Do divadla s buzolou
Raz za čas sa na divadelnej scéne popri „klasických divadlách“ objaví nejaká tá alternatíva. Zo začiatku s veľmi malým počtom divákov. S kolísavou kvalitou. S rýchlym vzletom, ale aj rýchlym pádom. Pôsobiť bez stálej scény, uživiť profesionálnych hercov a ešte aj produkovať kvalitné predstavenia, to k väčšine týchto energických nápadov spraví popraskané bubliny. Český divadelný súbor Depresivní děti je však výnimkou. Vznikal v podhubí kvalitnej pražskej oficiálnej divadelnej scény so zámerom vyniesť divadlo z kamenných budov, bližšie k divákom. So snahou oživiť jeho priestor i formu. Ako koncentrát nápadov, irónie a humoru si získava uznanie stále väčšieho počtu fanúšikov.
Depresivní děti touží po penězích, v skratke len Depresivní děti, je projekt režisérov a hercov Jakuba Čermáka a Martina Falářa, ktorý oslavuje v tomto roku piate výročie. Prvé predstavenie hrali v budove Hudobného divadla v Karlíne v Prahe, ktorú zničili povodne a čakala na rekonštrukciu. „Všetci nám na začiatku vraveli, že to nepôjde, lebo budova je nezabezpečená a mohlo by sa niečo stať,“ hovorí Jakub Čermák o začiatkoch projektu. Po mnohých potvrdeniach od hygienikov a statikov sa predstavenie uskutočnilo. „A vtedy sme riešili, pod akým názvom budeme hrať. V metre som niekomu cez rameno prečítal dva titulky v novinách. Jeden bol Depresivní děti touží po penězích a druhý Mrtvoly v hořícím bytě. Zapísal som si to ako dobré názvy pre náš súbor,“ vysvetľuje Jakub Čermák.
Predstavenia Depresivních dětí sú väčšinou neopakovateľné. Staré divadlá, kaviarne, opustené továrne, železničná stanica, vlaky, byty či Národný pamätník na Vítkove, ktorý kedysi slúžil aj ako mauzóleum K. Gottwalda, to všetko sú divadelné priestory pre Depresivní děti. Napriek tomu, že dnes to vyzerá ako prioritný umelecký zámer, ide skôr o istú cnosť z núdze. „Najprv sme si mysleli, že budeme hrať v klasickejšom priestore, ale boli tam problémy s termínmi a bolo to komplikované,“ hovorí Jakub Čermák. Preto sa radšej vybrali do netradičnejších priestorov a zdá sa, že ich tvorbe to len prospieva.
Umelecký gang
Depresivní děti sú súčasťou pražskej divadelnej scény a sami seba označujú za umelecký gang, čo ich celkom vystihuje. Účasť na ich predstavení vyžaduje istú dávku odvahy a chuť zažiť niečo nové. Sami hovoria že ich predstavenia sú pre fyzicky zdatnejších divákov. Napríklad v projekte Noci na nádraží, keď hrali na hlavnej stanici v Prahe, naložili Depresivní děti počas predstavenia divákov do vlaku, vyviezli ich za mesto a nechali v tmavom lese. „Keď môj kamarát pozýval na naše predstavenie svojich priateľov, upozornil ich, aby si vzali dobrú obuv, mapu, buzolu, rozhodne dosť jedla, a pre istotu aj krabičku prvej pomoci. A spacák že tiež nebude na škodu,“ smeje sa Jakub Čermák na margo tohto predstavenia.
Po piatich rokoch sa počet divákov a fanúšikov tohto pražského undergroundového divadla rozrastá a aj predstavenia sa posúvajú do klasickejšej podoby. „Je pravda, že sme dosť závislí od grantov a po piatich rokoch si nás všímajú aj médiá, takže sa zvyšuje aj počet divákov,“ hovorí režisér. Správy o ich predstaveniach sa však šíria najmä ústnym podaním. Také interaktívne divadlo zažil zatiaľ málokto, preto záujem stať sa „zasväteným“ v tomto umeleckom gangu narastá.
Súbor hrá zatiaľ najmä v Prahe, ale tento rok sa im podarilo zopár ciest po iných mestách v Česku. Na otázku, kedy prídu zmútiť vody na Slovensko, odpovedať nevedeli. „Problémom je, že mnoho našich predstavení je neprenosných, keďže sú priamo šité na priestory. Navyše, naše predstavenia bývajú veľkoansámblové, hráva aj 20 hercov,“ hovorí Jakub Čermák. Napriek tomu majú v repertoári niekoľko hier, ktoré sú prenosné, vrátane bytového divadla. „To je také škatuľové predstavenie so štyrmi hercami a jediné, čo potrebujeme, je vhodný byt,“ predstavuje režisér divadlo inšpirované českým disentom sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, keď sa predstavenia hrávali v pražských bytoch. „Samozrejme, ak nás na Slovensko pozvete, prídeme veľmi radi,“ hovorí Jakub Čermák.
