ma poslali robiť na stavbu do Buny. Už pri počutí slova Buna všetci vedeli, že ich čaká istá smrť. Osvienčim I bol oproti tomu aperitív. V horúčave sme museli pracovať na veľkej stavbe v nepredstaviteľnom tempe, za ustavičnej bitky a streľby. Obrovské nemecké fabriky ako IG Farben a Krupp potrebovali nové pobočky práve tu.“ Po dvoch rokoch v Auschwitzi, sa rozhodol že z tábora ujde. Podarilo sa mu to aj vďaka staršiemu a skúsenejšiemi Alfrédovi Wetzlerovi, ktorý potom pod pseudonymom Jozef Lánik opísal otriasajúce svedectvo o osvienčimských hrôzach aj v literárne hodnotnej knihe Čo Dante nevidel a v roku 2007 mu in memoriam udelili Kríž M. R. Štefánika I. triedy. Vďaka týmto dvom Slovákom sa svet prvý raz, ešte počas vojny, dozvedel o zverstvách za ostnatými drôtmi Auschwitzu. Ak niektorý z väzňov ušiel, rozozvučala sa táborová siréna a všetci sa museli z pracovísk vrátiť do tábora, kde ich na apelplatzi zratúvali. Majstri v organizovaní útekov boli sovietski vojnoví zajatci. V októbri 1942 sa im podaril dokonca hromadný útek. Ak však utečencov chytili, zabili ich, zohavili im tváre, mŕtvoly a posadili na stoličky pri vstupnej bráne s tabuľku, na ktorej stálo: ,,Vrátil som sa!“ Komando z plynovej komory Najhoršiu pozíciu mali muži, ktorí pracovali v tzv. sonderkomande. Nesmeli sa stýkať s inými väzňami, pretože boli nositeľmi najväčšieho osvienčimského tajomstva – masového vyvražďovania. Pripravovali ľudí, vrátane svojich najbližších, na smrť, po splynovaní ich hádzali do pecí, čistili po nich plynové komory. Dostávali síce dosť jedla, cigariet a občas aj alkohol, no každý to psychicky nezvládol. Najmä nováčikovia občas sami skákali do pecí či prosili esesákov, aby ich zastrelili. Prvé sonderkomando vytvorili nacisti práve zo slovenských Židov. Jedného z nich, Filipa Müllera, priviezli prvým mužským transportom zo Slovenska v apríli 1942. Za krádež vody ho potrestali preradením na prácu pri plynových komorách. „Tu som bol svedkom vedeckých pokusov SS-lekárov Fischera, Kleina a Mengeleho,“ spomína neskôr na Birkenau, kam ho preradili. „Videl som, ako vybrali z transportu mladých mužov a ženy a zastrelili ich. Hneď potom im zo stehien odobrali mäso, ktoré posielali do bakteriologického ústavu. Mladým ženám ešte zaživa ťahali krv zo žíl na rukách, až kým neodpadávali a polomŕtve ich hádzali do ohňa.“ Siedmeho októbra 1944 vypukla v plynovej komore číslo 4 ozbrojená vzbura členov sonderkomanda. Podarilo sa im zneškodniť nového kápa a neskôr aj zopár esesákov. Žiaľ, streľba a oheň zburcovali dobre vyzbrojených esesákov. V nerovnom boji zomrelo okolo 200 väzňov. Od konca októbra sa už v komorách nezabíjalo. Nacisti začali novodobých otrokov hromadne prevážať na západ. Vlani v decembri ukradli z najstrašnejšej továrne na smrť zlopovestný nápis Arbeit macht Frei (práca oslobodzuje). Práve vtedy som navštívila Múzeum holokaustu vo Washingtone. Po premietnutí dokumentárneho filmu mali všetci prítomní v očiach slzy. Bieli, čierni, šikmookí, miešanci, mladí i starí. Zaplavila ma atmosféra nepovedaného, ale jasného: Nikdy viac Majdanek, Belzec, Treblinka, Sobibor, Rogoznica... Osvienčim ani iné podobné továrne na smrť.. Autorka je dopisovateľka Ako skončili katani z Auschwitzu Rudolf Franz Ferdinand Höß, šéf tábora Auschwitz I v rokoch 1940 až 1943, prvotriedny nacista oddaný Hitlerovi, býval spolu s deťmi a manželkou v peknom dome tesne vedľa jednej z plynových komôr. Po vojne ho súdili vo Varšave a 16. apríla 1947 obesili priamo na mieste, kde pod jeho vedením vraždili státisíce nevinných ľudí. Svoje činy nikdy neoľutoval. Hans Schwarzhube, veliteľ tábora Birkenau, sám dozeral na vraždenie státisícov ľudí. Tento koncentračný tábor bol zavŕšením jeho celoživotnej kariéry, celé tri roky (1942 – 1945) v ňom až na jednu výnimku udržal ,,absolútny poriadok“. V Hamburgu ho 3. februára 1947 odsúdili na trest smrti obesením. Josef Mengele bol najväčšou beštiou všetkých koncentrákov. Po vojne sa sadistickému lekárovi podarilo ujsť do Južnej Ameriky, žil najmä v Brazílii. V roku 1976 mal mozgovú príhodu. Druhú už neprežil a zomrel na pláži neďaleko Sao Paula 5. februára 1979. Za svoje zločiny nikdy nestál pred súdom. Gerhard Peters, konateľ nemeckej firmy Degesch, ktorá dodávala pre smrtiace komory v Auschwitzi plyn Cyklón B, bol odsúdený na sedem rokov, ale v roku 1955 ho oslobodili.