Reliquiarum
Aby Depresivní děti nezostali nič dlžné svojej povesti inovatívcov, začali tento rok nový projekt Reliquiarum s podtitulom „Dotknite sa hviezd alebo aspoň ich pozostatkov“. Projekt je inšpirovaný kaplnkou svätého Kríža na Karlštejne a nákupnými centrami. „Reliqiarum je výtvarno-sociálno-divadelno-duchovný happening, ktorého hlavnými témami sú duchovno a komercia dnešnej spoločnosti,“ predstavuje projekt Jakub Čermák. Relikviáre slúžili v minulosti na uchovávanie pozostatkov svätých, jeden taký mal aj Karel IV. na Karlštejne, kde sa modlil k rôznym relikviám svätých. Do toho novodobého mohol ktokoľvek navrhnúť svätca z rokov 1909 až 2009 a zo 406 nominácií umiestnili organizátori do Reliquiaria 130 pozostatkov osobností. Úlohou návštevníkov je vybrať si svätého, meditovať počúvajúc legendu o jeho živote a nakoniec finančne vyjadriť, nakoľko si relikviu svätého cenia.
Pri návšteve tohto luxusného obchodu si môžete vyberať pozostatky osobností ako sú sv. Miloš Zeman (dôchodca), sv. Karel Gott (zlatý hlas z Prahy), sv. Brad Pitt (americký idol žien), či výhodné balíčky svätých ako sv. Bill Clinton & sv. Mirek Topolánek alebo sv. Gustáv Husák, sv. Jozef Lenárt, sv. Vasil Biľak a sv. Milouš Jakeš. Medzi svätými je napríklad aj Alexander Dubček, ktorého relikviou je drevený pohár od Leonida Brežneva a talizman, ktorý mu chcela dať Marta Kubišová v roku 1968, či sv. lady Diana ako princezná sŕdc a obeť bulvárnej tlače, ktorej relikviou je koleso, ktoré našli v jej tele po nehode.
Ak sa vám zdá táto recesia trochu ironická a trochu nekonformná, presne také sú Depresivní děti. Nejde len o snahu odlíšiť sa a zaujať. Ich rozmanitá tvorba divákov vždy pobaví, vždy prekvapí a tých vnímavejších aj upozorní na zvrátenosti dnešných čias. Depresivní děti vám nebudú so servítkou na ústach niečo naznačovať, budú vám to v každom svojom predstavení kričať na plné ústa. Nech už konečne pochopíte, že na svoje depresie majú dôvod.
Monika Martišková, Ján Šíma
Zdroje: www.depresivnideti.eu www.reliquiarum.cz
* * *
S Depresívnymi deťmi prvý raz
Chystali sme sa na divadelné predstavenie. Prahu dobre nepoznám, tak som sa dala viesť kamarátom, ktorý predstavenie vybral. Vošli sme do kaviarne. Vraj to je ono. Rozhliadla som sa okolo seba. Malá útulná kaviareň na príjemné večery pri čaji s ľuďmi, ktorých ste dlho nevideli. „Ach, len aby sa už skončila tá vojna. Už to trvá desať rokov. Mám tam muža, aj syna... len aby sa šťastne vrátili...,“ prihovorila sa mi zvláštne odetá žena. Rozhliadla som sa ešte raz okolo seba, zvláštne postavy, postihnutí z vojny, osoby s evidentnými mentálnymi poruchami. Aha! Už sme v divadle! Dokonca sme sa práve stali súčasťou predstavenia! „Ach áno, je to ťažké, bojuje sa už toľké roky a nemá sa kto o nás postarať. A tie choroby, veru už nie sme najmladšie,“ odvetila som jednej z herečiek prijímajúc jej hru.
O chvíľu sa začalo predstavenie Oresteia, spracované podľa gréckej mytológie, naplno. A z nás sa znova stali diváci. „Poprosíme divákov, aby sa presunuli do ďalšieho hracieho priestoru,“ ozvalo sa z reproduktorov. Nadzemné aj podzemné priestory kaviarne sme takto prebádali niekoľkokrát. V tomto netradičnom divadle sa totiž nemenili scény na javisku, ale diváci chodili za scénami. Takto som sa s divadlom Depresivní děti zoznámila.
Ich najnovšie predstavenie od rakúskeho spisovateľa Thomasa Bernharda sa volá Lovecká spoločnosť. Odohráva sa v Poľsku po druhej svetovej vojne v loveckom dome v horách, kde žije hŕstka nacistických zločincov a obdivovateľov Adolfa Hitlera. Tragikomické a ironizujúce zobrazenie „nacistickej menšiny“ v povojnových rokoch vyvolá v divákoch najmä rozpaky. Nie pre herecké výkon či spracovanie, to je práve naopak, veľmi dobré, ale pre zobrazenie úbožiakov, ktorí sa nevedia zmieriť s pádom nacizmu. Výpravné scény o obdive Hitlera, hákové kríže na vianočnom stromčeku a veľký obraz „vodcu“ a aj evidentne márna snaha lovcov nacistov reprezentovaných Simonom Wiesenthalom sú skutočne komické. Ibaže si človek nie je celkom istý, či je iba divákom, a či je to na smiech. Depresivní děti prichádzajú s týmto predstavením do 21. storočia, zúriacej krízy a stupňujúcich sa rasistických nálad s inteligentnou recesiou a odvahou vysmievať sa.
Monika Martišková
